Dramatika

Dráma  (z gréc. dro = činiť, konať, uskutočňovať) je tretím literárnym druhom. Dramatický text vzniká pre  divadelnú realizáciu a inscenuje sa v divadle, televízii, rozhlase alebo vo filme. V užšom zmysle slova sa dráma používa aj na označenie samostatného dramatického žánru, ktorý je rovnocenný s tragédiou a komédiou.

Dráma  vznikla v antickom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína a vinohradníkov, ale aj úrody a plod­nosti. Z týchto slávností, no najmä z chórových piesní, sa vyvinula grécka tragédia ako žáner. Tragédia vznikla z improvizácie tých, ktorí uvádzali dityramb ako hymnu na počesť Dionýza. Dityramb obsahoval malý improvizovaný príbeh a tradičný refrén. Príbeh spieval náčelník zboru (koryfej) a refrén celý zbor (chór).

Chór (choros = tanec) pôvodne označoval skupinu osôb, ktorá tancovala a spievala na oslavách boha Dio­nýza. V gréckej dráme chór mal svojho hlavného predstaviteľa (koryfej) a ostatných členov (choreuti). Zbor mal za úlohu komentovať dej, charakterizovať postavy a ich činy. Zo začiatku chór viedol dialóg s jediným her­com. Jeho neskoršia úloha sa zúžila iba na hudobné zložky sprevádzajúce dej. Dráma bola oficiálne uznaná v roku 534 pr. Kr.

Dráma od čias vzniku prešla zložitým vývojom, no najviac zmien ju stihlo v 20. stor. V súčasnosti je dráma východis­kom pre svojský systém dramatických umení, ktoré mož­no rozčleniť na štyri kategórie, a to podľa funkcie zra­kového (vizuálneho) a sluchového (audiálneho) princípu :

1. Divadlo (dramatické umenie divadelné) je audiálno-vizuálne umenie s dôrazom na  sluchové vnímanie textu, pričom zrakové vnímanie je  druhotné. Realizuje sa bezprostredne pred divákmi, každé predstavenie sa uskutočňuje v živom kontakte so zhromaždeným publikom.

2. Film (dramatické umenie filmové) je technickým vizuálno-audiálnym umením, le­bo v ňom je prvotným princípom zrakové vnímanie, až  na druhom mieste je príjem verbálneho textu. Nevzniká v živom kontakte s publikom, divák film vníma ako hotovú inscenáciu.

3. Televízna hra alebo televízny film (dramatické umenie televízne) je technickým audiálno-vizuálnym  umením a prevahu v nej má sluchový princíp ako v di­vadle. Televízna inscenácia sa pripravuje na príjem v súkromí, preto ani nevťahuje divákov do deja ako jeho účastníkov.

4. Rozhlasová hra (dramatické umenie rozhlasové) je technickým audiálnym umením  bez možnosti využitia zrakového princípu. Pracuje iba so zvukovými signálmi, ktorými vytvára audiálny umelecký obraz.

Inscenácia (lat. in - na, do; scaena, gréc. skéné - scéna; uvedenie na scénu) je premena literárneho textu (dramatického, hudobno-dramatického diela alebo scenára)  na divadelnú, televíznu alebo rozhlasovú hru. Na jej realizácii sa zúčastňuje viacero zložiek (predloha, režisér, herci, scénografia a pod.). Tvorcom jednotného umeleckého zámeru je režisér, no divák hru prijíma prostredníctvom hercov, ktorí ju oživujú a dávajú jej konečnú podobu.

Dramatizácia je premena nedramatického literárneho textu na dramatický text. Východiskovým textom môže byť epické alebo lyrické dielo, ktoré sa prepisom mení na divadelnú, televíznu alebo rozhlasovú hru alebo na libreto. Môže byť zdramatizované rozsahom veľké literárne dielo na drámu alebo film, ale aj menší literárny útvar (poviedka alebo novela) sa môže zdramatizovať.

 

Klasické dramatické žánre

 

Tragédia  (z gréc. tragoidia = capí spev) je najstarší dramatický  žáner, ktorého hlavným znakom je boj jednotlivca, prí­padne skupiny s nepriateľskými silami. Základom tragickosti je  konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spo­ločenskými silami. Prvky tragického konfliktu medzi jednotlivcom a spo­ločnosťou sú rozličné: 1. Boj hlavného hrdinu proti  istým spoločenským silám a predsudkom. Antigona v Sofoklovej tragédii na­priek kráľovmu zákazu pochová svojho brata, kráľovho  nepriateľa. 2. Len  výnimočný človek sa môže stretnúť v boji s presilou. Hlavní hrdinovia tragédií majú silný charakter,  preto ich vystúpenie vzbudzuje rešpekt a strach aj v ra­doch nepriateľa. 3. Tragická postava popri kladných vlastnostiach  má aj negatívne charakterové črty (pýcha, nadmerné vášne a pod.). 4. Tragický  boj sa končí pádom, smrťou hlavného hrdinu. Jeho činy sú z morálneho hľadiska prijateľné; niekedy však ide skôr o stratu správneho úsudku (príkladom je Shakespearov Othelo). 

Klasická tragédia má záväznú kompozíciu : 1. expozícia (úvod­ná časť), ktorá uvádza diváka do čias a prostredia deja,  oboznamuje ho s hlavnými predstaviteľmi; 2. zauzlenie deja čiže kolízia (zápletka) je vyvolaná udalosťou, ktorá má roz­hodujúci vplyv na vývin a priebeh diania; 3. kríza  (vyvrcholenie), t. j. dejová situácia, v ktorej sa realizuje  konflikt s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými posta­vami deja; 4. peripetia čiže nečakaný dejový obrat ako  retardujúci prvok; 5. katastrofa - tragické riešenie kon­fliktu.

