Epigram

Epigram (u Grékov epigramma = nápis) je lyrický žáner stručne a duchaplne vyjadrujúci nejakú životnú pravdu. Pôvodne označoval to, čo dnes pomenúva epitaf (z gréc. epitafion = nápis na hrob), t. j. lyrický žáner, ktorý v starovekom Grécku a v Ríme bol nápisom na náhrobnom kameni alebo na soche zobrazujúcej mŕtveho. Pôvodne to bol epigram. Epigram sa v staroveku písal viazanou formou a ospevoval bohov a vládcov, neskoršie sa vyvinul na samostatný žáner, ktorý nazývame aj literárnym epitafom. Z gréckých epigramatikov sa najviac preslávil Simonides z Kea (zomrel v r. 468 pr. Kr.), autor známeho nápisu, venovaného sparťanským hrdinom: „Jdi a zvěstuj Lakedaimonským, poutníče, že poslušní jich zákonů zde ležíme.“ (Vlašín, 1977, s. 95-96; Bujnák – Menšík, 1937, s. 159). Z novodobých nápisov najznámejší pochádza od J. Wolkera, v ktorom sa básnik vyrovnáva s neodvratnosťou vlastnej smrti (Žilka, 2006, s. 129 – 130):

Zde leží Jiří Wolker, básnik, jenž miloval svět

a pro spravedlnost jeho šel se bít.

Dřív než moh srdce k boji vytasit,

zemřel, mlád dvacet čtyři let.

J. Wolker: Epitaf

Je známe, že Rimania mŕtvych neoplakávali ako my, často nadľahčovali smrť, takže si spomínali na nich prostredníctvom humornej historky. Aj na náhrobné kamene vytesávali žartovné básne. Prehodnotenie epigramu ako textu s humorným vyznením zrejme má tieto príčiny. Tak či onak, epigram dnes nie je textom na náhrobný kameň, ale má inú fukciu. Tú plní epitaf.

---

V súčasnosti možno hovoriť o dvoch samostatných žánroch. Epigram (z gréc. epigramm = nápis) sa ustálil ako lyrický žáner stručne a duchaplne vyjadrujúci nejakú životnú pravdu. Obyčajne ide o satirickú báseň s výraznou pointou na konci. Keďže je to žáner rozsahom značne obmedzený, musí v ňom autor zhustiť veľa myšlienok. Epigram charakterizoval v starovekej poézii mŕtveho, preto mohol byť oslavnou alebo kritickou básňou. Epigram sa nachádza na náhrobných kameňoch ako nápis (epitaf). Charakteristika mŕtveho bola vždy presná a výstižná. Osobitne sa slovníky zmieňujú aj o epigrafe (gr. epigrafé vo význame nápis) ako o nápise na darčekoch, pomníkoch alebo náhrobkoch aj vo forme citátu, gnómy alebo maximy (Valček, 2000, s. 148). Podľa P. Valčeka sa z epigrafu vyvinul epigram.

Stavba tohto žánru sa zakladala na ostrom kontraste: začiatok vzbudil čitateľovu pozornosť, jeho očakávanie (suspensio), druhá časť pozostávala z riešenia (solutio). Práve preto sa básnici v epigrame vyjadrovali dvojverším, zo začiatku formou elegického disticha. Táto forma sa užíva dodnes, ale bez časomiery. Napr.:

Šéfa uraz

A máš úraz!

T. Janovic: Úraz

Dnešná podoba epigramu sa vyvinula v rímskej poézii; vtedy sa stal tento žáner vhodnou básnickou formou pre politickú satiru. Hoci môže mať aj vážny, až tragický podtext, väčšina epigramov je satirická. V slovenskej literatúre ho s obľubou pestovali viacerí básnici (J. I. Bajza, J. Kollár, J. Záborský, S. H. Vajanský, J. Jesenský), zo súčasníkov píše epigramy T. Janovic, P. Petiška a iní humoristi, ba sporadicky aj literárni vedci. Epigram sa často prirovnáva ku včele: skladá sa z dvoch diel, na konci má žihadlo (= satirická pointa), ale obsahuje aj med (= mravné ponaučenie) (Hrabák, 1973, 232). Uvediem príklady na epigram:

Teória? Morálka.

A prax? Plná obálka.

T. Janovic: Ešte sa stáva

Dnešný otec iba vzdychá: „Bože, prebože!

Žena nezmestí sa do šiat! Dcéra do kože!“

T. Janovic: Otec

Slová alebo slovné spojenia na konci básne majú obyčajne silný sémantický náboj, to je typické pre mnohé epigramy, ktoré som už citoval: úraz, plná obálka, do kože. Súčasné epigramy údernosť dosahujú práve výrazmi na konci básne, na konci solutio (riešenia), lebo slovo alebo slovné spojenie dáva nový zmysel textu, prehodnocuje sa jej začiatok ako aj celé suspensio. Už tu treba povedať, že epigram nemusí pozostávať iba z dvojveršia, môže byť poskladaný zo štyroch veršov, zo štvorvešia. Príkladom môže byť i táto báseň:

Prechádzame

na svetové trendy:

z terkelice

na whisky a brandy.

