Legenda

(z lat. legenda = to, čo sa má prečítať): stredoveký epický žáner s náboženskou tematikou. Mohla mať veršovanú alebo prozaickú podobu. Legenda obsahovala životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými motívmi, prvkami. Sčasti pripomína povesť, lebo opísané udalosti majú svoj reálny základ, ale oproti povesti legenda má vždy náboženský ráz. Nereálne, zázračné prvky zohrávajú v nej väčšiu úlohu ako v povesti. Hlavnou postavou je vždy svätec, ktorý v súlade s kresťanskou mystikou za odmenu v posmrtnom živote veľa trpí a znáša všetky ťarchy pozemského života (Žilka, 1987, 291-292; Žilka, 2011, s. 202-203). Legenda je umeleckým výrazom kresťanskej pokory, hoci sa vyskytuje  aj v iných náboženstvách, napr. v budhistickom, židovskom a pod. (Harpáň, 1986, s. 211). Legenda popri anekdote, exemplu, bájke, povesti a rozprávke patri medzi jednoduché epické žánre oproti integrálnym epickým žánrom (poviedka, novela, román, epos). Jednoduché žánre sú zmeravenými stredovekými žánrami, ktoré sa vyznačovali vyhranenou, presne vymedzenou funkciou, hoci v istých etapách vývoja sa neraz modifikovali, nadobudli nové intencie (Zajac, 1989, s. 250). Vychádza sa tu z typológie nemeckého teoretika André Jollesa, u ktorého sú jednoduché formy strešným pojmom pre viacero žánrov. A. Jolles v tejto súvislosti hovorí o kvázi literárnych, resp. predliterárnych formách epiky. Treba to chápať tak, že ide tu o ústne (hovorové) formy epiky (Žilka, 2006, s. 107). Na rozdiel od rytierskej epiky začali v stredoveku prenikať do tohto žánru aj ľudové prvky, ktoré ho postupne zbavili strohosti, prílišnej oficiálnosti a náboženskej prísnosti (Vlašín, 1977, s. 197-198). Legenda má hagiografický pôvod, zaznamenávajúci životy svätých a ako žáner stál pri zrode literárneho životopisu (Zajac, 1989, s. 264).

   Jestvujú legendy o apoštoloch, o Panne Márii, o mučeníkoch a pod.

Zo stredovekých legiend sú známe tzv. Moravsko-panónske legendy (Život Konštantína-Cyrila, Život Metoda), latinská Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, z obdobia súmraku Veľkej Moravy Život Nauma a legenda Zo života Klimenta Velického.

V stredoveku sa vydávali samostatné zbierky legiend, z nich je aj u nás známa zbierka Acta Sanctorum (Život svätých). Legendy patrili k reprezentačným žánrom, čítali sa tak ako v súčasnosti romány a novely. Zbierku legiend z tohto obdobia vydal Richard Marsina pod názvom Legendy stredovekého Slovenska (1997), ktorá obsahuje legendu o sv. Štefanovi, o sv. Imrichovi, o biskupovi  sv. Gerardovi, o uhorskom kráľovi sv. Ladislavovi, o živote, smrti a zázrakoch sv. Alžbety, o živote blahoslavenej Margity Uhorskej. Je tu zahrnutá aj legenda pod názvom Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka.

   V období romantizmu sa niektoré témy znovu spracúvali, využívali ich najmä básnici, ale už s novým zámerom. Do náboženskej tematiky sa zámerne vnášala aj idea národa, hrdinovia legiend sa stali nositeľmi svetských ideí. Aj slovenskí autori siahali po takejto tematike, ale aj v neskoršom období (A. Sládkovič, Š. Krčméry, M. Rázus, E. B. Lukáč a iní.). Boli to zväčša autori kresťanskej orientácie (Findra – Gombala – Plintovič, 1979, 154-155).

 

