Cultural memory studies

Vzťah medzi kultúrou a pamäťou sa stal v mnohých ohľadoch kľúčovou otázkou interdisciplinárneho výskumu, ktorý zahŕňa tak rozmanité oblasti, ako je história, sociológia, umenoveda, literárna veda, filozofia, teológia, psychológia, ako aj neurovedy. Prepája teda humanitné, sociálne a prírodné vedy.

V kontexte štúdií kultúrnej pamäti rozlišuje Jeffrey K. Olick (1999)[1] medzi zhromaždenou pamäťou (collected memory) a kolektívnou pamäťou (collective memory). Za kolektívnu pamäť považuje samotnú kultúru ako rámec sociálnej pamäti vyjadrenej vo verejných praktikách, symboloch a predmetoch. Individuálnu pamäť Olick klasifikuje ako zozbieranú pamäť, pretože sa zameriava na kultúru ako kategóriu subjektívneho pripisovania významu. V antológii The Collective Memory Reader (2011), ktorú editovali Jeffrey K. Olick, Vered Vinitzky-Seroussi a Daniel Levy, sa koncept Memory Studies rozvíja ďalej smerom k interdisciplinárnemu dialógu.

V tomto procese sa implementoval pojem kultúrna pamäť a jeho význam dokumentuje nielen rýchly nárast publikácií o národných, sociálnych či etnických pamätiach, ale existujú už aj pokusy o prehľadné syntézy aktuálneho stavu v tejto oblasti a o syntézu rôznych výskumných tradícií, ktoré svedčia o potrebe sústrediť sa na teoretické a metodologické fundamenty tejto zatiaľ nejednotnej a rozptýlenej oblasti (Jeffrey K. Olick; Astrid Erll). Do popredia vystupujú problémy týkajúce sa formy zaobchádzania s pamäťou a spomínaním v rámci rôznych disciplín, možností a limitov vedeckej výmeny poznatkov o štruktúre a funkciách pamäti naprieč disciplinárnymi hranicami a v neposlednom rade otázky definovania konceptu pamäti alebo spomínania od príbuzných konceptov.

Podľa Aleidy Assmann, ako uvádza vo svojej programovej eseji Gedächtnis als Leitbegriff der Kulturwissenschaften[2] (2002; Pamäť ako ústredný pojem pre kultúrne štúdiá), spočíva záujem o tému pamäti v rámci kultúrnych štúdií v tom, že otvára kontext, ktorý v jeho šírke nedokáže obsiahnuť žiadna disciplína. Všeobecný vysoký záujem o pamäť a spomínanie v kultúrnych štúdiách v neposlednom rade prispelo k ich inštitucionalizovaniu a vyprofilovaniu odboru Cultural Memory Studies ako samostatnej interdisciplinárnej disciplíny. Príkladom je aj kolaboratívne výskumné centrum pamäťových kultúr Erinnerungskulturen v nemeckom Gießene.

V tomto zmysle Cultural Memory Studies možno považovať za pokus o preskúmanie možností a limitov interdisciplinárneho dialógu o pamäti a spomínaní. Realita výskumu je skôr taká, že interdisciplinárne problémy alebo poznatky sa riešia len okrajovo a len zriedkavo sa explicitne poukazuje na interdisciplinárne styčné body.

Úlohou kulturologického výskumu pamäti je v neposlednom rade sústrediť sa na identifikáciu a sprostredkovanie takýchto interdisciplinárnych či transdisciplinárnych podnetov a poznatkov a odlíšiť ich od iných aspektov, ktoré sú predmetom záujmu prevažne konkrétnej vednej disciplíny. 

K prepojeniu kultúry a pamäti nemožno pristupovať len v rámci jednej disciplíny. Práve naopak, pamäť je výsostne transdisciplinárny problém. Kultúrne pamäťové štúdiá sa preto stali multidisciplinárnou oblasťou, je to v podstate interdisciplinárny projekt, ktorý umožňuje spoluprácu medzi veľmi odlišnými oblasťami spoločenských, humanitných a prírodných vied.