P. Petiška: Progres

Zatiaľ sme uvádzali príklady skôr zo súčasnej literatúry, hoci výskyt epigramov siaha ďaleko do minulosti (Štraus, 2003, 95 – 96). V XIX. stor.  máme dvoch básnikov, ktorých epigramatická tvorba je  kvalitná (J. I. Bajza, J. Záborský). Možno sa osobitne zameriavať na celkový vývin epigramatickej tvorby v slovenskej poézii. A pokiaľ hovoríme o epigramatickej tvorbe,  báseň môže byť aj dlhšia, ak má satirické vyznenie, kritický nádych. Obyčajne sa rozlišujú dva typy epigramov:

            a/ reflexivný typ, ktorý má starogrécky pôvod a je ladený vážne,  často didakticky;

            b/ komický typ, ktorý vytvoril rímsky básnik Martialis Marcus Valerius (Findra – Gombala – Plintovič, 1979, s. 83 – 84), pochádzajúci z Hispánie, ktorý vykreslil mravný úpadok spoločnosti, t. j. Rimanov – ich lakomosť, chamtivosť, pôžitkárstvo, chvastúnstvo, prepych, erotickú spustlosť (Mocná - Peterka a kol., 2004, s. 146).

Čo sa týka slovenskej poézie, reflexívny typ sa nachádza aj v tvorbe J. I. Bajzu:

Bídný váš stav, králi ! Bojí nebo pravdu jeden sá

vám prednesti, druhý nechce, nemůže tretí.

J. I. Bajza: Kráľuv stav

V prepise, vnútrojazykovom preklade Mariána Hevešiho znie tento epigram takto:

            Ach, kráľu, už ti sotva dakto pomôže.

            Jeden ti pravdu povedať nechce,

            druhý sa bojí, tretí nemôže.

Sotva by sme mohli túto báseň pokladať za satirickú, možno aj z politických dôvodov si to vtedy J. I. Bajza ani nemohol dovoliť, ale vyslovuje v nej istú myšlienku, že kráľovi sa nikto neopováži povedať pravdu do očí. Ale už báseň o kniho-pisárovi (= grafomanovi) má satirickú osteň, možno nemá komický nádych, no triafa do živého:

Večné-s písal knihi, jak smím tak povídať:

            nebo v nich počátku a konca v nich nevídať.

                                                                       J. I. Bajza: Na pošetilého kniho-pisára

V prepise M. Hevešiho znie báseň takto:

Píšeš vraj večné knihy. Pravda je to!

Lebo v nich začiatku,

ba ani konca nieto!   

Marián Heveši: Grafomanovi

Ako vieme, v XIX. stor. satiru najviac pestoval Jonáš Záborský, hádam iba autora kocúrkovských drám, Jána Chalupku, možno dať na tú istú úroveň z hľadiska kritického postoja k spoločenským neduhom. Prirodzene, J. Chalupka písal satirické drámy, ale netvoril epigramy. J. Záborský nazýva svoje epigramy žihadlicami, no treba povedať, že pritom používa časomieru. Básnik vytvára elegické distichon, teda dvojveršia pozostávajú z jedného hexametra a jedného pentametra:

            Čímže radíš pevcov nám odmeniť, Umka, slovenských?

            Postaviť im skvostný dajte počestne – špitál.

                                                           J. Záborský: Otázka na Umku

Veľmi častá je kritika na niektorého konkrétneho autora, pričom J. Záborský sa nebál ani veľkých osobností, jeho ostrie dolieha aj na nich. Napr. na La Fontaina:

            Zásluhy má veliké predelávač Ezopa Lafontain;

            grécky lúh prituhý, rozriedil on ho vodou.

                                                           J. Záborský: Zásluhy Lafontainove

Ale už u Záborského sa objavuje aj rýmovaná skladba básne, epigram so združeným rýmom:

            Povedajú Uhri, povedajú,

            že tých Rusov všetkých porúbajú;

            porúbali by, ale to bieda,

            že sa medveď pudlíkovi nedá.

                                               J. Záborský: Marné hrozby

Dvojdielnosť epigramu však básnik zachováva: je tu prípravná fáza (prvé dva verše), potom nasleduje – v 3.verši – úvodná časť k pointe, no a napokon samotný záver založený na protiklade slabého pudlíka oproti silnému medveďovi. Je zaujímavé, že sa už tu objavuje medveď ako metafora pre silu Rusov (u J. Kollára sa hovorí o dubisku).