Hagiografická legenda sa udomácnila v stredovekej literatúre hlavne zásluhou rímskeho kresťanského básnika Aurelia Prudentia Clemensa (348 – okolo r. 413), ktorý vytvoril veľký počet básnických skladieb zložených na kresťanské motívy. Vzorom mu boli Tertulliazmus a sv. Abrózius, čerpal aj z Biblie a ako podklad mu slúžili spisy mučeníkov. Jeho známym dielom je Psychomachia (Zápas o dušu), ale hlavne hymny vydané pod názvom Peristhephanon (Viera mučeníkov) obsahujú príbehy, z ktorých vznikol nový žáner. 12 básnických skladieb o mučeníkoch sa stane vzorom pre ďalšie generácie. Najväčší rozkvet legiend nastal v časoch križiackych výprav, keď sa organizovali púte k svätému hrobu. V tom období sa legendy rozšírili vo východnom  i západnom svete (Gazda – Tynecka-Makowska, 2006, 381-382). Zo západných predstaviteľov tohto žánru na prvom mieste treba spomenúť Jacobusa de Voragineho (1228 – 1298), talianskeho hagiografa a historika, ktorý pôsobil ako predstaviteľ dominikánskeh rádu, neskoršie ako janovský arcibiskup. Známa je jeho Legenda aurea (Zlatá legenda) z roku 1270. Uvádza sa aj ako Legenda sanctorum a vznikla ako pomôcka pre kňazov. Jednotlivé texty sú založené na ostrom kontraste medzi dobrom a zlom. Väčšina príbehov sa odohráva v Rímskej ríši v období antiky, až na spracovania života sv. Františka a českých svätcov. Hrdinovia legiend vynikajú skromnosťou a ochotou pomôcť iným ako aj múdrosťou. Liečia chorých, dokonca aj po smrti sú akoby prítomní, niekedy  práve ich ostatky majú liečivú moc (dodnes pripisujeme relikviám zázračný účinok). Jacobus de Voragine sa spoliehal hlavne na pramene kronikárov. Zlatá legenda mala veľký úspech, vyšla v 70-tich vydaniach a evidujeme až 30 prekladov do iných jazykov. Mala obrovský vplyv na zapadoeurópsku literatúru vcelku až do 15. storočia (Glowiński – Kostkiewiczowa – Okopień-Slawińska – Slawiński, 1976, s. 211-212).

Na kresťanskom Západe od 5. storočia vznikajú legendy o pápežoch, biskupoch a opátoch, ktorí žili asketickým životom a boli príkladom pre kresťanov (sv. Ambróz, sv. Augustín, sv. Martin). Najznámejšou je z tohto obdobia legenda o sv. Martinovi, pôvodne rímskom vojakovi a neskôr biskupovi v Tours. Tento svätec je úzko spätý aj s územím strednej Európy, lebo ako syn vyššieho rímskeho dôstojníka sa narodil v roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, čiže v meste Szombathely. Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens (vo Francúzsku), tu sa mu prihodila známa epizóda z jeho života, ktorá bola nespočetnekrát zobrazená maliarmi a nachádza sa v kostoloch, najmä pomenovaných podľa neho. Raz v noci Martin prechádzal zimným mestom, lebo mal kontrolovať hliadky. Pri prehliadke natrafil na polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Keďže nemal pri sebe peniaze, mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi. Nasledujúcu noc sa vo sne zjavil Kristus pokrytý polovicou jeho plášťa (Ondruš, 1991, s. 611). Sv. Martin nebol mučeníkom, napriek tomu za jeho zásluhy mu cirkev udelila titul svätosti. Veľkú úctu má na území niekdajšieho Uhorska, aj na Slovensku je veľa kostolov a farností, zasvätených sv. Martinovi. Spomeňme si aspoň dóm sv. Martina v Bratislave a katedrálu v Spíšskej Kapitule.

Charakter legiend sa v 6-9. storočí mení pod vplyvom prenikania barbarských kmeňov do západo- a juhoeurópskych oblastí. Bolo treba ovplyvniť negramotných príslušníkov pohanských kmeňov, preto sa tematika žánru obohatila o zázračné a fantastické prvky, aby u veriacich prehĺbila pobožnosť a vieru. Svojím charakterom si legenda pribrala vlastnosti, ktoré viedli k mytizácii života svätcov, hrdinov príbehu. Najväčšia zbierka legiend napriek tomu pochádza až zo 17. storočia, kedy pod názvom Acta sanctorum začala vychádzať hagiografická edícia, obsahujúca životopisy svätcov, členená podľa ich sviatkov v kalendárnom roku. O jej vydávanie sa od roku 1643 zaslúžil Jean Bolland a belgická kongregácia jezuitov, čiže bolladisti podľa hlavného iniciátora. Obsahuje vcelku 25 tisíc legiend a životov v 70-tich zväzkoch. Ich zámerom bolo vydať životopisy všetkých svätých európskych národov, z toho dôvodu nadviazali spoluprácu s mnohými európskymi učencami. Napriek tomu zostali na úrovni barokového myslenia, lebo nábožnosť jednotlivých svätcov sa pokúsili potvrdiť či vyvrátiť analýzou legiend, hoci obsah legiend svojím zámerom nie je úplne hodnoverná historickým faktom (Mocná – Peterka a kol., 2004, 342). Keďže dochádza v tomto období k prechodu k racionálnemu mysleniu (Cogito, ergo sum), legenda postupne stráca popularitu u publika. Až v 19. storočí sa znovu ožíva, ale už má celkom inú funkciu, dokonca aj novú formu. Stačí tu uviesť ako príklad, že samotný dej legendy v romantizme môže byť spracovaný ako epos. Svedčí o tom Cirillo-Metodiáda (1835) Jána Hollého.

