Dokumentárna próza

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Dokumentarprosa, dokumentarische Prosa (D)

Explikácia pojmu

Dokumentárna próza (dokument ´informácia v materiálnej podobe´; non-fiction; literatúra faktu) je tvorba v neviazanej podobe,  text obsahujúci hodnoverné informácie, dôkazy, fakty, poznatky. V najširšom zmysle sú to informácie o výsledkoch nejakej činnosti, pracovných výsledkoch alebo spoločenských javoch. Z hľadiska pôvodu môže to byť aj významná listina alebo iná písomnosť ako doklad (https://sk.wikipedia.org/wiki/Dokument). V informatike je to text spracovaný  počítačom, v ekonómii  doklad, ktorý treba predložiť v rámci dokumentárnej platby. Osobitným druhom je dokumentárny film či televízny dokument, resp. rozhlasový dokument. Hovorí sa aj o dokumentárnej fotografii. Osobitné miesto zaujíma literárny dokument, ktorý zachytáva pravdivé udalosti o živote spisovateľa či inej významnej osobnosti. Menej frekventovaným typom dokumentárnej prózy sú texty zamerané na negatívne osobnosti/osoby, ale ide o ľudí, ktorí niečím upútali na seba pozornosť. Často si dokumentárna próza prepožičiava vlastnosti publicistiky, čo sa prejavuje aj vo využívaní žánrov tohto funkčného štýlu (ako príklad môže poslúžiť reportážny román). Niektoré žánre publicistiky si vždy zakladajú na dokumentárnosti, najmä tzv. spravodajské žánre musíme spomenúť na prvom mieste. Vyznačujú sa informačnou nasýtenosťou a väčšou frekvenciou hodnoverných faktov ako tzv. analytické či beletristické žánre. K nim Jozef Mistrík zaraďuje nasledovné žánre publicistiky: správu, riport, interview, oznámenie, komuniké, inzerát, plagát, referát (Mistrík, 1975, s. 108). To však neznamená, že napr. beletristické žánre nie sú svojím obsahom dokumentárne. Nesporne sú, navyše môžu byť založené na bohatom zastúpení konkrétnych údajov, faktov. Z týchto žánrov môže byť východiskom pre vznik literárneho diela hlavne reportáž, dokonca evidujeme aj tzv. reportážny román (Truman Capote: Chladnokrvne). Máme však viacero žánrov neumeleckej povahy, ktoré za istých okolností môžu nadobudnúť vlastnosti umeleckého štýlu:  a/ pamäti (memoáre), v nich sa vo väčšej miere pertraktujú významné osobnosti alebo udalosti (ako príklad možno uviesť memoáre Rudolfa Vrbu Utiekol som z Osvienčimu, ktoré je dobrodružnou správou o jednom z veľkých útekov histórie a patrí k najzávažnejším dokumentom z druhej svetovej vojny); b/ rozhovory (interview), zamerané na vyspovedanie známej osobnosti o úspechoch a peripetiách jeho života (viaceré rozhovory Jána Strassera s významnými slovenskými osobnosťami ako napr. jeho kniha František Mikloško – Rozhovory o dobe a ľuďoch (2016) alebo Emília Vášáryová – Pr(a)vá dáma (2014) , či rozhovory Antona Baláža s Rudolfom Dobiášom pod názvom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci); c/ korešpondencia, čiže listy adresované konkrétnej osobe/osobnosti; z novších kníh vyniká objemná kniha Dušana Teplana a Mariána Kamenčíka, vydaná pod názvom Slovenský nadrealizmus v korešpondencii (1935 – 1948); d/ denník, čiže zaznamenávanie osobných pocitov, dojmov a úvah, viazaných na konkrétny deň (v kresťanských kruhoch sú známe denníky Pavla Straussa a Júliusa Rybáka), ale nesporne najznámejším príkladom na tento žáner je Denník Anny Frankovej.  Do tohto okruhu patrí aj životopis ako žáner, či je to autobiografia alebo biografia napísaná iným autorom o významnej osobnosti kladným alebo aj záporným prínosom pre spoločnosť.