Takéto obsahové členenie často zodpovedalo aj for­málnemu členeniu tragédie na dejstvá. Klasická tragédia mala päť dej­stiev. Dodržiavala sa pritom jednota miesta, času a deja.

Mystérium (z gréc. tajuplný) stredoveký dramatický žáner s náboženskou tematikou. Pretextom pre vznik mystérií je známy príbeh z Biblie. Tento žáner umožňoval použiť aj veselé, komické a parodické prvky, výjavy a scény, čo liturgické hry, uvádzané v chráme, nepripúšťali. Na území Slovenska sa mystériá hrávali v období vianočných a veľkonočných sviatkov. Tradícia sa udržala aj 20. stor. v podobe pašiových hier, viažucich sa na Veľkú noc.

Komédia  (z gréc. komodia; komos = veselý sprievod, oide = spev,  pieseň) je popri tragédii  základný dramatický  žáner, ktorého podstatou je komickosť so zámerom vyvolať smiech u diváka. Komickosť môže mať rozličné obmeny: komické je, keď laik presviedča odborníka o niečom, v čom  sa nevyzná, keď opitý človek vysvetľuje, že si vôbec  nevypil. Po­dľa toho, či prameňom komickosti je charakter postáv  alebo grotesknosť situácie, sa hovorí o charaktero­vej, resp. situačnej komike.

Komickosť ako estetická kategória sa môže zakladať na istých protikladoch: 1. Podstatou komickosti môže byť protiklad medzi úsilím a cieľom tohto úsilia. Komická postava chce byť inou, vznešenejšou, múdrejšou, krajšou, mladšou, akou je v skutočnosti. 2. Istý jav je iba vtedy komický,  keď je podmienený smiešnymi vlastnosťami postavy (postava je pijanom, skupáňom, klebetníkom, chválenkárom a pod.). Táto vlastnosť je príčinou komickosti (príkladom môže byť Molièrova komédia Lakomec). Telesná chyba nemôže byť príčinou komickosti, lebo človek za ňu nemôže. 3. Hlavnou postavou komédie nemôže byť človek tragický a výnimočný. Keď sa nejaká udalosť či príhoda stáva nebezpeč­nou, prestáva pôsobiť komicky. Človek, ktorý spadne do  blata, môže vyvolať smiech prizerajúcich, no ak si pritom zlomí nohu, pre­stáva komickosť situácie. 4. Aj komédia predpokladá boj, konflikt. Komický človek sa  postaví proti niečomu, ale jeho smiešny boj sa končí ne­úspechom, jeho trestom je  zosmiešnenie.

Komédia vznikla v antickom Grécku a  jej prvým významným autorom bol Aristofanes. Vo Francúzsku komédie Molièra pred­stavujú vrchol klasicizmu v dráme. V jeho komédiách a v hrách  C. Goldoniho dosiahla komédia vrchol. V 19. a 20. stor. pre­žíval tento žáner renesanciu, ale už v novej obmene (N. V. Gogoľ, O. Wilde,  B. Shaw). V slovenskej literatúre má významné posta­venie, k jej predstaviteľom patria najmä J. Chalupka,  J. Záborský, J. Palárik.

Satirická komédia je špecifickým podžánrom, v ktorom sa prelínajú komediálne prvky so satirickými (príkladom je Molièrov Tartuffe alebo Gogoľov Revizor). Menšie komické scény sa označujú ako skeče, prípadne minikomédie. Za skeče sa pokladajú aj dramatické texty M. Lasicu a J. Satinského.  

 

Súčasné dramatické žánre

 

Dráma (ako žáner) je základný žáner dramatickej tvorby od čias realizmu, v ktorom sa prelínajú vážne a komické prvky. Väčší dôraz sa v nej kladie na vážnosť než na komické si­tuácie. Dráma tvorí z obsahového hľadiska prechod medzi  tragédiou a komédiou a jej zrod sa časovo viaže na vrcholné ob­dobie realizmu v literatúre. Tragédia a komé­dia poskytovali iba jednostranné zobrazenie spoločnosti  a sociálnych pomerov, preto v nových podmienkach zá­konite museli ustúpiť pred týmto žánrom, umožňujúcim  konflikty ukázať vo svojej komplexnosti a zložitosti. Dráma sa koncentruje na vykreslenie obyčajných ľudí, závisiacich od spoločenských pomerov. V dráme sa pod vplyvom realistického zobrazenia uvoľňuje aj kompozičná výstavba deja. Ako samostatný žáner vznikla v 18. stor. a ustálila sa v období realizmu a naturalizmu. Dráma v rám­ci dramatickej tvorby hrá tú istú úlohu ako realistický  román v epike. Výraznými predstaviteľmi sú A. P. Čechov,  H. Ibsen a  A. Strindberg.  Zo slovenskej dra­matickej tvorby hry J. G. Ta­jovského, V. Hurbana Vladimírova, I. Stodolu, J. Barča-Ivana, Š. Králika, P. Karvaša, K. Horáka reprezentujú tento žáner. Namiesto drámy ako synonymum sa používa aj výraz činohra.

Pod týmto pojmom sa však prvotne rozumie taký druh divadla, v ktorom hovorené slovo (ústny prejav) hrá dôležitejšiu úlohu ako spev alebo pohyb. V tomto zmysle je protikladom opery a je samostatným typom divadla aj v porovnaní s ostatnými typmi - s divadlom kombinovaným (ope­reta, muzikál), bábkovým (bábková hra), pohybovým (balet, pantomíma). Činohra je zároveň aj označením herec­kého súboru, resp. budovy divadla.