Vývoj legendy v období vrcholiaceho stredoveku (11-13. storočie) svojím obsahom odrážajú kultúrne a civilizačné zmeny. Z tohto obdobia máme aj my vzácne legendy, či je to už udomácnenie kresťanstva v našom prostredí (Život Konštantína-Cyrila, Život Metoda, Väčšia legenda svätého Štefana kráľa), alebo sebatrýzeň či sebaobetovanie, či tragická smrť mučeníkov (Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, O živote a smrti aj o zázrakoch svätej Alžbety, Život blahoslavenej Margity Uhorskej). Kresťanstvo sa začalo šíriť na našom území v období Veľkej Moravy a k tomu slúžili aj legendy vytvorené na základe života významných predstaviteľov, akými boli práve vierozvestcovia Cyril a Metód, ale aj Gorazd,  Naum a Kliment. Tieto legendy vyšli v preklade Petra Ratkoša pod názvom Veľkomoravské legendy a povesti (1977). Kniha je rozdelená na štyri časti: prvé tri obsahujú legendy o sv. Cyrilovi a sv. Metódovi (Život Konštantína-Cyrila, Život Metóda, Slovo o nájdení a prenesení Klementových ostatkov atď.), štvrtá časť zahŕňa texty z obdobia súmraku Veľkej Moravy (Život Nauma, Zo života Klimenta Velického). Po zániku Veľkomoravskej ríše a po príchode Maďarov do Karpatskej kotliny vznikol Uhorský štát vďaka tomu, že kráľ Štefan sa nechal korunovať a pričinil sa o udomácnenie kresťanstva na našom území. Tieto legendy sú zhrnuté v knihe Richarda Marsinu pod názvom Legendy stredovekého Slovenska (Ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov). Práve legenda o sv. Štefanovi, o jeho živote a zásluhách je námetom legendy, ktorá je na samom začiatku publikácie R. Marsinu (Kniha mravných ponaučení svätého Štefana kráľa kráľovičovi Imrichovi). Životopis prvého uhorského je podkladom samotnej legendy.

Štefan I. alebo Štefan Uhorský, pred pokrstením Vajk,  sa pravdepodobne  narodil v Ostrihome v roku 965 a zomrel opäť pravdepodobne v Ostrihome alebo v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár)  15. augusta 1038.  Po vpáde Maďarov do Karpatskej kotliny v roku 896 sa tento pôvodne nomádsky národ postupne udomácňuje aj vďaka tunajším tradíciám a kresťanstvu, založenému Cyrilom a Metodom. Už Štefanov otec, veľkoknieža Gejza sa pokúša o prijatie nového náboženstva, ale podarilo sa to až jeho synovi Štefanovi. V rokoch 995-997 sa Štefan stáva kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva, po smrti otca  dokonca  veľkokniežaťom Uhrov. Už v roku 995 sa oženil Gizelou Bavorskou, dcérou bavorského vojvodu Henricha II. a sestrou nemeckého cisára, ktorá bola vychovaná veľmi zbožne. Do Uhorska prišla ako 10-ročná a podľa mnohých zdrojov strávila spolu s budúcim kráľom päť rokov v Nitre. Tu mal Štefan možnosť lepšie preniknúť do kresťanskej viery, preto sa mohol stať prvým kresťanským kráľom Uhorska. K jeho korunovácii došlo buď v roku 1000 alebo 1001. Na kresťanských základoch začal budovať štátny útvar, ktorý v čase Árpádovcov sa stal pevnou súčasťou Európy a vynikal tým, že jeho obyvatelia hovorili rozličnými jazykmi. Kráľ Štefan prikázal, aby desať obcí si vybudovali jeden spoločný kostol a aby sa veriaci každú nedeľu zúčastňovali sv. omší. Vyvinul veľké úsilie na to, aby naučil ľudí usadlému spôsobu života podľa vzoru kresťanskej Európy. Svoju krajinu rozdelil do desiatich biskupstiev s dvoma arcibiskupstvami. Na Zobore pri Nitre obnovil benediktínsky kláštor sv. Hypolita. Nielen tento, ale aj iné kláštory obdaroval majetkami a pozemkami. Štefan zakladal školy, cirkevným a svetským úradom predpísal ako úradnú reč latinčinu a vydal aj zákonník. Štefanovi sa pripisujú aj napomenutia („Institutio morum“) pre syna Imricha ako predpokladaného nástupcu, kde sa nachádza často citovaný odkaz synovi, že „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná (slabá) a krehká (imbecile et fragile)“, a že teda očakáva od Imricha, aby chránil rečovú a inú rôznorodosť Uhorska a nedovolil nadvládu jedného jazyka. Z mnohých prameňov vieme, že na kráľovskom dvore sa hovorilo viacerými jazykmi, dokonca maďarčina ani nemala prevahu. Žiaľ, syn Imrich zomrel v roku 1031, odišiel do večnosti ešte pred svojím otcom. Významný uhorský kráľ Ladislav I. (1040 – 1095) sa pričinil o to, aby v roku 1083 pápež Gregor VII. svätorečil kráľa Štefana spolu s jeho synom Imrichom  (Žilková – Žilka – Brezovák, 2022, s. 10-11).

