Illness Narratives
Oblasti vedného poznania:
Autor:
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Illness Narratives (D)
illness narratives (En)
Explikácia pojmu
Illness
Narratives sú jednou
z najrozšírenejších foriem patografie. Alternatívne ich môžeme označiť
ako autopatografie. Tento žáner sa zameriava na rozprávanie
subjektívneho prežívania choroby. Pacienti bežne formulujú svoje skúsenosti s
chorobou ako osobné príbehy. Funkcia takýchto príbehov spočíva v tom, že
individuálnemu priebehu života dávajú koherenciu a význam, a síce tak
dovnútra, ako aj navonok. Pacienti tak získavajú kontrolu nad svetom, ktorý
stratil svoje pôvodné štruktúry, a nad ktorým stratili kontrolu. Tieto
príbehy umožňujú obnoviť rovnováhu medzi prežívajúcim subjektom a svetom
a dať životu perspektívu. Chorí často úplne nanovo konceptualizujú svoj
aktuálny stav a revidujú svoje doterajšie skúsenosti a postoje,
vyjadrujú slovami vysoko subjektívne a komplexné pocity, ktoré sa spájajú so
skúsenosťou choroby. Tento subjektívny jazyk presahuje a často narúša
normatívnosť lekárskych vied a je do veľkej
miery odlišný od jazyka lekárov.
Do
tejto kategórie bývajú radené tak fikcionálne, ako aj faktuálne texty
naratívnej povahy, teda romány, novely, životopisy, autobiografie,
žurnalistické texty a pod. Illness Narratives môžu byť koncipované ako
poradca pre iné postihnuté osoby.
Známa
je systematizácia Arthura Franka[1],
ktorý rozlišuje tri hlasy choroby (voices of illness):
-
restitution story
-
chaos story
-
quest story
Každý
z týchto typov rozprávania (hlasov) charakterizuje určitý druh nádeje, resp.
beznádeje.
Restitution
stories tematizujú vhodnosť diagnózy, otázky
optimálnej liečby a vyznačujú sa snahou prežívajúceho subjektu o
uzdravenie. Často sa tu predstavujú aj možnosti alternatívnej liečby
a tematizuje sa emancipácia od školskej medicíny.
Chaos
stories na rozdiel od restitution narratives
reflektujú skúsenosti hraničnej beznádeje a konceptualizujú tie skúseností
s vlastným ochorením, keď zlyhávajú známe jazykové možnosti. Ilustrujú
zdesenie, hnev, strach a túžbu postihnutého subjektu po humánnom zaobchádzaní.
Quest
stories sú koncipované ako dobrodružné príbehy.
Symptómy choroby sú interpretované ako začiatok novej cesty, novej životnej
etapy. Túžbu po úplnom uzdravení nahrádza vôľa na prijatie patologickej zmeny.
Témou takýchto príbehov je reflexia možných prístupov alebo spôsobov, ako sa
s patologickými zmenami zmysluplne vysporiadať.
Podobný
spôsob prístupu k rozprávaniu o vlastnom ochorení volí Kathryn
Montgomery Hunter[2],
ktorá zdôrazňuje vplyv rozprávania pacientov na predstavy lekárov
o chorobe a tvrdí, že
rozprávanie pacientov o vlastnej chorobe je v mnohých ohľadoch
v protiklade s lekárskymi rozprávaniami o chorobe.
Konsenzus
v rámci tohto žánru vidíme v tom, že pacienti sa snažia svojej
chorobe a utrpeniu nájsť príslušné miesto vo vlastnej biografii a takým
spôsobom znovunastoliť koherenciu vlastného životného príbehu
a zadefinovať vlastnú identitu, ktorá bola poškodená chorobou.
Lars-Christer Hydén rozlišuje takto chápané illness narratives od narratives
about illness[3].
Pod kategóriou narratives about illness rozumie naratívy, v ktorých sa
lekári a iní odborníci príslušní k diskurzu lekárskych vied nezaoberajú
chorobou v tradičnej opisnej a objektívnej forme, ale vo vedome naratívnej
forme. Cieľom takýchto rozprávaní je usporiadanie udalostí v živote pacienta do
lineárneho chronotopu príbehu a usúvzťažniť ich s relevantnými poznatkami
medicíny a jej primárnych záujmov. Hydén ďalej funkčne rozlišuje aj narratives
as an clinical tool (naratívov ako klinického nástroja) – tieto predstavujú
hermeneutickú prácu lekárov s naratívmi pacientov, ktoré potenciálne môžu viesť
k zmenám v metódach lekárskych vied. Túto funkciu zdôrazňuje aj
lekárka a priekopníčka smeru narrative medicine Rita Charon
v jej kľúčovej práci Narrative Medicine z roku 2006.[4]
Charon tvrdí, že štandardy medicíny často znemožňujú venovať pozornosť tomu, čo
o sebe rozprávajú pacienti. Základná naratívna kompetencia lekárov je ale
podľa Charonovej nevyhnutná na to, aby lekári skutočne obsiahli
a pochopili rozsah a váhu skúseností pacientov s vlastnou chorobou.
Vidíme,
že illness naratives je rozsiahla kategória. Illness naratives môžu byť
fiktívne aj nefiktívne, môžu mať formu poézie a drámy, ako aj prózy a v
súčasnosti sa za Illness naratives môže považovať každý text, v ktorom choroba
zohráva ústrednú úlohu.
Bibliografia
FRANK, Arthur W: Reclaiming an Orphan Genre: The First-Person Narrative of Illness. In Literature and Medicine, 13:1 (1994:Spring), s. 1 – 21.
GOYAL, Rishi: Narration in Medicine. In Hühn, Peter et al. (eds.): Handbook of Narratology. Berlin – München – Boston: De Gruyter, 2014, s. 406 – 418.
HYDÉN, Lars-Christer: Medicine and Narrative. In Herman, David (ed.): The Routledge Encyclopedia of Narrative Theory. London: Routledge, 2005, s. 293 – 297.
CHARON, Rita: Narrative Medicine: Honoring the Stories of Illness. Oxford: Oxford University Press, 2006.
MONTGOMERY HUNTER, Kathryn: Doctors’ Stories: the Narrative Structure of Medical Knowledge. Princeton: Princeton University Press, 1991.