Absurdná dráma (z lat. absurdus = nezmyselný) je špecifický druh dra­matickej tvorby od 50. rokov 20. stor. Spoločným princípom každej absurdnej drámy je na­rušenie logických súvislostí. K najvý­znamnejším predstaviteľom patrí E. Ionesco, ktorého hry  smerujú ku grotesknosti (Plešivá speváčka; Stoličky), predovšetkým však S. Beckett, ktorého  hry majú tragický podtón (Čakanie na Godota). V strednej Európe sa tento smer  najviac ujal v Poľsku, najmä v dielach T. Różewicza  a S. Mrożka. Významným autorom hier s prvkami absurdnej drámy bol aj ma­ďarský dramatik I. Örkény (jeho dráma Mačacia hra bola inscenovaná aj na Slovensku).

U nás  absurdná dráma podnietila vznik svojrázneho humoru M. Lasicu a J. Sa­tinského, ktorí sa stali predstaviteľmi smiechovej kultúry, popierajúcej zaužívané formy a spôsoby humoru. Iný typ absurdného humoru predstavuje alternatívne divadlo GUnaGU pod vedením V. Klimáčka, ktorý je zároveň aj autorom mnohých hier (Hlt; Žltý autobus; Mária Sabina).

Monodráma  (z gréc. monos = sám, dráma = divadlo) je dramatický  žáner s jednou postavou. Na javisku sa môžu zjaviť aj ďalšie postavy, ale nesmú prehovoriť. Hoci monodráma má svoj pôvod v antickom  divadle pred Aischylom, vyskytuje sa aj v súčasnej  modernej dramatickej tvorbe. Najznámejšou monodrámou je hra  J. Cocteaua Ľudský hlas. V slovenskej dramatickej tvorbe sa eviduje pokus K. Horáka pod názvom Nulový bod.

Melodráma  (z gréc. rnelos - melódia, dráma - divadlo) je dramatic­ký žáner, vyznačujúci sa sentimentálnym ladením, pate­tickým štýlom a využívaním lacných efektov, t. j. typickými pro­striedkami  pre súčasnú populárnu literatúru a masovú kultúru. V melodráme významnú úlohu hrajú intrigy, šťast­né náhody, vyostrenie konfliktov, čier­no-biele figúry, ľúbostný príbeh. Dobro vždy zvíťazí nad zlom, hrdi­novia síce prekonávajú nesmierne prekážky, ale nako­niec sa všetko dobre skončí. V súčasnosti žije melodráma v rozličných obmenách, najmä  v populárnej literatúre. Aj väčšina telenoviel vzniká v duchu princípov melodrámy, dokonca aj veľkofilm Titanic pred vyústením deja do katastrofy je poznačený melodramatickými motívmi.

Bábková hra je dramatický žáner určený hlavne detskému príjemcovi,  no vo svete sa hráva predovšetkým pre dospelých. V bábkovej hre sa neživé predmety (bábky) oživujú (ani­mácia), k tomu pristupuje ich zosobnenie (personifiká­cia) a poľudštenie (antropomorfizácia). Podstata bábky spočíva v jej výtvarnej deformovanosti: jed­notlivé časti tela sa totiž značne zväčšujú (zveličujú),  iné sa zase zmenšujú.

Východiskom pre bábkovú hru môže byť ľudová rozprávka (príkladom je Po­polvár), alebo  umelá rozprávka (Andersenova Princezná na  hrášku). Poznáme hry aj s iracionálnym námetom, pri­pomínajúcim science-fiction (Príhody v kozme), historické  hry (hry o Jánošíkovi). Z hľadiska vodenia bábok sa rozlišuje viac typov:  1. Maňuškové divadlo, založené na vodení bábok zospo­du, je vhodné pre veseloherné bábkové hry, predovšetkým pre  grotesku. 2. Marionetové divadlo (vodič je nad bábkou a vodí ju zhora). 3. Javajkové divadlo (bábky vodené  paličkami zospodu). Názov je odvodený od ostrova Jáva.

V súčasnosti sa vyskytujú aj iné typy bábkovej hry. Urči­tým oživením je aj tieňohra (bábky sa premietajú na plátno), čierne divadlo a divadlo masiek. Dnes čoraz častejšie  sa stretávame v bábkovom divadle s tzv. odkrytým vo­dením bábok, čo možno pokladať za inováciu bábkového divadla.

 

Veseloherné žánre

 

Veselohra je častým označením pre novodobú komédiu. V súvislosti s antickou komédiou sa tento výraz nepoužíva; medzi klasickou komédiou a veselohrou sú aj isté rozdiely. Od čias antického divadla až po romantizmus sa využívali krajné polohy tragiky a komiky, ale v období realizmu sa rozdiely zmierňovali. Veselohra ako názov sa používa od 19. stor. a predstavuje komédiu striedmejšej povahy než akými boli antické komédie. V súčasnosti sa veselohra používa aj na označenie rozličných humoristických žánrov menšieho rozsahu (divadelný skeč, scénka, výstup, aktovka, fraška).

Fraška (z fran. farce 'fars' = žart) je veseloherný žáner, v ktorom  prevláda situačná komika a humor hrubšieho, drastickejšieho charakteru, ktorý je umocnený zveličovaním, niekedy aj karikovaním. Jej prudkému rozvoju dochádza v rokoch 1500-1550 v Talian­sku a neskoršie aj vo Francúzsku, kde sa vyskytuje aj v Molièrovej tvorbe (v hre Lekárom proti svojej vôli). Molière využíval drsné prostriedky stredovekej frašky (zauchá, neslušné narážky) a vysmieval sa z lekárskych praktík vtedajšej medicíny. U neho sa fraška vyhraňuje ako špecifický typ situačnej komiky. V neskoršom období sa situačná komédia a fraška stávajú takmer synonymami. Z kompozičného hľadiska má fraška rýchly spád a dejové tempo, preto sa často vyskytuje ako jed­noaktovka. Tento žáner dlho prevládal aj v inscenáciách Radošinského  naivného divadla pod vedením S. Štepku.

