Eurocentrizmus

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Eurozentrismus (D)
Eurocentrism (En)

Explikácia pojmu

Eurocentrizmus (alebo aj europocentrizmus) označuje kultúrny a intelektuálny pohľad, ktorý vidí dejiny, kultúru a myslenie neeurópskych spoločností z európskej perspektívy, pričom sa „západné“, alebo presnejšie  „zápodoeurópske“ mentálne rámce a hodnoty prezentujú ako univerzálne. Spája sa tiež s predpokladom nadradenosti európskeho myslenia a európskych kultúrnych hodnôt nad ostatnými.

 

Pojem eurocentrizmu, ako aj ďalšie s ním spojené pojmy ako „západný“ či „európsky“, sú rozplývavé a zlučujú v sebe aj protichodné koncepty. Pojem „západný“ sa často chápe ako synonymum „európskeho“, resp. „západoeurópskeho“. „Západ“ označuje Európu, najmä západnú Európu a Severnú Ameriku, ale zahŕňa aj krajiny ako Austrália a Nový Zéland. Ide teda o pojem presahujúci geografické členenie sveta. Eurocentrizmus tak označuje dominantné postavenie myslenia a hodnôt, ktoré majú korene v Európe.

            Arun Kumar Pokhrel (2011, 321) vidí eurocentrizmus ako „systematické prekrútenie existujúcich skutočností, ktorým je zjavne kontaminovaná väčšina sociálnych teórií a ideológií.“ Dodáva: 

„Na Západ sa nenahliada len ako na svet hmotného bohatstva a moci, vrátane vojenskej sily, ale sa aj považuje za najlepší zo svetov, ktorý charakterizuje víťazstvo ducha vedy, racionality a praktickej efektívnosti. Naopak, iné spoločnosti – Východ a Tretí svet – sa vnímajú ako zaostalé a primitívne, a preto sa od nich európsky Západ nemá čo naučiť. V dôsledku toho je pokrok spoločností na Východe možný len tak, že napodobňujú Západ“ (Pokhrel 2011, 323).

 Kritika eurocentrizmu sa spája najmä s akademikmi a mysliteľmi pochádzajúcimi z mimoeurópskeho prostredia, ale väčšinou pôsobiacimi na západných inštitúciách, ako Edward Said, Frantz Fanon, Samir Amin, Gayatri Chakravorty Spivak a Homi Bhabha. Kritika eurocentrizmu však nemá znamenať nahradenie eurocentrizmu nejakým iným centrizmom. Zamietnutie tzv. „západného myslenia“ by totiž predstavovalo rovnaké upadnutie do pasce binárneho spôsobu poznávania. Východiskom môže byť len otvorenosť a citlivosť voči neeuroamerickému pohľadu na svet.

            Eurocentrizmus vychádza z presvedčenia, že Európa vďaka nejakej inherentnej vlastnosti prevzala vodcovstvo na univerzálnej ceste k dokonalosti a šťastiu všetkých ľudí na svete. Na tejto výnimočnosti Európy, nazývanej aj „európskym zázrakom“ (Jones 1981), sa zhodujú mnohí európski a eurocentrickí bádatelia. Nie je však jednoznačné, na čom táto výnimočnosť spočíva. Pripisuje sa biologickým faktorom, kultúre, prostrediu, forme vlády, existencii cirkvi, urbanizácii, rodinnej štruktúre, racionalite, technológiám a pod., alebo kombinácii dvoch či viacerých menovaných faktorov. Európsky svet sa vníma ako „tvorca dejín“. Európa večne napreduje, modernizuje sa. Zvyšok sveta napreduje pomalšie alebo stagnuje. Preto má svet trvalé geografické centrum a perifériu. Centrum sa inovuje, periféria napodobňuje centrum. Toto presvedčenie sa označuje ako difúzionizmus. Podľa tejto teórie majú kultúrne procesy tendenciu pohybovať sa po povrchu sveta ako celku. Prúdia z európskeho centra do mimoeurópskej periférie (Blaut 1993).

            Dôležitú úlohu v eurocentrickom diskurze zohráva pojem racionality. Racionalita sa pritom spája s písmom (Havelock 1976, Ong 1982). Podľa tohto diskurzu má písmo špeciálne účinky na mozog, spúšťa a zvyšuje racionalitu. Európania sú najgramotnejší, a preto majú vyššie kognitívne schopnosti, zatiaľ čo ostatní, viac-menej uviaznutí v orálnosti, stagnujú. Nemajú nádej na pokrok, ak sa nestanú gramotnými (Mazana 1993).

            Eurocentrizmus má silný vplyv na skúmanie literatúry, ktorá sa na Západe spája s písmom, najmä v súvislosti s pojmom svetovej literatúry. Vychádza sa z predpokladu univerzálnosti západného myslenia o literatúre. Eurocentrizmus ovplyvňuje to, ako sa definuje pojem svetovej literatúry, ale aj to, čo sa za literatúru považuje. Orálna literatúra sa pritom takmer vôbec neberie do úvahy (Schipper 1982). V literárnej historiografii sa eurocentrizmus dlho prejavoval nezahrnutím nezápadných literatúr do vývinu svetovej literatúry, alebo len okrajovým záujmom o ne. V literárnej kritike sa prejavuje ich hodnotením z perspektívy západného vkusu a v literárnej teórii nezáujmom o nezápadné teórie literatúry (Gáfrik 2012).

           

Bibliografia

Blaut, James M. 1993. The Colonizer’s Model of the World. Geographical Diffusionsim and Eurocentric History. New York: Guilford.
Gáfrik, Róbert. 2012. Od významu k emóciám. Úvaha o prínose sanskritskej literárnej teórie do diskurzu západnej literárnej vedy. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis.
Havelock, E. 1976. The Origins of Western Literacy. Toronto: Ontario Institute for Studies in Education.
Jones, Eric. 1981. The European Miracle. Environments, Economies and Geopolitics in the History of Europe and Asia. Cambridge: Cambridge University Press.
Mazama, Ama. 1998. „The Eurocentric Discourse on Writing. An Exercise in Self-Glorification.“ In Journal of Black Studies 29, 1: 3 – 16.
Ong, Walter J. 1982. Orality and Literacy. The Technologizing of the Word. London: Methuen.
Pokhrel, Arun Kumar. 2011. „Eurocentrism.“ In Encyclopedia of Global Justice, ed. Deen Chatterjee, 321–325. Dordrecht: Springer.
Schipper, M. 1982. „Eurocentrism and the Study of Literature.“ Higher Education and Research in the Netherlands 26, 3: 80 – 88.

<< späť