Dieréza

Dieréza (z gr. diaresis – rozluka) je vo všeobecnosti medzislovným predelom nerozdeľujúcim stopu, čím podľa Hrabáka (1970, 28) na rozdiel od cezúry nadobúda vo verši metrickú funkciu. Vyskytuje sa buď ako tzv. stredná dieréza, druh polveršovej prestávky označovanej symbolom ∣∣ alebo v sylabotonickom a časomernom verši aj na hraniciach slov, kde ju označujeme symbolom ∣. Zvláštnym prípadom dierézy v časomernom veršovom systéme je tzv. bukolická dieréza (často využívaná v pastorálnej poézii), ktorá sa v hexametri vyskytuje po štvrtej stope:

 

Aj zelená rídkími čo vás krije sťínami planka

–  ∪ ∪ ∣ – – ∣ –  ∪  ∪    –  ∪ ∪ ∥ – ∪  ∪ ∣  –   ∪ ˄

(Vergílius: Titir, preložil Ján Hollý)

Ako polveršová prestávka v sylabickom verši má v dlhších veršoch (12- alebo 13-slabičnom, slovenskej obdobe alexandrínu) charakter konštanty po šiestej, resp. siedmej slabike, v 8-slabičnom verši sa nachádza po štvrtej slabike:

 

Horí ohník, horí ∣∣ na Kráľovej holi.

Ktože ho nakládol? ∣∣ – Dvanásti sokoli.

Dvanásti sokoli, ∣∣ sokolovia bieli,

akých ľudské oči ∣∣ viacej nevideli!

Dvanásti sokoli, ∣∣ sokolovia Tatier,

akoby ich bola ∣∣ mala jedna mater;

jedna mater mala, ∣∣ v mlieku kúpavala,

zlatým povojníčkom ∣∣ bola povíjala.

                                    (Ján Botto: Smrť Jánošíkova)

 

Často blúdim, táram sa ∣∣ cez celý boží deň,

hľadajúc kolenačky ∣∣ aspoň dáky kameň,

na ktorý by si oprel ∣∣ boľavú hlavičku

a zadriemal zmorený ∣∣ aspoň len trošíčku.

Ale čože je nemožnô, ∣∣ to ani nehľadaj,

pokoja mať nemôžeš, ∣∣ všetko kričí: hybaj!

(Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko)

 

Prešiel rôček – ∣∣ aj žiaľ z očiek.

Ktosi klope ∣∣ na oblôček:

Kto to, kto to? ∣∣  „Ja som z mesta,

blúdim – neznám, ∣∣ kde tu cesta?“

Tam napravo, ∣∣ mladý pane –

za potokom ∣∣ na tej strane! –

                                    (Ján Botto: Žltá ľalia)

 

V sylabotonickej poézii sa dieréza realizuje predovšetkým pri trocheji a daktyle, ktoré majú stopový charakter (hranica stopy sa v nich zväčša kryje s hranicou slova).

 

Démon kýs’ škaredý, ∣∣ chvost vlečúc po zemi,

ko mne sa priplazil, ∣∣ do ucha šepce mi.

 

Noc bola hlboká, ∣∣ svetlá už nepláli:

plamenný zrak jeho ∣∣ vo tvár mi okáli.

 

Krídla jak netopier ∣∣ za väzy poskladal,

tigrovsky zahnutým ∣∣ jazykom vykladal...

 

O zlate hovoril, ∣∣ o drahých kameňoch,

čo zrejú pod zemou ∣∣ v modravých plameňoch.

(Ivan Krasko: Baníci)