Commedia dell´arte (od tal. arte = remeslo, povolanie) stredoveký zábavný žáner, založený na improvizácii. K špecifickým rysom tohto žánru patria ustálené postavy, zdôrazňujúce určité ľudské vlastnosti v karikovanej podobe. Divák tieto postavy vedel rozoznať podľa masiek, hoci podliehali istým zmenám. Mal však uľahčenú úlohu aj tým, že každý herec stále hral tú istú postavu, čo viedlo k opakovaniu replík. Na druhej strane žiadny herec vopred nevedel, čo jeho partner vyvedie, preto sa musel sústrediť na prebiehajúci dej. Najčastejším typom v commedii boli sluhovia, ale aj z nich sa stal koncom 17. stor. najpopulárnejším Arlecchino (Harlekýn).

Burleska (z franc. burlesque 'burlesk' = žart) je dramatický žáner s humorným, až sarkastickým ladením. Mieša sa v ňom vážne so smiešnym, vznešené s nízkym, karikuje sa, do­chádza k zámene postáv. Využíva pritom prostriedky satirickej nadsádzky, irónie a paródie. Najznámejšími predstaviteľmi burlesky boli P. Scarron a S. Cyrano de Bergerac.

Prvky dnešnej burlesky sa vyskytujú v talianskej commedii dell'arte a v tvorbe C. Gol­doniho, no za osobitý divadelný žáner ho možno pokla­dať až od druhej polovice 19. stor. Využívali ho kabare­ty a vyskytuje sa aj vo filmovom umení. Najmä nemý film často vychádza z burlesky, lebo triky  tu dávajú väčšie možnosti pre situačnú komiku ako v di­vadle. Ide hlavne o filmy s výraznými predstaviteľmi  komických žánrov - Ch. Chaplina, B. Keatona, H. Lloy­da a ďalších.

Burleska obyčajne nemá perspektívnu kompozíciu, dôraz je  vždy na replike. Jej črty možno nájsť v librete Offen­bachovej operety Orfeus v podsvetí. Burleska stavia na zveli­čení (hyperbole), irónii a komickosti menej náročnej,  t. j. „nízkej" literatúry.

Vaudeville  (z fran. 'vódvill'; odvodené od voix de ville = hlas mes­ta) je pôvodne názov populárnej piesne, aké sa v 17. a 18. stor. spievali vo Francúzsku na spôsob dnešných hitov. V súčasnosti názov označuje veseloherný drama­tický žáner, v ktorom sa vyskytujú aj piesne. Vaudeville ako dramatický žáner sa podobá melodráme.

Skeč (z angl. sketch = náčrtok) je  krátky dramatický výstup, neraz iba niekoľko minút trvajúci výjav so satirickým zameraním, zväčša na aktuálne udalosti. Dôležitou zlož­kou skeča je záverečná pointa s prekvapivým vyznením. Významnú úlohu v ňom zohráva obsahová stránka textu, založená na situačnej komike a náhlych zvratoch. Skeč má dôležitú funkciu v estrádnych programoch, cirkuse, využívajú ho aj televízne a roz­hlasové hry. U nás sa najviac pričinili o rozvoj tohto žánru humoristi M. Lasica a J. Satinský, ktorí dokázali vytvoriť skeč aj na tému Rozhovor dvoch finalistov behu na 5000 metrov počas pretekov.

Groteska (z tal. grotta = jaskyňa) je dramatický žáner s grotesk­ným dejom. Pokiaľ groteska označuje žáner, prípadne istý tematický prostriedok textu, grotesknosť slúži na označenie estetickej kategórie. Pojem vznikol na prelome 15. a 16. stor., keď  boli pri vykopávkach v Ríme a na ďalších miestach v Taliansku objavené paláce a kúpele, bohato zdobené nástennými maľbami. V ornamentoch sa na nich navzájom spájali a prelínali rastliny, zvieratá a ľudské postavy. Na základe grotesknosti dochádza k spájaniu cudzorodých prvkov, narušeniu prirodzených proporcií, využíva sa karikatúra a paródia. V slovenskom filme L. Laholu Sladký čas Kalimagdory (podľa románu J. Weissa Spáč ve zvěrokruhu) z roku 1968 hlavná postava (Jonáš Rebenda) má rozvrhnutý život podľa ročných období: na jar žije ako dieťa, v lete ako dospelý muž, v jesennom období sa chystá na zimný spánok a celú zimu prespí ako medveď. Už francúzsky spisovateľ Victor Hugo pokladal grotesknosť za hlavný princíp ume­nia a sám vytvoril aj mnohé groteskné postavy. Za naj­známejšiu z nich možno považovať netvora z románu Chrám Matky Božej v Paríži, hrbáča Quasimoda. Grotesknosťou sa vyznačujú aj texty absurdnej drámy (F. Dürrenmatt, M. Frisch, E. Ionesco, S. Beckett).Filmová groteska vznikla v období nemého filmu, známe sú hlavne grotesky Chaplina, Laurela a Hardyho, ale sem možno zaradiť aj niektoré filmy Voskovca a Wericha. Filmová groteska vo zvýšenej miere využíva gagy.

Gag (z ang. 'geg' žartovná vlož­ka) je prostriedok situačnej komiky, ktorý je základ­ným zdrojom humoru hlavne v nemej filmovej groteske. V USA je osobitným žánrom tzv. gag-show, budovaný na tomto prostriedku. Gag je založený na neočakávanom zvrate, vyplývajúcom zo situácie.

Crazy komédia (z ang. crazy = ´bláznivý´) je komediálny dramatický žáner s neočakávanými zvratmi, absurdnými životnými situáciami. Bohato sa využívajú v nej gagy a veseloherné nadsádzky. Obsahuje prvky burlesky, frašky, ale hlavne filmovej grotesky.