 

 V literatúre 20. storočia dochádza k stieraniu rozdielov medzi literárnymi žánrami, niekedy sa navzájom prelínajú a prekrývajú. V dôsledku toho vznikajú žánre, ktoré tvoria prechod medzi vedou a krásnou literatúrou, resp. medzi publicistikou a literatúrou. Táto vlastnosť charakterizuje aj dokumentárnu prózu či literatúru faktu. Pri vymedzení týchto pojmov nevystačíme ani protikladom fiktívnosť – nefiktívnosť, ani otázka  miery, veľkosti odklonu nemusí byť spoľahlivou zárukou pri diferencovaní literatúry fiktívneho či nefiktívneho typu (Jurčo, 1972, s. 385-392).  Ukazuje sa, že nemožno vždy určiť presnú hranicu medzi prvkami fiktívnymi a nefiktívnymi v literatúre, lebo napokon aj umelecká literatúra vychádza veľmi často z faktov, konkrétnych údajov. Rozdiel je v tom, že v umeleckom texte presnosť a hodnovernosť nie sú primárnymi požiadavkami diela. Napokon prelínanie fiktívnych a nefiktívnych prvkov jestvovalo už aj v antickej literatúre. Terajší trend presnosti, hodnovernosti, dokumentárnosti sa udomácnil v literatúre v období naturalizmu, ktorý sa vedome opieral o poznatky z prírodných vied. Estetika naturalizmu si zvolila kult faktov ako základné kritérium, ako hlavný aspekt zobrazenia skutočnosti. Emile Zola sám tvrdil, že úlohou autora je logicky usporiadať pozbierané fakty. Tento literárny smer priamo neguje funkciu vznešených, od života odtrhnutých nereálnych prvkov v literatúre, na druhej strane vyzdvihuje význam, dôležitosť „banálnych“ príbehov. Sám Zola hovorí o experimentálnom románe, podľa neho veda preniká do románovej tvorby, lebo aj spisovateľ má skúmať individualitu a spoločenskú činnosť človeka (Zola, 1967, s. 177-180). Na vedeckej báze vznikol a rozvíjal sa naturalizmus, bol ovplyvnený hlavne pozitivizmom. Predstavitelia naturalizmu odmietali prehnanú literárnosť a svoje diela budovali z konkrétnych faktov, ale samotný dej vytvorený z exitujúcich javov neprekročil hranice reálne možného sveta (Žilka, 1980, s. 56-57). Týmto smerom sa uberal aj dej historického románu, najmä v rámci realizmu. Prvým takýmto románom je Vojna a mier L. N. Tolstého, lebo v ňom napr. opis bitiek pri Slavkove a Borodine je taký reálny, že nás ani nenapadne zapochybovať o správnosti, hodnovernosti faktov (Mocná – Peterka a kol., 2004, s. 241-242). Ale boja sa zúčastnia aj postavy, ktoré vytvorila len autorova fantázia: Andrej Balkonski, Nikolaj Rostov, Piotr Rostov a pod. A hoci je príbeh založený na reálnych faktoch, hlavní hrdinovia, účastníci boja sú vymyslené postavy. Napriek tomu ani historické romány písané v realistickom duchu nie sú literatúrou faktu, ani dokumentárnou prózou. Silná typizácia a mystifikácia faktov a reálií sa ukladajú naň ako nadstavba, tesne sa primkýnajú k reálnemu materiálu, z ktorého umelecké dielo vzniká. Táto osobitná nadstavba je zároveň nositeľom a inšpirátorom estetična. Môže sa mystifikovať historická postava (Peter Veľký, Jánošík, Napoleon), priestor (miesto slávnych bitiek), historické obdobie (obdobie Svätoplukovej ríše, obdobie boja proti fašizmu počas Slovenského národného povstania).

Dokumentárna próza sa celkom inak štrukturuje a formuje v osobitný útvar. Vzhľadom na genetiku a žánrové osobitosti vzniká na princípe deviačnej estetiky. Stalo sa to vtedy, keď sa v období avantgardy literatúra (umenie) vychýlila smerom k najkrajnejšieho prejavu imaginácie na opačnom póle literárneho procesu (Vlašín, 1977, s. 207). V literatúre sa hodnota a inovácia stali synonymami natoľko, že porušenie pravidiel alebo ich vedomé nedodržiavanie začalo pôsobiť ako estetická požiadavka. Dokumentárna próza vystupovala proti odtrhnutiu od reálneho života, proti rozkošateniu ireality. Literatúra faktu zámerne negovala imanentnosť umenia, vyzdvihovala a uprednostňovala spoločenskú funkciu pred estetickou.

