Absurdná dráma

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Absurdes Theater (D)
Theatre of the Absurd (En)

Explikácia pojmu

Absurdná dráma (z lat. absurdus = nezmyselný) je smer uplatňovaný v dramatickej tvorbe od 50. rokov 20. stor. Vychádza z absurdnej filozofickej koncepcie života a ľudského osudu, čo pramení z pocitu stratených istôt a devalvácie hodnôt. Absurdná dráma porušuje isté požiadavky, ktoré sa kládli na divadelné hry. Spoločným princípom každej absurdnej drámy je narušenie postulátov komunikácie, z čoho vyplýva „nulový“ význam prvej významovej roviny textu, ale aj v druhej významovej (symbolickej) rovine sa divák stáva svedkom narušenia spoločného modelu sveta, t. j. logických súvislostí medzi miestom deja a dejom. V iných typoch textu určité príčiny majú svoje zákonité následky. Ak sa tento princíp naruší, v zásade môže všetko nadväzovať na všetko. Na absurdnom kontraste je vybudovaná poetika absurdnej drámy, schopná šokovať príjemcu. 
---
V 50. rokoch aj kritika si začala uvedomovať, že popri brechtovskom divadle a existencialistickej tvorbe vznikol nový typ drámy, ktorú treba pomenovať a definovať. Termín absurdný sa prebral z eseje Alberta Camusa Mýtus o Sizyfovi (1942) a udomácnil ho v teórii drámy Martin Esslin, ktorý vydal knižku pod názvom The Theatre of the Absurd (Divadlo absurdity) v roku 1961. V tom období už na európskych javiskách úspešne uvádzali hry viacerých predstaviteľov absurdnej drámy (Samuel Beckett, Eugène Ionesco, Arthur Adamov, Jean Genet, Harold Pinter). U týchto autorov dochádza k negovaniu komunikačnej funkcie jazyka, takto sa forma dostáva do súladu s absurdným obsahom dramatického textu. Absurdný pocit života sa vyjadroval prostredníctvom grotesky, irónie, ktorá občas zachádzala až do cynizmu. Kultovým dielom je hlavne dráma S. Becketta Čakanie na Godota. Dvaja čakajú na toho tretieho, ale on nepríde. Táto modelová situácia zarezonovala aj u dramatikov strednej a východnej Európy, kde pod vplyvom novej spoločenskej situácie po Stalinovej smrti nastáva odmäk. Vďaka tejto atmosfére sa zo Západu začali preberať aj nové divadelné hry a boli zaradené do repertoáru divadiel. Aj v strednej Európe sa však postupne udomácňovali nové tendencie, a absurdná dráma si taktiež našla viacerých tvorcov. Z nich možno spomenúť poľských dramatikov (Sławomir Mrożek, Tadeusz Różewicz), maďarského autora Istvána Örkénya, ale aj českých autorov, hlavne Václava Havla. V 60. rokoch bol S. Mrożek je najviac prekladaným a inscenovaným dramatikom spomedzi predstaviteľov absurdnej drámy, ale aj V. Havel mal značný ohlas, predovšetkým dve jeho hry (Záhradní slavnost, Vyrozumění). Najmä jeho zvláštny jazyk, zvaný ptydepe pripomínal vyprázdnené prejavy straníckych funkcionárov. Na tento typ vyprázdneného jazyka nadväzovala migzidština M. Lasicu a J. Satinského. Kľúčovú úlohu pri uvedení autorov absurdnej drámy zohralo v tom čase Divadlo na korze, ako aj jeho hlavní predstavitelia, ktorí sa najviac zaslúžili o udomácnenie absurdnej drámy v slovenskom kontexte. 
Zo slovenských autorov bol ovplyvnený poetikou absurdnej drámy Peter Karvaš, predovšetkým jeho hra Absolútny zákaz obsahuje jej znaky, hlavne v tematickej rovine, už menej v jazykovo-štylistickej rovine. Celý dej sa zakladá na absurdnom zákaze: príde nariadenie, že sa ľudia nesmú pozerať von cez okno. Vykryštalizujú sa v samotnom deji štyri postoje k zákazu: odpor (Anna, Andrej), prispôsobivosť (Otec, Matka), napomáhanie (Adam), vykonávanie výkonnej moci na spôsob štátnej polície (Gonda, Neoral). Vcelku celá hra vyznieva pesimisticky.