 

Zábavné dramatické formy

 

Oblasť zábavných podujatí zahŕňa rozličné formy a typy zábavného umenia, niekedy nazývaného aj šoubiznis (z ang. show ´predstavenie´, bisnis ´obchod´). Možno sem zaradiť kabaret, estrádu, revue, varieté, recitáciu, divadlo poézie, vystúpenie ľudového rozprávača, ale aj rozličné nové typy a žánre zábavného priemyslu (talk show, pouličná show, tevízna show a pod.). Tieto formy zábavy vykazujú istú príbuznosť s hudobnými a športovými podujatiami.  

Estráda  (z fran. estrade 'estrad' = pódium, stupienok) je zábavné,  humoristické divadlo, podobné kabaretu. Estráda má funkciu osvieženia a relaxácie, preto  nie je zameraná na ostrú spoločenskú kritiku. Nevyniká kompaktnosťou­, ani ucelenosťou, lebo je poskladaná z viacerých žánrov, ktoré stmeľuje do celku konferenciér.

Kabaret (z franc. cabaret 'kabaret' = krčma) je zábavné humoris­ticko-satirické divadlo, zložené zvyčajne z malých foriem. Vý­znamnú úlohu má aj tu  konferenciér, ktorý uvádza jednotlivé  čísla (skeče, kuplety, šanzóny), pričom piesne sprevádza  hudba. Osobitným druhom je politický kabaret. Kabaret vznikol v poslednej štvrtine 19. stor. v Paríži  a odtiaľ sa rýchlo rozšíril do celej Európy.

Artistické výstupy akrobatov, gymnastov, žonglérov, kúzelníkov, ktorí predvádzajú telesné zručnosti, sa využívajú aj v hereckých produkciách. Klauniáda je komický artistický výstup s gagmi, ktorý má často povahu skeča.

Možno sem zaradiť aj karneval, ktorý sa charakterizuje ako všeľudová zábava, siahajúca do stredoveku. Karneval rušil spoločenskú hierarchiu medzi ľuďmi a stal sa nespútanou zábavou v istom, časovo vymedzenom období. Istá obmena stredovekej karnevalovej zábavy existuje aj dnes, najmä v Brazílii, ale aj v západoeurópskych štátoch.

Revue (z franc. revü ´prehliadka, predstavenie´), filmová revue a TV show sú typom divadla, pre ktorý je charakteristické pospájanie rozličných výstupov, scén, artistických, tanečných, hudobných čísel do dramatického celku. Osobitným typom je ľadová revue.

Talk show ( z ang. talk ´tók´ = rozhovor, diskusia) je typ zábavného programu, pre ktorý je typická humorná, až satirická konverzácia medzi malým počtom zúčastnených. Jednotlivé rozhovory sú prerušované hudobným predelmi, spevom. Tento typ zábavy sa vyskytuje v televízii (Večer Milana Markoviča, Banánové rybičky Haliny Pawlowskej).

 

Hudobné žánre

 

Opera (tal. dielo je  hudobno-dramatický žáner, ktorý spája hud­bu, poéziu, maliarstvo a herecké umenie. Vyjadrovacími prostriedkami opery sú dramatický dej, spievané slovo a hu­dobná kompozícia. Slovesný text sa v opere realizuje spe­vom za hudobného sprievodu. Obyčajne má predohru  (ouvertúru) alebo kratší úvod, po ktorom sa rozvíja dej  podľa libreta (text pre inscenáciu opery). Vlastný dej sa rozčleňuje na  dejstvá, ktoré sa hudobne spracúvajú podľa povahy lib­reta. Libreto určuje i ráz kompozície, ktorý si skladateľ zvolí. V opere platia všetky zákonitosti drámy: najprv sa  exponuje príbeh a predstavujú postavy, kompozícia po­stupne nadobúda širší rámec konfliktov, od nich sa roz­víja príbeh buď ku kladnému alebo zápornému rozuzle­niu. Tak isto sa postupuje aj v komických operách, lenže tu  libreto kladie dôraz na ironický či satirický ráz deja.  O voľbe námetu rozhoduje sám skladateľ.

Podľa predlohy libreta možno rozlišovať viac druhov textov: 1. Libreto sa tvorí na zá­klade literárnej predlohy, t. j. podľa románu, poviedky,  novely, prípadne básne. Verdiho Traviata vznikla podľa  románu A. Dumasa ml. Dáma s kaméliami, opera P. I. Čaj­kovského Eugen Onegin a Piková dáma podľa literár­nych diel A. S. Puškina, Bizetova Carmen na základe  novely P. Mérimého, u nás opera E. Suchoňa Krútňava  podľa novely M. Urbana Za Vyšným mlynom. 2. Predlohou operného libreta môže byť aj text drámy:  libretom Verdiho Dona Carlosa bola rovnomenná Schil­lerova tragédia, Schillerova Panna orleánska bola predlohou pre Čajkovského operu rovnomenného názvu, Othello a Falstaff vychádzajú zo Sha­kespearových hier, Vec Ma­kropulos podľa Čapkovej komédie atď. 3. Libreto môže  byť vypracované aj na základe námetov z histórie alebo priamo zo života. Môže ich spracovať libretista alebo  sám skladateľ, napr. R. Wagner písal sám libretá a vy­chádzal z germánskej mytológie a nemeckých dejín (Lo­hengrin, Prsteň Niebelungov).

Zložkou opery môže byť  pieseň, čiže spevný útvar pre jeden hlas, ktorá má buď epický alebo baladický charakter. Ária vy­chádza z piesňovej formy, ale má bohatšie kompozičné  členenie: po úvodnej časti nasleduje kontrastná časť, po  ktorej je návrat k prvej partii. Ďalším prvkom je reci­tatív, t. j. spevné prednášanie verbálneho textu bez ryt­mu (spevný prednes „prozaickej" vety). V opere zaujíma oso­bitné miesto zbor a spevné časti pre viac hlasov, t. j. od dvoch vyššie.