U J. Záborského v žihadliciach  - hádam až na túto báseň - dominuje satirický typ epigramu, politické témy sú mimo jeho zorného uhla. Do centra pozornosti sa dostáva politika až u Janka Jesenského, ktorý preferuje politické témy natoľko, že to ide na úkor estetickosti, lebo jeho epigramy zväčša nemajú všeobecnú platnosť, vynikajú efemérnosťou, ich ostrie je zamerané na súdobé neduchy a veľmi často sú v popredí jeho záujmov vtedajší politici, predstavitelia slovenského štátu (J. Tiso, A. Mach, V. Tuka atď.). Časomiera je vystriedaná sylabotonickým typom verša, jambickým alebo trochejským pôdorysom, zásadne s rýmami. Tento typ poézie pracovne občas nazývam publicistickou poéziou, napriek tomu, že v čase vzniku týchto básní ani nemohli byť uverejnené, veď neraz obsahovali ostrú kritiku Nemcov, ba aj ich predstaviteľov – Führera, Ribbentropa, Karmasina a pod. V jeho prípade zväčša ide o rozsahom dlhšie texty, hoci sa vyskytujú aj kratšie, ktoré viac zodpovedajú kritériám epigramu. Aspoň jedna báseň na ukážku, ktorá svojím obsahom obstojí aj dnes:

            Prežíva domáci pán pohromu:

            zlodeji sa dostali do domu.

            A nad ním moc si osvojili,

            čo bolo cenné, ulúpili,

            chceli by vládnuť,

            vladáreniu sa nikdy neučili,

            vedia len kradnúť.

                                               J. Jesenský: Noví vladári (16.marca 1939)

Báseň má jambický pôdorys, verše sa obyčajne začínajú trojslabičným slovom alebo slovným spojením (prežíva, zlodeji, chceli by, vedia len), anakrúza (jednoslabičné slovo) na začiatku sa iba dvakrát vyskytuje (a nad ním, čo bolo). A hoci sa tvrdí, že v epigramoch prevláda skôr jamb ako trochej, u Jesenského môže mať epigramatická báseň aj trochejský pôdorys:

„Buta tót“ nám Maďar hovoril,

            „Dummer Slowak“ Nemci nadávali,

            „Hloupý Slovák“ traktoval nás Čech,

            teraz vidíme, že pravdu mali.

                                               J. Jesenský: Sprostí Slováci

Čo sa týka obsahu, je báseň príliš priamočiara, bez väčšej hĺbky či nápaditosti, akoby text bol v hovorovom štýle, na úrovni každodennosti. Isteže, tvorba tohto typu so satirickým podbarbením mala v čase svojho vzniku opodstatnenie, no išlo skôr o funkciu politickú na úrovni publicistiky. Už dnes ju možno prijať iba s výhradami, vyžaduje prehodnotenie a novú analýzu. Myslíme tu hlavne na texty, súvisiace s dobou a ukotvené až príliš v čase ich zrodu. J. Jesenský je neúprosný a až príliš priamočiary. O čom svedčí aj predchádzajúca báseň.

Ďalší typ humoristicko-satirickej epigramatickej tvorby sú epigramy ľudové (Mocná - Peterka a kol., 2004, s. 147). Vznikali aj u nás v čase okupácie sovietskymi vojskami v roku 1968. Na oživenie pamäti si pripomeňme, čo vyvolalo ľudovú tvorbu na uliciach Prahy, Bratislavy a iných miest ? Najprv bola pražská jar (obrodný proces), potom z  21. augusta na 22. augusta Československo obsadili vojská piatich štátov varšavskej zmluvy. Nastáva chaos, ale s ňou aj eufória. Kundera túto skutočnosť vystihuje takto:  „Byla to opilá slavnost nenávisti. Česká města byla vyzdobena tisíci ručně malovaných plakátu s posměšnými nápisy, epigramy, básněmi, karikaturami Brežněva a jeho armády, které se  všichni smáli jako cirkusu analfabétu“ (Kundera, 2006, s. 34). Prirodzene, platilo to aj o slovenských mestách, najmä o Bratislave. Uvedieme príklad na výsmech sovietskej okupácie na základe jedného epigramu, ktorý sa často objavoval na uliciach Bratislavy počas prvých dní okupácie na improvizovaných nástenných novinách po meste:

Na ochranu našej banky

nie sú treba vaše tanky.

Na to hovno, čo v nej máme,

sami si aj pozor dáme.

Z toho hovna veľký kus

ukradol nám aj tak Rus!

Kvôli pochopeniu tohto epigramu treba vedieť, že pri sporadickej streľbe na bratislavských uliciach sovietske delá trafili práve budovu banky v strede mesta. Na základe tejto skutočnosti vznikol tento epigram, ktorý sa šíril bez mena autora ako produkt mestského folklóru.

Ako vidno, aj v časoch tragických či smutných sa tvoria epigramy, najmä ich satirický variant, ktorý je nám veľmi blízky. Blízky je pre slovenskú literatúru vcelku.