Dokumentárna próza (aj drámu sem možno priradiť) označuje taký druh textu, ktorý sa kompiluje a komponuje z autentického materiálu. Sem patria romány, reportáže, denníky, rozhovory alebo dokumentárne divadelné, televízne a rozhlasové hry. Dokumentárna literatúra obsahuje predovšetkým výraznú autenticitu, čiže silné zastúpenie reálnych faktov, poznatkov v texte. Na začiatku 60-tych rokoch vznikajúca dokumentárna literatúra sa dostáva do ostrého protikladu s fiktívnymi prvkami presýtenou absurdnou drámou a preferuje konkrétne politické témy. K týmto autorom patria: Rolf Hochhuth, Peter Weiss, Hans Magnus Enzensberger a Heinar Kipphardt. Dokumentárna literatúra si zakladá na dokumentoch a faktoch, ktoré často pertraktuje fiktívnym príbehom. Takto sa znovu nastoľuje vzťah medzi literatúrou a realitou. Niekedy sa autor usiluje hodnotiť fakty z iného zorného uhla ako sa to v praxi ustálilo. Využíva sa pritom aj technika montáže či koláže aj v samotnej próze.

V USA sa pokladá za zakladateľa dokumentárneho románu Alex Haley. Tento žáner sa rozšíril v USA v 60-tych rokoch a za hlavného predstaviteľa pokladáme tohto autora. Alex Haley (1921 – 1992) je autorom románu Roots: The Saga of an American Family (1976, Korene: Sága o jednej americkej rodine). Kniha bola adaptovaná na televíznu minisériu v roku 1977 a mala obrovskú sledovanosť (130 miliónov divákov). Samotný dej vzbudil pozornosť o americkú históriu Černochov a podnietil široký záujem o genealógiu a rodinnú históriu. Sám autor vysvetlil, čo treba chápať pod pojmom dokumentárny román: podľa neho ide o žáner, ktorý je faction, čiže ani nie fikcia, ani nie faktum, ale symbióza oboch. Teda je to napoly fikcia, napoly realita. Tým akoby napodobnil prácu paleontológa: nekompletnú kostru – v prípade knihy neúplnú históriu rodiny – autor prostredníctvom rekonštrukcie vypĺňa chýbajúcimi časťami. To znamená, že pospája známe fakty s neznámymi a vytvorí napínavý príbeh svojej rodiny (https://en.wikipedia.org/wiki/Alex_Haley).

Do okruhu dokumentárnej prózy zaraďujeme aj ďalšie významné dielo z americkej literatúry, a tým je reportážny román o vyvraždení celej rodiny v mestečku Holcomb v Kansase. Autorom je Truman Capote (1924 – 1984), ktorý na základe novinovej správy z roku 1959 sa vyberie na miesto tragédie a začne skúmať celý priebeh vraždy a jej aktérov. Autor na samom začiatku knihy Chladnokrvne (1966) tvrdí, že celý materiál nepochádza z jeho vlastných pozorovaní, lebo buď ich prevzal z oficiálnych záznamov alebo získal z rozhovorov s osobami, ktoré mali na udalostiach priamu účasť (Capote, 1989, s. s. 7). Ide o kriminálny príbeh: dvaja mladí kriminálnici (Dick a Perry) vyvraždia na jeseň roku 1959 celú rodinu majiteľa farmy, Herberta Williama Cluttera – jeho, jeho ženu, 15-ročného syna Kanyona a 16-ročnú dcéru Nancy. Dick od svojho spoluväzňa získal podrobné informácie o tejto rodine, aj o tom, kde sa nachádza sejf. Keď v noci prepadnú rodinu, žiadny sejf tam nenájdu, napriek tomu drastickým spôsobom zavraždia všetkých štyroch príslušníkov rodiny. Vraždia kvôli peniazom, ale napokon získavajú dokopy okolo 50 dolárov. Prezradí ich práve ten Dickov spoluväzeň, sú odsúdení na trest smrti a popravení. Po úspechu tohto románu autor neustále holduje alkoholizmu, ako homosexuál má aj priateľa, s ktorým sa neustále háda. 18 rokov po uverejnení knihy pod vplyvom neusporiadaného života predčasne umiera.

