Ekvivalencia

Ekvivalencia predstavuje jeden zo základných pojmov teórie prekladu vyjadrujúci vzťah medzi originálom a prekladom. Anton Popovič (1983, 189) definuje ekvivalenciu ako „rovnorodosť prvkov jazyka originálu a jazyka prekladu“. Podľa toho, na ktorej rovine sa preklad uskutočňuje, rozlišuje viacero druhov ekvivalencie:

1. jazyková ekvivalencia – rovnorodosť prvkov na jazykovej (fonetickej, syntaktickej, morfologickej a lexikálnej) rovine originálu a prekladu. Rovnorodosť na jazykových rovinách súvisí s určovaním ekvivalentu na výrazovej rovine textu,

2. paradigmatická ekvivalencia – ekvivalencia prvkov na rovine štýlu ako systému výrazových prvkov. Táto ekvivalencia nie je totožná s lexikálnou synonymickou ekvivalenciou, je nadradenou štylistickou kategóriou.

3. štylistická (translačná) ekvivalencia – funkčná rovnocennosť prvkov originálu i prekladu, pri ktorej sa prvky originálu nahrádzajú v preklade tak, aby pri invariantnej zhode významov smerovali k výrazovej identite,

4. syntagmatická (textová) ekvivalencia – usporiadanie prvkov v jednotlivom texte, ktoré sa riadi výrazovým cítením expedienta pri existujúcej možnosti voľby výrazových prostriedkov z paradigmatickej „zásobárne“ štýlu (z výrazovej sústavy).

Ján Vilikovský (1984, 31) definuje prekladový ekvivalent ako „prostriedok (alebo súbor prostriedkov) jedného jazyka, ktorý je nositeľom tej istej informácie ako prostriedok (alebo súbor prostriedkov) iného jazyka... Dnes už neočakávame, že prekladový ekvivalent bude nevyhnutne formálne korešpondovať s pôvodným znením, a nebudeme ho stotožňovať s ekvivalentom slovníkovým.“ Problémom pri hľadaní ekvivalencie v umeleckom preklade a zároveň jeho osobitosťou v porovnaní s inými druhmi prekladu je podľa Vilikovského (1984, 34) to, „že ju naraz treba hľadať na viacerých rovinách odrazu“. Z toho vyplýva pre prekladateľa úloha nájsť kultúrny, nielen lingvistický ekvivalent. Pri preklade klasickej poézie  napr. treba ekvivalent hľadať naraz nielen na lexikálnej, syntaktickej alebo štylistickej, ale aj prozodickej rovine, navyše treba brať do úvahy celý komunikačný kontext východiskovej i cieľovej kultúry.

Kým pri odbornom preklade, kde pred prekladateľom zväčša stojí slovo s jasne určeným denotátom, je nájsť ekvivalent ľahšie, pri umeleckom preklade, ktorý predstavuje zložitý proces kódovania a dekódovania v rámci literárnej komunikácie, kde sa často pracuje s dvoma denotátmi (princíp metafory, slovnej hry) alebo s kultúrnymi špecifikami, sa ekvivalent hľadá ťažšie. Azda preto dal František Miko svojej kľúčovej štúdii o umeleckom preklade z r. 1971 názov „Preklad ako hra na ekvivalenciu“. Práve Mikova teória výrazovej sústavy dala základ chápania ekvivalencie ako zhody výrazových vlastností (Vilikovský, 1984, 41) v zmysle funkčnej rovnocennosti prvkov originálu a prekladu.

Anthony Pym (2009, 6) uvádza, že pojem ekvivalencia sa stal dôležitou súčasťou západnej teórie prekladu v druhej polovici 20. storočia a svoj vrchol dosiahol v 60. a 70. rokoch, zvlášť v rámci štrukturálnej lingvistiky. Po prvý raz ho použili Jean-Paul Vinay a Jean Darbelnet v r. 1958 vo svojej komparatívnej štylistike francúzštiny a španielčiny. V 60. rokoch na nich nadviazal americký lingvista a biblista Eugene Nida, ktorý popri formálnej ekvivalencii zaviedol pojem tzv. dynamickej ekvivalencie – jej podstatou je aktivácia rovnakej alebo podobnej kultúrnej funkcie textu.