U nás absurdná dráma podnietila vznik svojrázneho humoru M. Lasicu a J. Satinského, ktorí sa stali predstaviteľmi „antihumoru“, humoru, ktorý popiera zaužívané formy a spôsoby vtipu. Svoje absurdné humoresky vydali aj knižne pod názvom Nečakanie na Godota (1969), čím priamo nadviazali na smer absurdnej drámy, inklinujúci ku komickosti. Táto dvojica najoriginálnejšie rozvíjala tematické a jazykovo-štylistické osobitosti absurdnej drámy v našich podmienkach. Hoci nevytvorili celovečernú hru, ich skeče sa zakladajú na absurdných situáciách a ich dialógy obsahujú veľa paradoxných zvratov, dominuje v nich persifláž, irónia, paródia a iné výrazové vlastnosti absurdnej drámy (Telefón, Rozhovor dvoch finalistov behu na 5000 metrov počas preteku, Nečakanie na Godota, Hamlet, Piková dáma).
Prvky absurdnej drámy sa dajú vystopovať aj u predstaviteľov Radošínskeho naivného divadla, najmä v ranom období ich účinkovania na slovenských javiskách (Jááánošííík, Človečina, Alžbeta Hrozná alebo Krw story). Ústrednými postavami boli v tom čase S. Štepka a M. Markovič, ale neskoršie aj J. Melkovič ako hudobník i herec. Svojráznou osobnosťou Radošinského naivného divadla bola herečka Katarína Kolníková.
V absurdnej dráme chýbajú nielen súvislosti, ale aj dej ako základná požiadavka dramatického textu; ani charakterizácia postáv v nej nehrá úlohu, dokonca aj mená sú priveľmi všeobecné. Ani jedna z postáv nemá spoločenské postavenie, iba sa pretĺka životom akoby zo zotrvačnosti, bez presného plánu a cieľa.
Absurdná dráma ako smer nie je ucelená, rovnorodá. K najvýznamnejším predstaviteľom patrí E. Ionesco, ktorého hry smerujú ku grotesknosti (Plešivá speváčka; Nosorožec; Lekcia; Stoličky), H. Pinter (Narodeniny, Správca, Návrat domov, Staré časy, Zrada, z filmových scenárov sú známe hlavne Sluha, Posol a Fracúzova milenka, ktorú režíroval K. Reisz), predovšetkým však S. Beckett. Jeho hry majú navyše tragický podtón (Čakanie na Godota; Koniec hry). S. Beckett a H. Pinter sa za svoju dramatickú tvorbu stali nositeľmi Nobelovej ceny za literatúru. 
V strednej Európe sa tento smer najviac ujal v Poľsku, najmä v dielach T. Różewicza a S. Mrożka. Významným autorom textov s prvkami absurdnej drámy je aj bulharský spisovateľ J. Radičkov a bol ním aj ma­ďarský dramatik I. Örkény. Medzi najpopulárnejšie diela tohto smeru patrí hra E. Albeeho: Kto sa bojí Virginie Woolfovej?
V súčasnosti sa absurdná dráma ďalej nevyvíja, dáva však isté podnety nielen pre tvorbu dramatických textov, ale jej vplyvy prenikajú aj do epických a lyrických textov.

Bibliografia

ČAHOJOVÁ, Božena: Slovenská dráma a divadlo v zrkadlách moderny a postmoderny. Bratislava: Divadelný ústav. 2002.
GAZDA, Gregorz – TYNECKA-MACHOWSKA, Slowina (eds.): Slownik rodzajów i gatunków
literackich. Kraków : UNIVERSITAS, 2006.
MISTRÍK, Miloš: Slovenská absurdná dráma. Bratislava: Veda. 2002.
MRLIAN, Rudolf – VLADÁR, Jozef (eds.): Encyklopédia dramatických umení Slovenska. 1. Bratislava: Veda, 1989.
NÜNNING, Ansgar (ed.): Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host. 2006.
PAVIS, Patrice: Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav, 2004.
ŠTEFKO, Vladimír a kol.: Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Bratislava: Divadelný ústav Bratislava. 2011.
ŽILKA, Tibor: Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre, 2011.
ŽILKA, Tibor: Dobrodružstvo teórie tvorby. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, 2015.
ŽILKA, Tibor: Od intertextuality k intermedialite. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, 2015.

<< späť