Tragicky sa končí dielo, ktoré  sa radí medzi najvýznamnejšie z raného štádia dokumentárnej prózy. Ide o Denník Anny Frankovej (12. júna 1942 – 1. augusta 1944), ktorý patrí k prvým písomným dôkazom o utrpení židovskej komunity v období druhej svetovej vojny. Odtiaľ sa odvíja celý rad významných dokumentov o holokauste, k čomu výraznou mierou prispeli aj slovenskí Židia. Čisto dokumentárnym spôsobom spracoval svoje poznatky a negatívne zážitky z koncentračného tábora Rudolf Vrba; kniha vyšla pod názvom Utiekol som z Osvienčimu. Jeho kolega, Alfred Wetzler, sa pokúsil pretaviť svoje skúsenosti a riskantný útek do románovej podoby s názvom Čo Dante nevidel (1989). V tomto spracovaní už nie sú to pamäti v pravom zmysle slova, ale dokumentárny román, ktorý A. Wetzler vydal pod menom Jozef Lánik. Dej a postavy sú hodnoverné, reálne, fikcia by bola zbytočná, fantázia by tu sotva mohla konkurovať so skutočnosťou, s tými hrôzami, ktoré museli Židia prežívať v koncentračnom tábore. Aj samotný útek je natoľko dobrodružný, že žiadny vymyslený príbeh by nemohol byť napínavejší a strhujúcejší. Obidve knihy možno priradiť k dielam pod názvom dokumentárna próza.

Nevdojak sa vynára otázka, ako sa diferencuje a osamostatňuje dokumentárna próza od diel s výrazným zastúpením fiktívnych prvkov, čiže fiktívnej literatúry. Pri porovnaní fiktívnej literatúry s dokumentárnou prózou sa črtajú tieto opozície (Žilka, 1980, 59-63) : 


Fiktívna literatúra:                                                Nefiktívna literatúra:

literárnosť                                                                dokumentárnosť

sujet                                                                         bezsujetovosť

fiktívny priestor                                                       konkrétny priestor

vymyslené postavy                                                  konkrétne postavy

viacvýznamovosť                                                    jednoznačnosť

obraznosť (ikonickosť)                                           vecnosť

nepriame hodnotenie                                              priame hodnotenie

rozprávací slohový postup                                     informačný slohový postup


1. Literárnosť – dokumentárnosť. Pod literárnosťou rozumieme estetické činitele, ktoré autor vedome vkladá do umeleckého diela, aby u čitateľa vyvolal estetický zážitok. Sem patrí vytvorenie tematického kontrastu a estetickej miery, aplikácia zvukových efektov v texte (pravidelný rytmus, rým, eufónia), použitie obrazných pomenovaní a štylistických figúr, nepriame hodnotenia, preferovanie estetických kategórií (krásno, vznešenosť, patetickosť). Prítomnosť sujetu, viacvýznamovosť a ikonicky vyjadrená polyvalencia sú tiež znakmi literárnosti. Dokumentárna próza si takéto zobrazenie vedome nevytyčuje ako cieľ, ako program. Práve naopak: znižuje tieto osobitosti na minimum, ba vo všeobecnosti ich popiera, neuznáva. Dalo by sa namietať, že aj v dokumentárnej próze sa vyskytujú obrazné pomenovania, štylistické figúry, expresíva a pod. Isteže, ale vždy je tu sklon ku stereotypnosti, zaužívaným štylistickým prostriedkom, čím sa jej štýl približuje skôr k publicistike. Prejavuje sa to hlavne v literatúre faktu. Výskyt prvkov publicistického štýlu dominuje a v próze Vojtecha Zamarovského, a to v používaní hodnotiacich a intenzifikačných pomenovaní, v klišéovitosti výrazu, v preferovaní nepriamych obrazných pomenovaní, ktoré nemajú charakter jedinečného videnia skutočnosti, sú stereotypné a svojím charakterom pripomínajú skôr publicistický štýl (Bečka, 1973, s. 39-43). Príklady: „Do hlbín minulosti sa však nezostupuje len sondami na náleziskách; cesta k nim vedie predovšetkým cez hory kníh“ (Grécky zázrak, s 94); „ Gréci vystúpili na javisko dejín skôr ako hociktorý iný európsky národ“ (Vzkriesenie Olympie, s. 79). Aj tieto príklady svedčia o tom, že v dokumentárnej próze znaky typické pre krásnu literatúru nadobúdajú všeobecné črty, vynikajú stereotypnosťou, vlastnosťami, ktoré sú známe hlavne z publicistiky. V prípade diela Chladnokrvne ešte aj názov žánru pripomína publicistiku (reportážny román).

2. Sujet – bezsujetovosť. Táto opozícia je celkom závislá od predchádzajúcej, je jej konkrétnym uplatnením. Sujet je oproti fabule konkrétnym usporiadaním umeleckého diela. Sujet pokladáme za tematické usporiadanie umeleckého diela, za jeho štruktúru na pozadí fabule. Sujet predstavuje roztrhnutie príčinno-časového sledu udalostí, motívov v texte (Tomaševskij, 1971, 193-208). Sujet stojí v službách estetických cieľov, im sa podriaďuje. Uplatňuje sa vtedy, keď príbeh zakomponovaný do diela je v opozícii s časovou, príčinnou následnosťou, ako je to napr. v prípade kompozície typu in medias res. Mariana Čengel Solčanská v románe Proces s mŕtvym vkladá do lineárneho sledu udalostí o Tisovi a jeho procese samostatnú líniu deja o vlastnej rodine, čím často prerušuje časovú následnosť hlavnej línie naratívu. Pre dokumentárnu prózu je typické, že sa viac opiera o fabulu ako o budovanie svojského sujetu (Pavera – Všetička, 2002, 209).