Extenzívne chápanie pojmu pamäti možno v skutočnosti vysledovať až k zakladateľovi štúdií kultúrnej pamäti Mauriceovi Halbwachsovi. Cez komplexnú kategóriu pamäti sa dajú ozrejmiť súvislosti medzi zdanlivo odlišnými kultúrnymi javmi. Rôzne prístupy štúdií kultúrnej pamäti majú teda spoločné to, že analyzujú pamäť ako predpoklad, súčasť a produkt kultúry.

Ako medzinárodne hádam najvplyvnejší sa ukázal pojem ‚lieux de mémoire‘ Pierra Nora. Objavil sa koncom dvadsiateho storočia a vznikol v rámci francúzskych kultúrnych dejín. Už v roku 1978 Pierre Nora vychádzal z myšlienky kolektívnej pamäti, ktorú striktne oddelil od histórie.

Približne v rovnakom čase Aleida a Jan Assmannovci okolo konceptu kultúrnej pamäti rozpracovali teóriu, ktorá je v nemecky hovoriacom prostredí naprominentnejšia a aj najprepracovanejšia.

Od 80. rokov 20. storočia sa pamäť chápe ako skutočne transdisciplinárny fenomén, ktorého fungovanie sa nedá pochopiť len na základe skúmania z jednej perspektívy. Štúdie kultúrnej pamäti preto nie sú len multidisciplinárnou oblasťou, ale v podstate interdisciplinárnym projektom. Paralelne k tomuto projektu bolo v ostatnom období vyvinutých mnoho koncepcií pamäti, špecifických pre špeciálne potreby jednotlivých disciplín. Je zároveň aj pravda, že v rámci spoločenských vied alebo aj literárnej vedy sa dnes pamäť konštituuje veľmi rozdielnymi spôsobmi. Napriek tomu disciplíny podieľajúce sa svojím špecifickým spôsobom na projekte Cultural Memory Studies do istej miery konvergujú a podporuje sa reálna interdisciplinárna výmena. Interdisciplinarita môže prakticky fungovať iba vtedy, keď sa dá predpokladať znalosť pojmov, teórií, metodológií a konceptov špecifických pre danú disciplínu (pozri heslo interdisciplinarita).

Od čias Mauricea Halbwachsa a Abyho Warburga je základným predpokladom štúdií kultúrnej pamäti, že pamäť nie je entita vyňatá z jednotlivca ani výsledok biologických mechanizmov, ako je dedičnosť. Práve z tohto dôvodu musíme chápať médiá a sprostredkovanie ako akúsi ústredňu, ktorá funguje medzi individuálnym a kolektívnym rozmerom pamäti. Aj individuálne spomienky môžu získať spoločenskú relevanciu len prostredníctvom mediálnej reprezentácie a distribúcie. Preto výskum kultúrnej pamäti je často chápaný súčasne ako výskum médií.

Podobne ako pamäť ani médiá neodrážajú realitu ako takú, ale sprostredkúvajú procesy konštruovania orientačného priestoru človeka. Špecifické spôsoby spomínania sú preto úzko späté s médiami. (Carey 1992, Luhmann 2000).

Skúmanie médií z perspektívy štúdií kultúrnej pamäti predpokladá konceptuálne prepojenie medzi pomerne vzdialenými oblasťami súčasného mediálneho výskumu (Schmidt 2008).

Napriek všetkej vnútornej heterogenite možno kultúrne pamäťové štúdiá uchopiť ako oblasť, ktorá sa zameriava na otázku médií komunikácie. Dejiny pamäti sú teda zároveň dejinami jej médií (Esposito 2002).

Skutočne transdisciplinárny výskum pamäti sa etabloval od začiatku 90. rokov 20. storočia a v medzinárodnom výskumnom priestore bolo vyprodukovaných viacero uznávaných prác, ktoré uvádzame v zozname odporúčanej literatúry.