Analýza diskurzov motivovaná sociológiou poznania

Koncepcia analýzy diskurzov motivovaná sociológiou poznania, ako uvádza jej zakladateľ Reiner Keller, „nie je ani metodológia ani metóda, ale je to vý­skumný program, zakotvený v tradíciách sociologického poznania orientujúci sa na skúmanie diskurzného konštruovania symbolických poriadkov“ (Keller, 2010, s. 241). V analýze diskurzov motivovanej sociológiou poznania ide o re­konštrukciu procesov sociálnej konštrukcie významových štruktúr, teda komunikačných procesov, ktoré prebiehajú v operáciách na úrovni identifikova­teľných konštelácií, akými sú napr. inštitúcie (štrukturálne kontexty a v rámci nich petrifikácia pravidiel interpretačnej praxe), ale aj subjektov a dosahu ich konania. Táto koncepcia sa zaoberá procesmi konvencionali­zácie a procesmi vzniku a fungovania symbolických poriadkov. Tento program sa vo zvýšenej miere využíva na „analýzu tých javov a otázok súčasných spo­ločenských zmien, ktoré sú diskutované v rámci pojmov znalostná spoločnosť, informačná spoločnosť, mediálna a komunikačná spoločnosť, riziková spoločnosť atď.“ (Keller,  2010, s. 242; zvýraznenie v origináli /pozn. A. M. – R. M./) Tento program súvisí s nižšie naskicovanou koncepciou analýzy interdiskurzov prostredníctvom viacerých konektorov. Hlavným súbežným bodom tohto progra­mu je teória autopoietických systémov Niklasa Luhmanna, hlavne čo sa týka Luhmannovho konceptu evolúcie ideí, a, samozrejme, inšpirácie Michela Fou­caulta a jeho analýzy diskurzov. Silný vplyv pri koncipovaní tohto programu mal zároveň aj sociálny konštruktivizmus Petra Bergera a Thomasa Luckmanna a ich model analýzy poznania. Konštruktivizmus a systémová teória predstavu­jú zásadné metateoretické pozadie, ktoré tento koncept primárne spája s kon­ceptom analýzy interdiskurzov.

Kellerova koncepcia je explicitne spätá s tradíciou sociológie poznania, ktorej kľúčové koncepty poukazujú na dôležitosť so­ciálnych vzťahov na úrovni distribúcie poznania (informačných tokov) a od nich sa odvíjajúcich komunikačných operácií a tradovaných interpretačných vzorov, symbolických poriadkov a ich sedimentácie, transformácie, reintegrá­cie či premeny mimo hraníc špeciálnych diskurzov. Keller uvádza: „Táto permanentná produkcia a šírenie vedomostí sa stala všadeprítomnou tradíciou moderných spoločností.“ (Keller, 2010, s. 242) Toto sa deje v emergentných dis­kurzných formáciách a tieto sú samotným predmetom výskumu podľa vzoru Foucaultovej analýzy diskurzov a v súvislosti s historickou dimenziou procesov inštitucionalizácie. Keller upriamuje svoju pozornosť na používanie špecifickej symboliky či obraznosti v znakových poriadkoch a sleduje, že tieto sa vyznaču­jú istou stabilitou, pričom možno pozorovať v zásade dva pohyby, konzerváciu a modifikáciu. Tento výskumný program sa zaoberá produkciou a transformá­ciou poriadkov poznania. Stavebné prvky poznania, ako sú pojmy, analógie, symboly a metafory, teórie, klasifikácie, narácie, interpretačné stratégie a pod., získavajú ako formy typizácie svoj význam v štruktúrach vzťahov, ktoré vzni­kajú ich používaním a ktoré sú predestinované pre reprodukciu (stabilizáciu) a nevyhnutne aj pre ich reintegráciu do nových štruktúrnych vzťahov. Tieto for­my typizácie sa kumulujú (môžeme ich vnímať ako rezervoár pravidiel alebo inštrukcií) v príslušných diskurzoch a nie sú ničím iným ako systémami diferen­cií. V danej súvislosti Keller tvrdí, že „diskurzy kryštalizujú a konštituujú témy v osobitnej forme ako sociálne problémy interpretácie a konania“ (Keller, 2010, 247). To sa týka špeciálnych diskurzov, ako aj toho, čo Keller nazýva verejné dis­kurzy. V oboch prípadoch treba vychádzať z rekonštruovateľných, teda typizova­teľných pravidiel, resp. z diskurzných štruktúr. Keller preto uvádza: „Obe formy diskurzu, t. j. inštitucionálne špeciálne diskurzy a všeobecné verejné diskurzy, sa v rámci sociologickej analýzy diskurzu poznania považujú za diskurzívne formácie a poznanie v nich obsiahnuté a jeho účinky sa skúmajú s ohľadom na pravidlá a procesy ich formovania.“ (Keller 2010, s. 248; kurzíva v origináli /pozn. A. M. – R. M./) Na doplnenie tejto zásadnej výpovede treba dodať, že sa všetky diskurzné udalosti (výpove­de) v reprodukcii diskurzných štruktúr vyznačujú istým momentom modifiká­cie, že pri akejkoľvek aktualizácii diskurznej štruktúry dochádza k diferenciám vzhľadom na dané aktualizačné kontexty. To zároveň implikuje, že každá vý­poveď je typizovateľná a že vo všeobecnosti ju môžeme identifikovať v rôznych situačných kontextoch. Diskurzné udalosti sú teda štruktúrované a štruktúrujú­ce zároveň, musíme v nich počítať s kontingenciami rôzneho druhu, inak by v (komunikačných) systémoch dochádzalo ku kolapsu. Pre opísaný fenomén Luhmann zaviedol pojem dvojitej kontingencie. Kontingencia znamená skúse­nosť, že všetko môže byť principiálne aj iné. Tzv. dvojitá kontingencia, kde sa dva kognitívne /alebo aj sociálne/ systémy vo svojej radikálnej neprístupnosti ako čierne skrinky navzájom pozorujú, sa v tomto zmysle stáva konštitutívnym mo­mentom komunikácie. Koncept dvojitej kontingencie pochádza z teórie Talcotta Parsonsa a odkazuje na skutočnosť, že ego aj alter navzájom pozorujú svoj výber ako kontingentný. Selekcie systémov sú vždy kontingentné, čo znamená, že všet­ko je také, ako je to v princípe možné, čiže všetko je možné aj inak. Každá zložka komunikačného procesu je sama o sebe úplne kontingentná. Dvojitá kontingentnosť paradoxne prekonáva túto bazálnu kontingentnosť. V statickom stave by, samozrejme, každá strana blokovala druhú. Temporalitou sa však táto cirkulácia asymetricky naruší. Preto, ako uvádza Luhmann, „dvojitá kontingentnosť nevy­hnutne vedie k formovaniu sociálnych systémov“ (Luhmann, 1991, s. 177).