3. Fiktívny priestor – konkrétny priestor. Miestne názvy sú vymyslené vo fiktívnej literatúre, zemepisne neukotvené. Román Denisy Fulmekovej Doktor Mráz (2018) sa odohráva v Hyberanoch, hoci znalci pomerov zo Slovenského štátu dobre vedia, že prototypom pre Hyberany boli Malacky. To isté neplatí pre jej literárne dielo Konvália – Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (2016), v ktorom sa vyskytujú konkrétne fakty v súvislosti o láske svojich starých rodičov. Román D. Fulmekovej pripomína príbeh Júlie a Rómea v podmienkach Slovenského štátu. Literárne dielo o láske františkánskeho mnícha a Židovky svojimi vlastnosťami inklinuje k románom dokumentárnej prózy. Odohráva sa totiž v konkrétnom priestore, presne sa uvádzajú zemepisné názvy, názvy miest ako sú Malacky, Bratislava či Pittsburg v USA.

4. Vymyslené postavy – konkrétne postavy. Autor vymyslí pre svoje postavy mená a podľa vlastnej fantázie vytvára a formuje ich charakter. Je to aj vtedy, keď prototypom je známa osoba, odpozorovaná či prevzatá priamo z reality (doktor Mráz u D. Fulmekovej, Volent Lančarič či mäsiar Riečan u L. Balleka). V dokumentárnej próze je veľa konkrétnych osôb, ich charakteristika je zaujímavá, ich činy sú výnimočné, dokonca aj v prípadoch, keď ide o negatívne, zákerné, priam sadistické činy (R. Heydrich, J. Mengele, J. V. Stalin, A. Mach). Typickým príkladom dokumentárnej prózy je dielo Antona Baláža Dva slovenské osudy – Špitzer – Mach (2019). Autor postavil do ostrého kontrastu židovského spisovateľa Juraja Špitzera a Alexandra Macha, ministra vnútra za Slovenského štátu a sám A. Baláž je akoby tretia osoba (rozprávač) vo funkcii pertraktovania faktov a zároveň aj ich hodnotiteľom.

5. Viacvýznamovosť jednoznačnosť. Viacvýznamovosť je základnou vlastnosťou poézie. Sčasti táto viacvýznamovosť platí aj pre prózu, napriek tomu, že v nej prevažuje skôr metonymický princíp ako metaforický. Zobrazený výsek reality je akoby časť pars pro toto (časť za celok). Viaceré interpretácie toho istého diela sú najlepším dôkazom tejto viacvýznamovosti. Ako príklad môžu poslúžiť mnohé rozbory diel slovenskej lyrizovanej prózy, predovšetkým novely Margity Figuli Tri gaštanové kone. V dokumentárnej próze popri hromadení faktov nachádzame jednoznačné komentáre, hodnotenia, ktoré sú typické pre publicistiku. Rudolf Dobiáš, niekdajší politický väzeň vydal v štyroch zväzkoch pod názvom Triedni nepriatelia svedectvá o brutalite komunistického režimu, z individuálnych prípadov sú najotrasnejšie príbehy o udelení trestu smrti a poprave odsúdených mladých ľudí (Albert Púčik, Anton Tunega, Eduard Tesár, Tomáš Chovan). Nemenej pôsobivý je aj opis týrania Pavla P. Gojdiča, gréckokatolíckeho biskupa, ktorý zomrel vo väzení.