Zo stredovekých legiend písaných po latinsky má veľkú literárnu a historickú hodnotu Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi. Autorom je biskup Maurus. O živote Svorada mu poskytli informácie Svoradovi žiaci Benedikt a Filip, ktorý bol opátom benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre. V tomto kláštore žili istý čas Svorad i Benedikt, ale napokon obidvaja zomreli hrdinskou smrťou na Skalke pri Trenčíne.

Ďalšou známou osobnosťou je sv. Alžbeta Uhorská (1207 – 1231), dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a kráľovnej Gertrúdy, ktorú zavraždili (známa opera Ferenca Erkela Bánk bán je príbehom jej smrti). Bola sestrou neskoršieho kráľa Bélu IV. a žila iba štyri roky na uhorskom kráľovskom dvore. Potom bola prevezená do snúbencovho sídla na hrad Wartburg v Durínsku. Keďže veľmi skoro sa začala venovať chorým a chudobným podľa vzoru sv. Františka z Assisi, stala sa patrónkou žobrákov, chorých, prenasledovaných a charitatívnych organizácií. Dokonca časť majetku v Marburgu venovala na výstavbu nemocnice a až do smrti slúžila chorým. Zomrela v mladom veku, mala iba 24 rokov. Už štyri roky po smrti ju pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú. Patrí medzi najpopulárnejšie uhorské svätice, dôkazom jej popularity je aj Dóm sv. Alžbety v Košiciach na Slovensku i kostoly v celom niekdajšom Uhorsku, ako aj v  kresťanskej Európe (Žilková – Žilka – Brezovák, 2022, s. 15). O nej je legenda O živote a smrti aj zázrakoch svätej Alžbety (Marsina, 1997, s. 137-228).

V ďalšom období sa tento žáner dostáva do úzadia, prílišná mytizácia života svätcov nevyhovuje svetonázorovej orientácii racionálne zmýšľajúcim pokoleniam. Až romantizmus znovu siaha po tejto téme, ale už v duchu národných ideí. Autori nepohŕdali zapojiť do svojich textov ani fantastiku a zázračné motívy, ak to uznali za vhodné. Príklady možno uviesť z maďarskej literatúry, kde témy legiend poslúžili na posilnenie národnej idey v 19. storočí. Svedčí o tom napr. báseň Mihálya Vörösmartyho Hedvig (Hedviga), v ktorej je stredobodom pozornosti dcéra kráľa Ľudovíta Veľkého, manželka litovského kniežaťa Vladislava Jagelonského. Ide o známu sväticu Hedvigu, ktorú rovnako uctievajú Poliaci a Maďari. Aj János Arany spracoval tematiku svätca v básni Szent László (Sväty Ladislav), kráľa, ktorý do 18. storočia sa tešil väčšej popularite ako zakladateľ uhorského štátu, sv. Štefan. Dokonca Sándor Petőfi napísal aj báseň pod názvom Legenda, ale tá už je paródiou samotného žánru svojím obsahom. Podvedený manžel privoláva na zem Pána Boha, aby sa prišiel pozrieť, ako jeho mladá žena práve obcuje  s kňazom (Zsilka, 2019, s. 150-151).

