Porovnávanie

Porovnávanie je metóda poznávania, ktorá spočíva v identifikácii podobností a odlišností medzi dvoma alebo viacerými predmetmi alebo javmi.

Epistemologickú úlohu porovnávania vyzdvihol v novoveku René Decartes, John Locke či Immanuel Kant. No napriek tomu, že porovnávanie má pri poznávaní fundamentálne postavenie, vo filozofii sa mu nevenovala dostatočná pozornosť (Weber 2014). V porovnávacej literárnej vede sa od polovice 20. storočia viedla debata, či je porovnávanie jej špecifickou metódou a aké je jeho postavenie v tejto disciplíne. Avšak samotnej teórii porovnávania sa tiež nevenovala väčšia pozornosť. W. J. T. Mitchell si kladie otázku, či je teória porovnávania vôbec možná. Vzťah medzi pojmami teória a porovnávanie vedie totiž do začarovaného kruhu: „Teória je sama osebe niečím, čo nám umožňuje porovnávať – teda klasifikovať, rozlišovať a identifikovať spoločné prvky medzi rôznymi vecami. Porovnávanie sa zdá byť jednou z kľúčových vecí, ktoré robíme pri vytváraní teórie“ (Mitchell 1996, 321).

            Kľúčovým pojmom porovnávania je „tertium comparationis“, tretie porovnávania, ktoré je spoločné obom porovnávaným veciam (comparatum). Bez neho nie je možné nijaké porovnávanie. Existuje niekoľko spôsobov, ako chápať „tertium comparationis“. Toto spoločné obom porovnávaným veciam sa podľa Webera (2014) môže chápať napríklad ako podobnosť (similarity), rodinná podoba (family resemblance) a analógia (analogy). Weber zároveň poznamenáva, že „umiestnenie jedného komparata vedľa druhého z dôvodu následného porovnania sa nerobí čisto ľubovoľne, ale na základe predpokladaného alebo konštatovaného vzťahu, ktorý je vyjadrením nároku na podobnosť alebo nepodobnosť (či identitu alebo rozdiel) a teda je aj výsledkom predchádzajúceho porovnania: ,predkomparatívnyʻ je v tomto zmysle vždy ,postkomparatívnyʻ“ (162).

            V 20. storočí došlo pod vplyvom postštrukturalistického myslenia k výraznému posunu od dôrazu na podobnosti k dôrazu na odlišnosti. Došlo tiež k uvedomeniu si úlohy moci pri porovnávaní. Upozornil na ňu najmä Edward Said (1978). Friedman (2011, 754) preto poznamenáva, že porovnávanie predpokladá znalosť toho, s ktorým sa niečo druhé porovnáva. Známe potom funguje ako miera neznámeho a stojí k nemu v nerovnakom vzťahu. Otvára sa tak aj otázka etiky porovnávania (Figueira 2019). Friedman v porovnávaní vidí kategorické násilie, ktorému sa treba vyhnúť. Navrhuje preto juxtapozičné porovnávanie, ktoré sa vyhýba epistemologickej hierarchizácii. V nadväznosti na predchádzajúce práce iných komparatistov a komparatistiek rozoznáva tri druhy takéhoto porovnávania: kolízia, defamiliarizácia a koláž. Kolízia sa zameriava na rozdielnosti, defamiliarizácia zdôrazňuje nepoznateľnosť a koláž udržiava partikulárnosť každého porovnávaného predmetu alebo javu, pričom odmieta hierarchizáciu a inštrumentalizáciu. Podobne Hutchinson (2022) konštatuje, že porovnávací výskum literatúry je vystavený rovnakým deformujúcim tlakom ako výskum Orientu. Komparatistika podľa neho zdedila hlboké základy historických, kultúrnych a geografických predsudkov. Rovnako ako v prípade Saidom definovaného orientalizmu, základným kameňom komparatistického skúmania je paternalistický vzťah Západu k Východu, či  Severu k Juhu, ako aj vopred určené názory na žáner, médium a jazyk. Východné porovnávacie metodológie však nie sú podľa neho v boji o moc nevinnejšie ako ich západné náprotivky.

            Frédérique Toudoire-Surlapierre ponúkla asi v súčasnosti najsofistickejšiu teóriu porovnávania v knihe Notre besoin de comparaison (Naša potreba porovnávania, 2013). Porovnávanie nechápe len ako intelektuálnu činnosť, ktorá nám umožňuje spájať veci, bytosti atď. Porovnávanie vyžaduje odpovede na otázky, kto je a čo robí ten, kto porovnáva. Porovnávanie vyjavuje ľudské správanie, je to spôsob spoločného správania, odhaľujúce potrebu vzájomného porozumenia. Je preto potrebné klásť si nielen otázky, čo, kedy a ako porovnávať, ale aj za akých podmienok. Špecifickou vlastnosťou komparatistiky je podľa Toudoire-Surlapierre jej transverzálnosť (nehierarchická organizácia), koexistencia rôznych porovnávacích metód. Porovnávanie spája rôzne disciplinárne prístupy, čím vytvára aj istú teoretickú jednotu. Toudoire-Surlapierre rozlišuje tri typy porovnávania: homológie (kvalitatívne korešpondencie na úrovni obsahu), ekvivalenty (kvantitatívne korešpondencie) a homomorfie (formálne alebo štrukturálne korešpondencie). Okrem toho je podľa nej potrebné brať do úvahy aj analógie a paralely, ktoré tvoria základ porovnávania.