6. Obraznosť – vecnosť. V tejto opozícii ide o rozvinutie predchádzajúcej, medzi nimi je tesná nadväznosť, spojitosť. Obraznosť (ikonickosť) vyžaduje veľa básnických prívlastkov (epiteton ornans), predpokladá originálne, jedinečné básnické obrazy. Úsilie o vecnosť zase zvyšuje počet a funkciu konkrétnych údajov, jednoznačných menných slovných druhov, hlavne podstatných mien, vzťahových adjektív (jadrová fyzika, krvný obraz, cestovná kancelária), čísloviek a zámen. To má za následok častý výskyt enumerácie, fakty sa vymenúvajú, čo môže vyvolať v texte explicitnosť. Explicitnosť sa vyskytuje aj na tematickej rovine, lebo autor o danej téme chce všetko povedať, všetko obsiahnuť. Informačné časti uzatvárajú úvahy a komentáre, opisy či zaujímavé epizódy autor dopĺňa poznámkami, vysvetlivkami. Nechce totiž pripustiť, aby sa jednotlivé fakty mohli inak vysvetliť alebo prekrúcať. Laurent Binet napr. vo svojom diele HHhH - Hitlerov mozog Heydrich opisuje masové popravy Židov v Babom Jare pri Kyjeve a na konci krátkeho kompozičného celku uvádza presné údaje (s. 141):

"Einsatzgruppe poverená úlohou v Babom Jare mohla 2. októbra 1941 napísať správu: Sonderkomando 4a v spolupráci s vedením pluku Juh v dňoch 29. a 30. septembra 1941 popravilo v Kyjeve 33 771 Židov."

Laurent Binet: HHhH

7. Nepriame hodnotenie – priame hodnotenie. Vo fiktívnej literatúre dominuje sprostredkované hodnotenie prenechané na čitateľa na základe konania postáv, ich účasti na deji. Štatistickou metódou sa dá dokázať, že prevaha hodnotiacich a intenzifikačných výrazov je typickou vlastnosťou publicistiky. Aj dokumentárna próza je náchylná na používanie takýchto výrazových prostriedkov v texte. Vo fiktívnej literatúre axiologické dedukcie vyplývajú zo skutkov a činov jednotlivých postáv. V dokumentárnej próze sa fakty podávajú bez okolkov, no činy , konania alebo následky týchto konaní sa zároveň aj hodnotia, čo sa v plnej miere odráža aj vo výbere jazykových prostriedkov. S priamym hodnotením korešponduje aj intenzita výrazu, istá nadsádzka v sémantike slov alebo slovných spojení. Hyperbolizácia  a intenzifikácia výrazu môže byť obsiahnutá v podstatnom mene, prídavnom mene, príslovke a číslovke. Na väčšej ploche textu k tomu istému účinku smeruje aj gradácia pri vymenovaní, uvádzaní faktov. Niekedy gradáciu podporujú aj číselné údaje.  Uvedieme príklady na priame hodnotenie, na hyperbolizáciu a intenzifikáciu z diel V. Zamarovského: „Po Commodovej smrti sa ríša dostala do vnútorných zmätkov a malátnej krízy, z ktorej sa už nikdy nespamätala“ (Dejiny písané Rímom); „Vyčítalo som im (kresťanom), že sú bezbožníci, nerestníci, protištátne živly, rozširovatelia povier, príčina pohrôm a nešťastí, nepriatelia ľudského pokolenia, slovom zločinci“ (Dejiny písané Rímom); „Gréci boli statoční námorníci, šikovní obchodníci, obratní roľníci, vynikajúci umelci a vedci, vždy a predovšetkým však vojaci“ (Grécky zázrak). Z príkladov vyplýva, že v rámci syntagmy obyčajne jedno slovo má hodnotiaci význam, no toto slovo dáva hodnotiaci zmysel celej syntagme (protištátne živly, príčina pohrôm, statoční námorníci, šikovní obchodníci, vynikajúci umelci a vedci). Hyperbolizácia a intenzifikácia slúži na to, aby sa výrazne ukázala dôležitosť činov, istých javov a faktov. Práve za týmto hodnotením sa skrývajú procesy a vlastnosti, ktoré dodávajú dokumentárnej tvorbe svojský štatút, originalitu.

8. Rozprávací slohový postup – informačný slohový postup. Vo fiktívnej literatúre dominuje líčenie príbehu rozprávačom; narátor celý dej vyrozpráva zväčša v minulom čase. Použite prítomného času je zriedkavé a vždy príznakové svojou výnimočnosťou, odklonu od ustálenej normy. V dokumentárnej próze zaujíma dominantné miesto informačný slohový postup, lebo je založená na preferencii presných údajov, skutočných udalostí. Fakty sú základom a podkladom aj pre vyrozprávanie istých príbehov, ale tieto príbehy sa môžu aktualizovať. Aktuálnosť je primárnou vlastnosťou publicistiky, ale aj dokumentárna próza si zakladá na aktualizácii dejových komponentov, pokiaľ sa vyskytujú v texte. V. Zamarovský dokáže aktualizovať dávnominulý dej v rámci textu aj pomocou historického prézentu. Keď napr. píše o splnení Chapollionovho sna, používa tento štylistický prostriedok. Myslíme tu na jeho pristátie v Alexandrii, keď Champollion prvýkrát uvidel „kamenné zázraky“ (rozumej: staroegyptské texty) na Níle v roku 1828, na oživenie aktualizovanie tejto dávno uskutočnenej cesty autor využíva historický prézent, čiže namiesto minulého času prítomný čas: „Z Dahšáru sa vracia k rieke. Prichádza do datlovníkového lesa a skúma roztrúsené kamene, zisťuje ich vek. Zostupuje do pivníc, vyháňa z nich hyeny, skúma základy, na ktorých stáli kedysi rozľahlé budovy... Áno, je na pôde Memfidy, prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta, Mennoferu“ (Za siedmimi divmi sveta).

