Jamb

(z gr. iambos, od iaptein – slovne napadnúť)

V časomernej verzifikácii dvojslabičná alebo trojmórová stopa s prvou slabikou krátkou a druhou dlhou. Etymológia výrazu iambos poukazuje na jeden z druhov starogréckej lyriky – jambickú lyriku. Tá mala satirický alebo komický charakter a využívala jambický verš, ktorý Aristoteles v Poetike (1993, s. 10) nazýva posmievačným.

V sylabotonickom veršovom systéme jamb označuje dvojslabičnú alebo dvojdobú stopu s prvou slabikou neprízvučnou a druhou prízvučnou. Silné postavenie má v poézii písaných jazykmi s pohyblivým slovným prízvukom, ako je angličtina alebo ruština. V slovenčine je jamb jediným systémovo realizovateľným metrom, ktoré má vzostupný charakter – druhá slabika naznačuje stúpavý intonačný pohyb, čo do značnej miery určuje jeho semiotický potenciál: jamb je metrom slávnostnejším, vznešenejším, rétorickejším ako trochej alebo daktyl, hodí sa na vážnejšie témy a básnickú reflexiu. Vo svojej podstate je jamb v priamom rozpore s pravidlom o slovnom prízvuku v slovenčine, keďže vyžaduje prvú slabiku neprízvučnú, systémový charakter mu však zabezpečuje „rytmická licencia“, ktorá pripúšťa umiestnenie jedného daktylotrocheja na začiatok verša (prvé dve slabiky si vymenia prízvučnosť). Príkladom sú nepárne verše ukážky z básne Jána Stacha V modrom svetle blesku (párne verše sa začínajú „predpísaným“ neprízvučným slovom):

 

Mlčíme, žiari zlatá kôra chleba,

 X  x  x   X  x  X x  X  x   X   x

kým tichá mama poumýva riad.

  x    X  x    X  x   X x  x  x    X

Rozbila tanier. Mesiac zmizol z neba:

  X  x x  X  x      X  x     X   x    X  x

Keď žmýka vecheť, začína sa liať.

   x     X  x    X  x    X x  x   x  X

 

Podľa Jána Sabola (1983, s. 62) sa jamb v slovenčine rytmicky realizuje dominantou neprízvučnosti na párnych slabikách, kým nepárne slabiky charakterizuje potenciálna prízvučnosť. Podobne ako pri trocheji, ani pri jambe nie sú prízvukom podložené všetky slabiky určené metrom. V prvom verši z Kraskovej básne Dnes Je milostivé ráno, svetla plné ráno je tretia slabika v poradí, teda druhá v slove milostivom, nenesie požadovaný prízvuk. Podobný jav sa opakuje aj v ďalších troch veršoch ukážky:

 

Je milostivé ráno, svetla plné ráno,

 x  X x  x x   X x    X  x  X x  X x
a čakám ťa, kde naše modré jedle hučia.

x  X  x    x    x    X  x  X    x  X x   X  x
Ó prídi povedať mi tiché svoje: Áno!

X  X x   X  x  x   x   X x   X x    X x
Dnes vtáci mláďatá si žitiu spievať učia.

    x    X x    X  x  x  x  X x   X  x     X x

 

Nestopový jamb sa niekedy v teórii označuje len ako trochej s predrážkou (anakrúzou). Ján Sabol[1] argumentuje, že tento názor nerešpektuje vertikálnu veršovú štruktúru a celkové intonačné vyznenie verša, v ktorom sa pociťuje vzostupná intonačná línia. Podľa Josefa Hrabáka[2] zasa vzostupnosť verša indikuje uplatnenie vetného prízvuku, ktorý sa tlačí ku koncu verša; metrum sa tým čiastočne neutralizuje a nedeliteľnou jednotkou sa stáva celý verš. Takýto charakter verša pritom môžu umocňovať ďalšie dva faktory: nepárnoslabičný, teda mužský koncový rým, naznačujúci vzostupnú intonačnú líniu, a potlačovanie cezúr vo verši.

V slovenskej poézii jamb využívali niektorí klasicistickí básnici – Juraj Palkovič, Bohuslav Tablic či Pavol Jozef Šafárik. Programový charakter nadobúda jamb až v tvorbe hviezdoslavovskej školy. Ako podotýka Mikuláš Bakoš[3], orientácia na jamb dodávala jej poézii charakter vysokého štýlu a umelosti, čím sa zámerne dištancovala od štúrovskej poézie a jej folklórnych zdrojov. Aj u kraskovskej školy bol jamb dominantným metrom, hoci v menšej miere ako u jej predchodcov, a to najmä vzhľadom na zvýšený výskyt daktylského metra v tvorbe jej predstaviteľov. Podobne ako trochej, aj jamb v slovenskej poézii prestupuje celé 20. storočie – v rozličných veršových podobách sa k nemu vracali predstavitelia všetkých ďalších básnických generácií.