Podľa obsahu možno členiť operu na: 1. vážnu alebo veľ­kú (v taliančine opera seria) ; 2. operu komickú (opera buf­fa) ; 3. vážnu operu s niektorými komickými scénami (ope­ra semiseria) ; 4. hudobnú drámu, jej zakladateľom je  R. Wagner a buduje hlavne na dôslednom využívaní prí­značných motívov (leitmotív).

Novšou obmenou opery je rocková opera, ktorá vznikla v USA. Najznámejšie z nich sú však dielom anglického skladateľa Andrewa Lloyda-Webbera (Ježiš Kristus superstár, Mačky, Evita). Opery tohto typu sa zväčša zaraďujú k muzikálu.

Opereta  (z tal. operetta = malá, drobná opera) je hudobno-dra­matický žáner veselohernej povahy, v ktorom sa strie­da spev s dialógom bez hudobného sprievodu. Konflik­ty v deji sa vyostrujú aj prostredníctvom hudby, preto  dialógy bez hudobného sprievodu sú nevýrazné, drama­ticky menej exponované. K veselosti a ľahkosti vždy pri­spieva aj jednoduchosť hudby a jej humorné ladenie.  V hovorených dialógoch, ako aj v spievaných častiach prevláda vtip, humor, paródia a irónia. Z umeleckého  hľadiska je opereta menej náročným žánrom ako ope­ra, ale napr. opereta  J. Offenbacha Orfeus v podsvetí nie je  iba obyčajnou burleskou, ale zároveň aj neskrývanou  obžalobcu vlády, kritikou cisára a jeho dvora (premiéra  bola v Paríži r. 1858). Vychádza sa síce z mytológie, ale  v samom texte je plno narážok na vtedajšie spoločenské  pomery.

Popri J. Offenbachovi je hlavným predstaviteľom fran­cúzskej operety F. Hervé (Mamselle Nitouche). Významnými  osobnosťami viedenskej opery sú: J. Strauss (Netopier, Ci­gánsky barón), F. Lehár (Veselá vdova, Zem úsmevov) a E. Kálmán (Čardášová princezná). Aj operety obyčajne vzni­kajú na základe literárnej predlohy, napr. Straussov Ci­gánsky barón je prepisom literárneho diela M. Jókaiho.

V súčasnosti sa už opereta nevyvíja, jej náhradou je muzikál.

Muzikál  (z ang. musical 'mjúzikl'; označenie pre musical play =  hudobná hra) je pomerne novým žánrom hudobného divadla, ktorý je  symbiózou slovesného textu, hudby, spevu a tanca. Vzni­kol na americkom kontinente na začiatku 20. stor., ale  vychádza sčasti aj z európskych tradícií operety, najmä  z viedenskej. Zrodil sa z domácich prameňov, využíval  džez a zobrazoval americký všedný život. Pri zrode muzikálu stál aj hudobný skladateľ G. Gershwin.

Muzikál známe témy prispôsobuje a umiestňuje do súčas­ných spoločenských pomerov. Napr. muzikál Fredericka Löwea My fair lady využíva komédiu B. Shawa Pygmalion,  no dáva jej úplne nový obsah. Stráca sa v ňom inte­lektuálny cynizmus pôvodiny, ale aj čierno-biele kon­trasty. Aj West side story Leonarda Bernsteina nadväzu­je na literárnu predlohu. Je ňou Shakespearova tragédia  Romeo a Júlia, no pozadie tu vytvára veľkomesto, ktoré sa stáva miestom tragického príbehu. Na základe literárneho diela českého spisovateľa V. Dyka vznikol muzikál Krysár. Námetom pre muzikál sa stal aj hrôzostrašný príbeh o Draculovi, ktorý inscenoval slovenský režisér J. Bednárik v Prahe.

Balet  (z tal. ballet, od román. ballare = tančiť) je  hudobno-dra­matický žáner, v ktorom sa obsah deja vyjadruje tan­com a mimikou. Ako osobitný žáner vznikol v období  renesancie; od čias vzniku až podnes je súčasťou aj ope­ry. V začiatočnom štádiu balet postrádal súvislý dej a ob­medzoval sa iba na cykly tancov. Súčasný balet sa zakladá  na vyjadrení súvislého deja tanečným pohybom. S baletom úzko súvisí pantomíma, využívajúca namiesto tanca pohyb, dej je v nej vyjadrený mimikou a gesti­kuláciou.

Pantomíma (z gréc. pantos = všetko; mímeisthai = napodobovať) je špecifická forma pohybového divadla. Herci na javisku dejové situácie vyjadrujú pohybom, tancom. Divadlo tohto typu má obyčajne jednu výraznú osobnosť, ktorá je často aj autorom väčšiny hier. Herec, vystupujúci v pantomíme, sa volá mím. Zakladateľom novodobej pantomímy bol český rodák J. G. Deburau (1796-1846), ktorý pôsobil v Paríži. V bývalom Česko-Slovensku sa tento typ divadla rozvíjal najmä zásluhou L. Fialku, B. Polívku a M. Sládka. M. Sládek je najznámejším slovenským mímom, ktorý sa preslávil aj vo svete (v Kolíne nad Rýnom založil svoje divadlo), ale po roku 1989 sa vrátil na Slovensko a je hlavnou osobnosťou divadla Aréna v Bratislave.

 

 

Film, televízia, rozhlas

 

Filmová poviedka je východiskový žáner pre vznik filmového scenára. Na­miesto tohto termínu sa v odbornej literatúre stretáva­me aj s anglickým termínom treatment (čítaj trítment). Pri príprave filmu jej predchádza spracovanie námetu, ktorý môže mať podobu hotového, uceleného literárneho diela ako východiska pre adaptáciu. V iných prípadoch je námet pôvodným textom, zachytávajúcim dejovú os­novu budúceho filmu v skrátenej podobe.