V dokumentárnej próze sa na prvý plán recepčného procesu presúvajú vždy fakty, aj preto sa hovorí – najmä v slovenskej literárnej vede a školskej praxi – o literatúre faktu. Estetickosť je akoby prídavkom, nadstavbou väčšiny textov tohto typu, ale nie vždy ju neguje či potláča autor. Údaje, fakty sa však obyčajne nepodávajú výkladom, ale prostredníctvom vyvolania zážitku, postupmi, ktoré sa primárne vyskytujú v umeleckej literatúre a z nej sa prenášajú do beletristických žánrov publicistiky. Fakty takýmto podaním strácajú funkciu vedeckosti a vysúva sa v nich do popredia konotačná hodnota namiesto denotačnej.

Dokumentárna próza  predpokladá väčší dôraz na úžitkový ráz textu. Hoci jestvuje niekoľko klasifikácií tohto typu literatúry, predsa najjednoduchšie z nich je rozdelenie na dve skupiny: do prvej skupiny sa zaraďujú diela s väčším výskytom faktov a hodnoverných údajov (osudy mladých ľudí, popravených na začiatku päťdesiatych rokov v knihe R. Dobiáša Zvony a hroby; opis osudu Židov v povojnových časoch v knihe A. Baláža Transporty nádeje), do druhej skupiny patria diela, ktoré svojou kompozíciou a spracovaním sa stávajú súčasťou umeleckej literatúre (T. Capote: Chladnokrvne; Ľ. Zúbek: Jar Adely Ostrolúckej). Aj texty s prevahou vecnosti sa však líšia od populárno-vedeckej literatúry tým, že už aj výber faktov určujú kritériá zážitkovosti (Žilka, 1987, s. 313-314). Nejde pritom o zážitkovosť výlučne dokumentárnej povahy, ale aj o beletrizáciu niektorých častí textu na podloží údajov. P. Dvořák napr. takto predstavuje sv. Emmerama, podľa ktorého bol pomenovaný nitriansky kostol na hrade: Emmeramovi nepomohlo ani biskupstvo, ani prosby, aby ho dali súdiť pápežovi.

 

"Zavliekli ho do akejsi stodoly, priviazali o rebrík, a potom mu odťali nohy a ruky, vypichli oči, odrezali uši a genitálie, a pretože on vraj nedbal na bolesť, ale stále spieval na slávu bohu, vytrhli mu aj jazyk."

P. Dvořák: Odkryté dejiny

 

Takáto enumerácia hrôzostrašných a neobyčajných faktov pripomína populárne štruktúry. Šokujúce fakty, opis trýznenia a utrpenia nemožno nedať do súvislosti s populárnou literatúrou, hoci tu ide iba o náznaky dejovosti, rozprávania. V súčasnosti literatúra faktu zahŕňa v sebe celý rad žánrov nefiktívnej literatúry: diela životopisné (kniha Jánosa Zolcera Gorbačovove tajomstvá alebo knihy o diktátoroch: Hans Bernd Gisevius: Adolf Hitler; Dmitrij Volkogonov: Triumf a tragika [Politický portrét J. V. Stalina]), memoárové (napr. Môj život od E. Piafovej), cestopisné (knihy I. Hanzelku a M. Zikmunda) a iné. Obyčajne však diela dokumentárnej prózy žánrovo nie sú čistým útvarom: väčšinu diel V. Zamarovského napr. možno pokladať za viacžánrové.