V 20. storočí sa život svätcov/svätíc stáva námetom pre spracovanie vo väčších epických dielach. Katolícka moderna neraz vykreslila známe osobnosti z dejín cirkvi v duchu kresťanských tradícií, ba využila vlastnosti tohto žánru na povzbudenie veriacich v boji proti prenasledovaniu cirkvi a jej predstaviteľov. Takýmto zámerom napísal Mikuláš Šprinc novelu Svätý Andrej-Svorád (Umelecký životopis svätca) na začiatku 50. rokov. Autor opisuje hrdinskú smrť Andreja-Svorada, ale sa venuje aj sv. Beňadikovi akoby pokračovateľovi jeho života v duchu kresťanskej viery aj za cenu veľkých útrap a utrpenia (Šprinc, 1996, s. 94-95). Podobný cieľ si stanovil aj Franz Werfel so svojím románom Pieseň o Bernadette (1941) v časoch najväčšieho besnenia nemeckých fašistov. Autor je pôvodom Žid, ktorý konvertoval na katolícku vieru, sa venoval náboženskej téme. Život svätice má byť príkladom a vzorom v ťažkých časoch vojny. F. Werfel román napísal v USA ako prejav vďaky za záchranu pred nemeckou armádou (Juríček a kol., 1987, s. 585).  

Legenda je v súčasnosti ustrnutý, zmeravený žáner, ktorý sa samostatne nerozvíja, ale sa často dostáva do názvu literárnych diel, v ktorých sa opisuje utrpenie alebo boj proti zlu či už v súkromnom živote alebo proti spoločenským neduhom. Svedčí o tom aj novela Jozefa Škvoreckého Legenda Emőke (1963); v nej je opísaná túžba sklamanej ženy, ktorá ako svätica z gotického obdobia sníva o ideálnej láske zbavenej telesnej hrubosti. Táto túžba je v protiklade so sebeckým a pragmatickým chovaním jej nápadníkov (Mocná – Peterka a kol., 2004, s. 347). Novšie 15 spisovateľov a osobností (Denisa Fulmeková, Michal Hvorecký, Daniela Kapitáňová atď.) vytvorilo moderné poviedky inšpirované Máriou Ďuríčkovou, ktoré vyšli pod názvom Prešporské legendy ožívajú (2022). Legenda svojím významom vždy má za úlohu spájať súčasnosť s minulosťou, nejakým spôsobom nadväzuje na minulosť, na to, čo už bolo, ale je uložené v pamäti a treba ju obnoviť. Svedčí o tom aj báseň zo súčasnej literatúry:

Zabudla som takmer všetko, zabudla som takmer všetkých,

pamätám si len hlas, siluetu a slová piesne, čo zneli v tme.

 

Všetko sa vráti, všetci sa vrátia, treba si len spomenúť na mená

a po jednom ich vyvolať.

 

Držíš kameň v ruke a učíš ho znieť, jednoducho znieť... Invokácia.

Ivica Ruttkayová: Legenda

 

Kľúčovým slovom je tu kameň ako symbol pevnosti, stálosti, z kameňov možno vymámiť iskry, čiže keď zaznejú, dodávajú silu, pre poetku inšpiráciu oživiť si v pamäti, čo už bolo (hlas, siluetu a slová piesne). Z toho pramení pointa básne, slovo na konci – invokácia. Invokácia vo význame vzývania múz, aby jej pomohli pri písaní, pri tvorbe akoby ďalších básní pomocou Božej pomoci (Biedermann, 1992, 124-126).

            V súčasnosti slovom legenda často označujeme ľudí, ktorí svojou prácou dosiahli výnimočné výsledky. V samom význame slova je obsiahnuté dlhé obdobie, keď tieto osobnosti boli na výslní a tešili sa veľkej popularite. Ide predovšetkým o herecké osobnosti (Marína Kráľovičová, Ladislav Chudík a pod.) alebo športové osobnosti (Lionel Messi, Ferenc Puskás a pod.). So samotným žánrom význam legendy v tomto zmysle súvisí tak, že sa vzťahuje na život známych, populárnych osobností, ktorých výkony si zaslúžia obdiv a uznanie. Keďže dnes je aktivita vo voľnom čase dôležitým spoločenským fenoménom, tieto osobnosti nám poskytovali či aj poskytujú zábavu potrebnú pre relaxáciu. A pre mládež sú často aj vzorom, hoci inou formou ako hrdinovia stredovekých legiend. Legenda ako výraz je znakom vysokej, až nadpriemernej kvality jednotlivcov.