Kritická analýza diskurzu sa zaoberá prevažne formami používania jazyka a menej sa zohľadňujú procesy štrukturácie poznania diskurzov alebo kontexty produkcie výpovedí. V tomto priestore sa etablovala Kellerova koncepcia, kto­rá predpokladá nasledovné perspektívy analýzy štrukturácie poznania: inter­pretačné vzorce, klasifikácie (a kvalifikácie ako formalizované a inštitucionálne stabilizované formy sociálnej typizácie), štruktúry fenoménov (konštrukcia istej témy) a naratívne štruktúry (ako konfiguračný akt spojenia rozdielnych zna­kov a výpovedí) (Keller, 2010, s. 255 ff.). K tomu sa pripája silný autoreflexívny moment a konvergencia s konštruktivizmom, čo sa artikuluje doktrínou ko­munikatívnej konštruovanosti poznania. V tomto zmysle vedie výskum diskur­zov ku konštrukcii diskurzov o diskurzoch. Keller označuje konštruktivizmus ako „základný postoj svojho diskurzno-teoretického a diskurzno-analytického programu“ (Keller, 2010, s. 261), čo značí, že rekonštrukcie v rámci tohto progra­mu budú zároveň nutne predstavovať konštrukcie. V zmysle tejto perspektívy hovoríme o diskurzívnej konštruovanosti skutočnosti. Preto je potrebné upo­zorniť na rozdiel medzi analýzami diskurzov a inými prístupmi interpretačného alebo kvalitatívneho sociálneho výskumu. Tento rozdiel spočíva v predpoklade transtextových referenčných kontextov v podobe diskurzných štruktúr relatív­ne determinujúcich produkciu výpovedí. Tento predpoklad ďalej znamená, že konkrétne výpovede nebudú nutne implikovať štruktúru predpokladov iba jed­ného diskurzu, ale že môžeme pozorovať transformácie či reintegračné nadvä­zovania konceptov, symbolov, analógií a pod. Vychádzame teda z predpokladu zásadnej parciálnosti výskytu špecifických prvkov diskurzu, a to aj v oblastiach špeciálnych diskurzov. Táto perspektíva si vyžaduje analýzu prejavov napätí me­dzi diskurzami, otvorený pohľad na pozadie vzniku ich heterogenity a variácií, ako aj vznik diskurzných štruktúr, ktoré majú radikálne emergentný charakter. Na rozdiel od Luhmannovej teórie autopoietických systémov Kellerov model nepredpokladá, že diskurzy sa konštituujú pozdĺž binárnych kódov sociálnych systémov.17 Pre Kellerov model je „zaujímavá skôr práve produkcia a spájanie prvkov poznania s veľmi odlišnými odkazmi na ich pôvod v rôznych diskur­zoch“ (Keller,  2010, s. 268). A čo je pre náš výskumný záujem podstatné, Kelle­rov model sa týka „empirickej podoby takýchto diskurzívnych väzieb“ (ibid.). V nadväznosti na to si Keller kladie otázku, či neexistujú ďalšie (funkčné) „di­menzie významu“ (ibid.) diskurznej propozičnej praxe nad rámec redukcie kontingencie v konkrétnych komunikáciách. Pravdaže tu platí diktum teórie autopoietických systémov, ktoré hovorí, že komplexnosť systémov (v súvislosti s ich diferencovaním) vyrastá zo selekcií a redukcií realizovaných v samotných komunikáciách. Z daného bude vyplývať, že okrem stabilizácie diskurzov bude­me môcť v systémoch pozorovať aj istý druh konkurencie diskurzov.