Na záver sa žiada uviesť jeden zaujímavý príklad. Rudolf Dobiáš spracoval odsúdenie a popravu 25-ročného Tomáša Chovana hodnoverným, dokumentárnym spôsobom, čiže prvotne ako článok do novín pod názvom Svedectvo štvrtého kríža (Dobiáš, 2000, s. 28-41). Samotná téma rozlúčky s ním sa stala námetom aj pre umelecké spracovanie. Faktom je, že sa s ním išli rozlúčiť traja rodinní príslušníci v noci pred popravou: matka, brat Jozef a strýko. Priniesli mu aj šaty, ale keď ráno sa prišli pozrieť na mŕtve telo, čakalo ich  veľké prekvapenie: v tom odeve priniesli cudzieho chlapa, ktorého tiež popravili. Ako píše R. Dobiáš: vzápätí brat Jozef objavil bratovo telo. Zámena šiat sa stala základným motívom pre umelecké spracovanie celého príbehu v novele R. Dolbiáša Mladší brat. Rozprávačom novely je Ján, ktorý ako celkom  mladý chlapec prežíva odsúdenie a smrť svojho brata, pričom príbeh vyústi do vyvrcholenia práve objavením zámeny šiat. Týmto otrasným zážitkom akoby mladý chlapec prekročil prah dospelosti: „Už som nič necítil. Nijakú únavu, úzkosť, smútok, hnev, beznádej, nič. Až po rokoch dokážem tento stav pomenovať: Dieťa vo mne zomrelo“ (Dobiáš, 214, 123). Autor zmenil nielen mená, ale aj samotný príbeh rozšíril, dal mu umeleckú podobu. Novela je aj rozsahom oveľa dlhšia ako novinový článok o poprave Tomáša Chovana.

Dokumentárna literatúra a vedno s ňou aj dokumentárna próza je literárnym podsystémom, pozostávajúcom zo súboru textov, v ktorých prevažuje poznávacia funkcia (Žilka, 2011, s. 211). Autori diel dokumentárnej prózy spracúvajú  vedecké objavy, historické udalosti, napínavé príbehy tak, aby u čitateľa vyvolali zážitok. Zážitkovosť a prípadná esetickosť sa podriaďujú poznávacej funkcii literatúry, kým v umeleckej literatúre je to presne naopak. Niektoré diela dokumentárnej prózy sa však stávajú aj plnohodnotnými umeleckými skvostmi, podobne ako historické romány s vyššou estetickou kvalitou.

Bibliografia

BEČKA, J. V.: Jazyk a styl novín. Praha: Vydavatelství a nakladatelství Novinář, 1973, s. 39-45. Bez ISBN
BINET, Laurent: HHhH – Hitlerov mozog Heydrich. Bratislava: Marenčin PT, 2010, 334 s. ISBN 979-80-8114-065-5
CAPOTE, Truman: Chladnokrvně. Praha: Melantrich, 1989, 355 s. ISBN 80-7023-022-3
DOBIÁŠ, Rudolf: Zvony a hroby. Bratislava: DILEMA, 2000, 171 s. ISBN 80-968029-7-6
DOBIÁŠ, Rudolf: Príbehy z prítmia. Bratislava: Hlbiny, 2014, 391. ISBN 978-80-89743-00-1
JURČO, Milan: Literatúra faktu a jej triedenie. Zlatý máj, roč. 16, 1972, č. 6, s. 386-392
MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef a kol.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha–Litomyšl: Paseka, 2004, 671 s. ISBN 80-7185-669-X
MISTRÍK, Jozef: Žánre vecnej literatúry. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975, 215 s. Bez ISBN
PAVERA, Libor – VŠETIČKA, František: Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2002. ISBN 80-7182-124-1
TOMAŠEVSKIJ, Boris: Poetika. Teória literatúry. Bratislava: Smena, 1971, 304 s. Bez ISBN
VLAŠÍN, Štěpán a kol.: Slovník literární teorie. Praha : Československý spisovatel, 1977, 471 s. Bez ISBN
ZOLA, Emile: A kísérleti regény. In: Czine, Mihály: A naturalizmus. Budapest: Gondolat, 1967, s. 174-186. Bez ISBN
ŽILKA, Tibor: Typologické znaky literatúry faktu. Slovenské pohľady, r. 96, 1980, č. 3, s. 56-53
ŽILKA,Tibor: Poetický slovník. 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1987, 437 s. Bez ISBN
ŽILKA, Tibor: Vademecum poetiky. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, Katedra areálových kultúr, 2011, 426 s. ISBN 978-80-8094-963-1
ŽILKA, Tibor: Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, Katedra areálových kultúr, 2011, 426 s. ISBN 978-80-8094-963-1

(https://sk.wikipedia.org/wiki/Dokument)
(https://en.wikipedia.org/wiki/Alex_Haley)

<< späť