Filmová poviedka je sprostredkujúcim útvarom medzi ná­metom a scenárom. Vyniká pútavým dejom, ktorý sa rozčleňuje na viaceré významové celky. Pokiaľ sa z nej vytvorí scenár, obyčajne sa viackrát prepracúva.

Scenár (z tal. scenario = náčrt scén) je osobitný žáner literárne­ho a dramatického umenia slúžiaci ako podklad a pred­loha pre inscenáciu televíznej a rozhlasovej hry a pre film. Podľa toho sa rozlišuje filmový, televízny a roz­hlasový scenár, pričom každý z nich má isté špecifické vlast­nosti. Scenár prešiel rýchlym vývojom a z jednoduchého ná­črtu (osnovy) pre film sa stal umeleckým dielom, ktoré charakterizujú všetky znaky slovesného umenia. Každý scenár obsahuje makroštruktúru budúceho televízneho, rozhla­sového a filmového diela, t. j. tému, hlavnú líniu kon­fliktu, vykreslenie postáv v akcii, časové a priestorové zasadenie diela, dramatické dialógy a pod. Výrazne sa v ňom uplatňuje aj celková predstava predpokladanej realizácie diela.

Filmový a televízny scenár má inú výstavbu ako rozhla­sový scenár. Režisér je často aj autorom scenára (I. Bergman, J. L. Godard). K známym scenáristom patrí C. Zavattini, ale aj dramatik J. Osborne. Scenár ako pojem sa neobmedzuje iba na literárne a dramatické umenie. Podľa scenára sa tvoria a pripravujú aj výstavy.

Film (zo staroang. felmen = tenká koža) je súhrnným názvom pre špecifickú drama­tickú tvorbu a je  vybudovaný na symbióze obrazu, slova, hudby a zvu­ku. Realizuje sa špecifickými výrazovými prostriedkami a vzniká na podklade filmového scenára. Fotografická vernosť zabezpečuje obrazom väčšiu výstižnosť ako vo verbálnom texte. Osobitnú funkciu plní kamera, ktorá je schopná atomizovať predmet, pri­blížiť sa k nemu, alebo sa od neho vzdialiť. Dôležitým prvkom filmu je obraz a rad obrazov vyjadrujúcich ten istý motív sa nazýva sekvenciou.

Najcharakteristickejšou kompozično-tematickou zlož­kou filmu je strihová skladba, ktorá umožňuje vytvoriť zo záberov špecifický rytmus a kontrasty. Strihová skladba dodáva filmu tempo, spád, zrýchľuje či spomaľuje dej. Jed­notlivé sekvencie sa pospájajú do celku prostredníctvom strihu, čo je vyjadrením zmeny obrazu, prí­padne zvuku alebo ich kombinácií.

V praxi sa rozlišuje hraný (umelecký) a dokumentár­ny film. Dokumentárne filmy svojou funkciou zodpovedajú vecnej literatúre. Podľa spôsobu zobrazenia skutočnosti rozlišujeme ešte kreslený a trikový film. Väčšina kresle­ných a trikových filmov je adresovaná mladým divákom. Tri­kový film preslávil hlavne Walt Disney postavou Mickey­mousa. Trikový film sa - spolu s hraným a dokumentár­nym filmom - u niektorých teoretikov pokladá za osobitný filmový druh.

Dokumentárny film (z lat. documentatio 'dokumentacio' = dokazovanie, dô­kazový materiál) je filmový druh, ktorý sa zakladá na vy­jadrení skutočnosti prostredníctvom konkrétnych faktov alebo ich presnej rekonštrukcii. V rámci dokumentárneho filmu možno rozlíšiť populárno-vedecké a ná­učné filmy s osobitou funkciou. Dokumentárny film môže mať aj vysokú výpovednú hodnotu, o čom svedčí film D. Hanáka Papierové hlavy (1996), v ktorom sú na základe dokumentov poskladané dejiny Česko-Slovenska od roku 1945 až po rozpad totalitného systému. Režisér pri spracúvaní dejín využil zábery z filmových týždenníkov, scény z inštruktážnych filmov Ministerstva vnútra z rokov 1945-1989. Prostredníctvom montáže vznikli aj svetoznáme filmy Koyaanisqatsi (1983), Powaqqatsi (1988), Anima mundi (1991) alebo film Baraka (1992). Filmy tohto typu síce vychádzajú z dokumentárnych materiálov, ale vďaka strihu a režisérskemu zámeru nadobúdajú umeleckú hodnotu. 

Hraný film je súhrnný názov pre filmovú produkciu, v ktorej sa kladie dôraz na estetickú a zábavnú funkciu. Podkladom pre vznik hraných filmov sú scenáre vytvorené z literárnych textov, niekedy sa však filmuje aj hudobné dielo (opera, opereta, muzikál). Mnohé literárne diela svetovej a do­mácej tvorby boli sfilmované, niektoré aj viackrát. Z na­šej tvorby možno spomenúť Kalinčiakovu Reštavráciu, Ballekovho Pomocníka, Jarošovu Tisícročnú včelu alebo filmovú adaptáciu románu P. Pišťanka Rivers of Babylon. Niektorí slovenskí autori sa systematicky venovali písaniu filmových scenárov (L. Lahola, D. Dušek). V svetovej literárnej tvorbe poznáme diela, ktoré osobit­ne priťahujú filmových režisérov: napr. romány A. Du­masa Traja mušketieri a Gróf Monte Christo, epopeja Ľ. N. Tolstého Vojna a mier, ale aj Shakespearove hry Hamlet, Macbeth, Othello. Existujú aj témy, ktoré sa často spracúvajú (faustovská tematika, Jana z Arku, Romeo a Júlia). Niektoré témy sa udomácnili vo filmovom umení vďaka literárnej predlohe (Frankenstein, Dracula, Cyrano z Bergeracu).

