Postkolonializmus

Postkolonializmus (alebo aj postkoloniálna teória, postkoloniálna kritika, postkoloniálne štúdiá) je kritické štúdium kultúrnych a spoločenských dôsledkov kolonializmu na kolonizovaných a kolonizované krajiny.

Postkoloniálna kritika súvisí s procesom dekolonizácie po 2. svetovej vojne. Začala sa rozvíjať v 60. rokoch 20. storočia, keď vedci a vedkyne z predtým kolonizovaných krajín začali poukazovať na pretrvávajúce následky kolonializmu. Ako samostatný literárnovedný prístup sa však vyprofiloval až v 90. rokoch.

            Začiatky postkoloniálneho diskurzu siahajú najmä k práci Frantza Fanona Les damnés de la terre (Zatratenci tejto zeme, 1961), hoci ešte pred ním o podobných otázkach písali autori ako W.E.B. Du Bois a Aimé Césaire. Fanon bol psychiatrom z francúzskeho zámorského departementu Martinik. Tvrdil, že kolonizované národy musia získať späť svoju minulosť, aby mohli nájsť vlastný hlas a identitu. Európske koloniálne mocnosti popierali a znehodnocovali minulosť kolonizovaných krajín. Preto je dôležitým krokom práve opätovné získanie vlastnej minulosti a odstránenie koloniálnej ideológie. K rozvoju postkoloniálneho myslenia prispel aj Edward Said knihou Orientalism (Orientalizmus, 1978), v ktorej poukázal na to, že Európa stále videla Východ ako svoje „iné“, ktoré je podriadené Západu. Zatiaľ čo sa Said orientoval na Foucaultov pojem diskurzu, neskoršie teoretické práce vychádzali z Derridovej dekonštrukcie. Gayatri Chakravorty Spivak (1988) obohatila postkoloniálny diskurz o kategóriu subalterného. Tento pojem sa nevzťahuje na utláčaných, ale na koloniálnych poddaných, ktorí sú sociálne a politicky vylúčení z hierarchie moci. Homi K. Bhabha (1994) zas spochybnil tradičný binárny vzťah medzi kolonizátorom a kolonizovaným a priniesol koncepty kultúrnej hybridity a koloniálnej mimikry. Hybridita vzniká v priestore medzi kultúrami, kde dochádza ku kultúrnemu miešaniu a stretávaniu. Mimikry je ambivalentnou stratégiou, v ktorej subalterní ľudia vyjadrujú svoju podriadenosť mocnejším a zároveň podvracajú túto moc. Bhabhu teda nezaujímala uzavretosť koloniálnej moci a ideológie, ale narušenie a rozpory v koloniálnom a postkoloniálnom diskurze. Významným príspevkom k postkoloniálnemu diskurzu bola aj kolektívna monografia Billa Ashcrofta, Garetha Griffiths a Heleny Tiffin The Empire Writes Back (Impérium píše naspäť, 1989), ktorá si kládla za cieľ poskytnúť teoretický rámec pre široké spektrum postkoloniálnych textov.

            Postkoloniálne štúdiá sú súčasťou kultúrnych štúdií. Tým, že vychádzajú z kritiky mocenských vzťahov, nanovo postavili otázku, čo je kultúra a ako sa vzťahuje k iným kultúram. Nadväzujú aj na filozofickú postmodernu, ktorá spochybnila univerzalistický nárok západnej moderny a „veľké naratívy“ pokroku spojeného s európskym osvietenstvom. Ovplyvnili ich aj rodové štúdiá, ktoré sa tiež zaoberajú otázkou konštrukcie identity. Pod vplyvom marxizmu skúmajú vykorisťovateľské vzťahy. Nezaoberajú sa však len dejinami koloniálnej hegemónie, ale poukazujú aj na neokoloniálne tendencie v súčasnosti, ktoré sa  označujú pojmom globalizácia. Postkoloniálne štúdiá sa tiež stavujú kriticky k myšlienke, že literatúra odhaľuje univerzálne aspekty ľudského života. V univerzalistických tvrdeniach vidia vyzdvihnutie eurocentrických noriem bieleho muža a marginalizáciu všetkých ostatných pohľadov.

            V najširšom zmysle sa postkolonializmus zameriava na analýzu hierarchických postojov voči „inému“. Kritizuje esencialistické definície, ktoré sa prejavujú v binárnej opozícii medzi vlastným a cudzím/iným. Postkoloniálna kritika prepisuje koloniálne dejiny („re-writing“) a prehodnocuje čítanie („re-reading“) klasických textov tak, že sa v nich usiluje o odhalenie prvkov koloniálnej ideológie. Venuje sa tiež umeleckej produkcii bývalých kolónií, ktoré sú mimo európskeho kánonu. Zameriavajú sa však prevažne na literatúru v jazyku kolonizátora. Napriek tomu postkoloniálne štúdiá významne prispeli k oslabeniu univerzalistického, liberálnohumanistického chápania literatúry. Postkoloniálni kritici sa tiež zaoberajú problematikou exilu, migrácie, menšín, viacjazyčnosti a multikulturality.

             Postkoloniálne štúdie sa sústreďujú prevažne na región západnej Európy. Zameriavajú sa pritom v prvom rade na britský a francúzsky kolonializmus v Ázii, Afrike a Južnej Amerike. Existujú však aj pokusy aplikovať postkoloniálnu kritiku na regióny, ktoré neboli kolóniami v pravom zmysle slova, ako napríklad na región strednej a východnej Európy (Pucherová – Gáfrik 2015).