Interkultúrna komunikácia

O interkultúrnej komunikácii hovoríme, keď indivíduá z rôznych kultúrnych kontextov vstupujú do komunikačných situácií. Keď tieto indivíduá interagujú, ich mentálne schémy sú ovplyvnené rôznymi spôsobmi myslenia, modelmi správania, vzormi vnímania, rôznymi hodnotovými orientáciami a pod. Geert Hofstede tu metaforicky hovorí o „kolektívnom programovaní ducha“.[1]

Výskum problematiky interkultúrnej komunikácie sa venuje predpokladom a formám stretu dvoch či viacerých kultúr. Pozornosť sa pritom sústreďuje hlavne na pragmatické aspekty komunikácie na osi jazyk – situačný kontext – kultúrna identita. Keď ľudia medzi sebou interagujú, dochádza k stretu rôzne kondicionovaných systémov. To sa však deje aj v rámci jednej kultúry. Prípadné asymetrie v konštruovaní zmyslu prehovoru musíme teda predpokladať aj pri komunikácii v rámci jednej kultúry.[2]

Vo výskume IK sa rozlišuje medzi užšou a širšou definíciou IK. V lingvistike sa pertraktuje skôr užšia definícia IK: „Keď máme do činenia s interpersonálnou komunikačnou situáciou medzi účastníkmi rôznych kultúrnych skupín, môžeme túto interakciu označiť ako interkultúrnu komunikáciu.“[3] Širšia definícia IK obsahuje aj perspektívu mediálnej sprostredkovanosti, teda úroveň mediatizácie, ktorá determinuje a štylizuje komunikáciu, pričom sa zohľadňujú rôzne druhy kontextov.

IK sa dá skúmať na úrovni verbálnej, nonverbálnej a mediálnej a môžeme sledovať prejavy hybridizácie, ako sú interferencie jazykov, formy kultúrneho synkretizmu napr. v hudbe, architektúre, móde, ďalej rôzne formy integrácie komplexnejších štruktúr cudzích kultúr či elementov kultúrnych tradícií. Exemplárne môžeme uviesť Goetheho lyrický cyklus „West-östlicher Divan“ z roku 1819. Tu môžeme hovoriť o kreatívnom „dialógu“ Goetheho s perzským básnikom Háfizom zo 14. storočia.

Opak takéhoto kreatívneho obohacovania a pozitívneho ovplyvňovania kultúr predstavujú kultúrne konflikty. Tu by sme mohli tiež exemplárne uviesť kontroverzné reflexie kultúrnych konfliktov[4] Samuela Huntingtona a jeho bestseller The Clash of Civilizations and the Remaking of World Order z roku 1996. Takáto konfliktovo orientovaná IK sa venuje práve dimenziám, ktoré vedú k nedorozumeniam, poruchám, krízam, konfliktným situáciám či tzv. „Critical Incidents“ komunikácie.

Výskum problematiky interkultúrnej komunikácie  sa nutne vyznačuje širokým spektrom teórií, konceptov a aplikačných oblastí. K najpertraktovanejším oblastiam výskumu IK patria manažment, turizmus, organizačné štruktúry medzinárodne operujúcich korporácií a pod. V širšom systémovom kontexte sú to hospodárstvo, politika, právo, veda, kultúra a pod. Kulturologické výskumy IK sa sústreďujú na otázku, ktoré kultúrne faktory akým spôsobom ovplyvňujú procesy komunikácie. Často sa do súvislosti dávajú IK a komparatistika, pričom porovnávanie a IK sú koncepčne odlišné veci. V komparácii sa do súvislosti dávajú kultúrne fenomény, ktoré disponujú niečím, čo je porovnateľné (zo štrukturálneho hľadiska). Tieto fenomény nemusia byť v priamom vzťahu, teda nemusia komunikovať. To platí aj pre kontrastívnu lingvistiku, ktorá je otvorená výskumu interkultúrnej komunikácie. Interkultúrne a komparatistické prístupy vo výskume kultúrnych transferov sú ale v komplementárnom vzťahu a existuje už pomerne elaborovaná typológia interkultúrnej komparácie (porovnaj Müller-Jacquier 1986, 33–84).

Ústrednými pojmami výskumu IK sú komunikácia, kultúra, identita, alterita, interkultúrna kompetencia a pod. Problematika interkultúrnej komunikácie implikuje v súčasnom poňatí v prvom rade isté perturbácie, ktoré vyplývajú zo stretu indivíduí, ktoré sa vnímajú ako súčasť rôznych kultúr. Jednoducho povedané, témou sú problémy dorozumievania a vzájomného porozumenia, ktorých pôvod sa zdôvodňuje kultúrnymi diferenciami. Na minimalizovanie takýchto komunikačných problémov je potrebné získavať tzv. interkultúrnu kompetenciu, ktorá sa chápe ako kľúčová schopnosť, keď indivíduá chcú konať ponad hranice vlastnej kultúry. Principiálne tu môžeme diferencovať medzi afektívnou (sociálna kompetencia) a kognitívnou (všeobecná znalosť kultúrnych fenoménov) dimenziou interkultúrnej kompetencie. Interkultúrna komunikácia je principiálne spojená s momentami recipročného obohacovania.

V IK ide o vysoko komplexné fenomény, ktoré treba teoreticky ukotviť. Hlavne je to pojem kultúra a pojem komunikácia. Tieto fenomény totiž predstavujú dynamické systémy s vysokou mierou kontingentnosti. Pri IK ide o problematiku validity média komunikácie, v ktorom komunikáty vznikajú, presnejšie o pravidlá systému znakov, ktorý by bol schopný sprostredkúvať medzi kultúrami. Tu už môžeme hovoriť o semiotike interkultúrnej komunikácie. Keď predpokladáme, že komunikácia je forma kultúrneho správania a kultúrne správanie je semiózou, ktorá je postavená na konvenciách, potom je jasné, že v interkultúrnej komunikácii môžeme vidieť médium so zvláštnou funkciou, je to metamédium a na ňom postavenú komunikáciu môžeme nazvať metakomunikáciou.

V rámci teórie kultúry sa výskum IK etabloval ako samostatné odvetvie v rámci tzv. communication studies resp. communication sciences v 60. rokoch 20. storočia v USA a v Kanade, tu však v úzkom prepojení so sociológiou, psychológiou a pedagogikou. Samotný pojem „intercultural communication“  zaviedol antropológ Edward T. Hall v roku 1959 vo svojej publikácii „The silent language“. Jeho výklad kultúry a komunikácie bol pre ustanovenie výskumu IK smerodajný. V 70. rokoch vznikli prvé vedecké časopisy s ťažiskom na výskume IK International Journal of Intercultural Relations a The Internationaland Intercultural Communication. Neskôr vznikli medzinárodné vedecké asociácie na výskum IK: Association pour la Recherche Interculturelle a Society for Intercultural Education, Training and Research.