Väčšina filmových žánrov vychádza zo svojho literár­neho prototypu, čo vyplýva z úzkej spojitosti a nadväz­nosti filmu a literatúry. Vymenujeme iba niekoľko žán­rov hraného filmu: 1. historický film čerpá námet z dejín; 2. ži­votopisný film sa zameriava na nejakú významnú osob­nosť; 3. detektívka a kriminálny film; 4. rozprávka; 5. veselohra; 6. filmová groteska; 7. dobrodružný film, ku ktorému možno priradiť aj western (ang. západný) situovaný do prostredia tzv. Divokého západu; 8. filmo­vá dráma. Novším žánrom je road-movie (z ang. road ´roud´ = cesta; movies = kino), obsahovo sa viažuci na príbeh, ktorý sa odohráva počas cesty. Typickým príkladom je film J. Svěráka Jízda, ktorého témou je nezmyselné putovanie troch mladých ľudí za dobrodružstvom na vypožičanom aute. 

Televízny film je dramatický masovokomunikačný žáner. Je podobným  žánrom ako televízna hra, no je medzi nimi istý roz­diel. Televízna hra sa odohráva v interiéri, kým televízny film v exteriéri. Televízny film uprednostňuje zábery z prírody,  čím sa väčšmi približuje k filmu ako k dráme. Charak­terizujú ho skoky v priestore, lyrické časti založené na umiestnení deja do esteticky pôsobivého interiéru. Dobrým príkladom je videofilm Dušička podľa literárnej predlohy R. Slobodu.

Animovaný film (z lat. animácia = oživenie) vzniká na princípe oživenia statických predmetov alebo grafických prvkov na filmový pás. Vytvára sa pritom ilúzia pohybu predmetov, zvierat alebo ľudí. Veľmi často prevláda v animovanom filme dejovosť. Niekedy animovaný film vzniká zo známeho literárneho diela, dobrým príkladom je anglický animovaný film Farma zvierat, ktorý je adaptáciou rovnomenného románu G. Orwella. 

Televízna hra je dramatický masovokomunikačný žáner. Televízna hra je technic­kým audio-vizuálnym umením, pričom sa dôraz kladie na audiálne (sluchové) vnímanie textu. V porovnaní s fil­mom je televízna hra napriek mnohým možnostiam využitia vi­zuálnych (zrakových) prostriedkov založená na slove. Jej tematikou sú domáce, rodinné príbehy, spoločenské a iné udalosti v malom časovom a priestorovom rozpätí, no  je menej vhodná pre veľké masové scény a zložité deje  s veľkým časovým rozpätím. Obyčajne sa sústreďuje na  komorný príbeh s menším počtom postáv, jej časové

trvanie nepresahuje pol druha hodiny. Dejiskom býva  malý priestor, napr. izba. Divák sa počas príjmu musí  i sústreďovať na dialóg, ale aj na detaily, t. j. na vykres­lenie charakteru postáv. Televízna hra svojím ladením inklinuje skôr k dráme, čím sa líši od filmu, ktorý buduje hlavne na vytváraní svojrázneho koloritu prostredia. Znaková podstata filmu a televízie je taktiež odlišná: inscenač­ným modelom filmu je román, kým pre televíznu hru je insce­načným modelom poviedka alebo novela, no využívajú  sa v nej aj prostriedky dokumentaristiky.

Osobitnou televíznej hry alebo televízneho filmu je televízny seriál s veľkou epickou  šírkou, ale každá jeho časť má relatívne samostatný  a uzavretý príbeh. V tejto súvislosti sa hovorí aj o telenovele. Ak sa seriál zaoberá pôvodnou tematikou,  môže ostať v publicistickej polohe, resp. na úrovni po­pulárnych diel, využívajúc populárne štruktúry a po­stupy. Scenár televízneho seriálu sa buduje na konvenč­ných princípoch, má ústredného hrdinu, ktorý vyniká  vlastnosťami v literatúre už zväčša prekonanými - od­vahou, neochvejným bojom za spravodlivosť, ktoré mu  na konci prinášajú zaslúžené víťazstvo. K najznámejším seriálom patrí z klasického obdobia Nemocnica na okraji mesta, ktoré­ho autorom bol J. Dietl. V súčasnosti sa televízne seriály tešia veľkej popularite a ich počet je veľký, tematicky pestrý a rôznorodý.

Rozhlasová hra je  literárno-dramatický žáner, ktorý oproti iným dramatic­kým útvarom využíva iba akustické prostriedky. Základ­ným výrazovým prvkom je slovo, t. j. verbálny text  s vyhranenou fabulou. Okrem verbálneho  textu plní v nej významnú úlohu zvuk, ktorý je tiež  prostriedkom rozhlasového vyjadrovania, lebo môže mať  sémantickú funkciu. Zvuk tlmočí isté významy alebo  citovo umocňuje obraznosť jazykových prostriedkov.  Zvukové efekty (šum mora, napodobenie vetra atď.)  podnecujú predstavivosť poslucháčov. Rozhlasová hra má svoju špecifickú výstavbu, lebo pri zacielení na akustickú stránku nedáva možnosti vizuálne  registrovať zmenu miesta deja. Umeleckou štruktúrou sa pohybuje na rozhraní epiky, lyriky a drámy, vie absor­bovať podnety z filmovej tvorby, televíznej hry, ako aj publicistiky a literatúry. Clonu, strih a striho­vú skladbu prevzal rozhlas z filmu, ale podriadil ich zá­konitostiam rozhlasového zobrazovania skutočnosti. Existujú rozhlasové hry s epickou alebo lyrickou štruktúrou ako aj hry s prevahou do­kumentárnych a faktografických prvkov.