Tel quel

Tel Quel je názov francúzskeho avantgardného literárneho časopisu a zoskupenia, ktoré vzniklo v roku 1958 v Paríži z iniciatívy mladých autorov a literárnych vedcov, sústredených okolo Philippa Sollersa,  Jeana-Ederan Halliera a Pierra-Andrého Boutanga. Periodikum,  ktorého názov, po slovensky taký aký, je odkazom na Nietzscheho výrok „chcem svet a chcem ho TAKÝ AKÝ je“[1] (Tel Quel, 1960: 1; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.), vychádzalo od jari roku 1960 do jesene roku 1982 trikrát ročne vo vydavateľstve Seuil. Dejiny Tel Quel – vyše dve desaťročia hlavného média literárnej a teoretickej avantgardy vo Francúzsku, ktorá odmietala surrealizmus, ale aj sartrovskú angažovanosť – poznamenala séria radikálnych manifestov, ostrých výmen názorov,  prudkých zmien estetickej, ideovej, filozofickej orientácie a politických postojov, ale aj záujmových konfliktov, vzájomných útokov, demisií a exkomunikácií. (por. Forest 1995).

Periodikum prešlo piatimi vývinovými štádiami (Pinto 1991, 66 –77). Prvé obdobie (1960 – 1963) bolo estetické: mladí zakladatelia Tel Quel sa zaujímali o modernú lingvistiku a psychoanalýzu, udržiavali úzke kontakty s predstaviteľmi francúzskeho nového románu, ale aj s autormi ako Georges Bataille či Francis Ponge. Svedčí o tom i podtitul prvého čísla časopisu  Lingvistika/ Psychoanalýza/ Literatúra. Druhú fázu (1963 – 1966) zahájilo založenie  špeciálnej edície Tel Quel vo vydavateľstve Seuil:  vyšli tu fikcie autotelického charakteru odmietajúce stvárňovanie skutočnosti, ako napríklad  Sollersova  Drame (1965; Dráma), ale i teoretické práce ako Sollersov Le roman et  l’expérience des limites (1965;  Román a hraničná skúsenosť) a eseje významných vedcov, ako napríklad Barthesova Essais critiques (1964; Kritické eseje) či Critique et vérité (1966; Kritika a pravda, čes.1997, preložili Josef Čermák, Josef Dubský a Júlie Štěpánková),  Genettove Figures I, 1966, Todorovova  Théorie de la littérature (1966; Teória literatúry). V centre pozornosti skupiny, odvolávajúcej sa v tejto fáze najmä na Sigmunda Freuda, Ferdinanda de Saussura a ruských formalistov, bola kritická reflexia literatúry, zvlášť marginalizovaných či kontroverzných autorov ako markíz de Sade, Lautréamont, Georges Bataille, Antonin Artaud a i. V treťom, teoretickom, období  (1967– 1971) sa Tel Quel viac politizoval, pričom do popredia uvažovania sa dostali práce psychoanalytika Jacquesa Lacana, filozofa Jacquesa Derridu a semiotičky Julie Kristevy. V tomto období Tel Quel z rôznych dôvodov (spory o teórie ale i záujmové nezhody) opustili viacerí spolupracovníci. Za všetkých menujme člena redakčnej rady (1963–1967)  Jeana-Pierra Faya, ktorý založil konkurenčný časopis so signifikantným názvom Change[2], Zmeň. V roku 1968 vyšlo v edícii Tel Quel  dôležité kolektívne dielo Théorie d’ensemble (Súborná teória), v ktorom Sollers vysvetlil teoretický systém a kľúčové pojmy skupiny (ako napríklad text, intertexualita, diskurz a i. ). Ozrejmil aj nazeranie zoskupenia na literatúru : „Náš návrh literatúry chce byť rovnako podvratný ako Marxova kritika klasickej ekonómie. Každé písanie, či chce alebo nechce,  je politické. Písanie je pokračovanie politiky inými prostriedkami. Písanie a revolúcia majú spoločný cieľ.“[3] ( Sollers 1968, 78 –79) Pod tlakom udalostí (napríklad  doznievanie alžírskej vojny, dekolonizácia),  ale i osobných ambícií a presvedčení  sa literárno-teoretická orientácia časopisu postupne oslabovala  a Tel Quel sa stal periodikom vyjadrujúcim sa čoraz častejšie k aktuálnym spoločensko-politickým otázkam. Francúzske májové udalosti roku 1968, spolu so silnejúcim vplyvom marxizmu v krajine, priviedli členov Tel Quel ku krátkodobej  podpore Komunistickej strany Francúzska  a prebudeniu záujmu o politické dianie vo svete, najmä o čínsku kultúrnu  revolúciu. Estetická a literárnoteoretická orientácia Tel Quel sa postupne utlmovala: od časopisu sa viacerí dištancovali, ako napríklad Jacques Derrida,  ale aj básnici Denis Roche a Francis Ponge. Todorov so Genettom  dokonca vo vydavateľstve Seuil založili v roku 1970 novú literárnu revue Poétique. Štvrtú, politickú, etapu  (cca 1971– 1977) Tel Quel  charakterizovala politická a ideologická radikalizácia, posun od marxizmu-leninizmu k maoizmu a ďalšie vážne rozpory. Najznámejší predstavitelia zoskupenia, ako napríklad Kristeva a Sollers, neskrývali radikálnu ľavicovú orientáciu:  v roku 1974 s delegáciou oficiálne navštívili Čínu, propagovali úspechy kultúrnej revolúcie, kritizovali americký imperializmus, americkú intervenciu vo Vietname. Kritickým prehodnotením radikálnych politických názorov na svetové dianie a odmietnutím totalitarizmu začala zhruba po roku 1977 posledná etapa Tel Quel, ktorú s odvolaním sa na rozvoj naratológie a semiotiky možno nazvať textovou. Koncom sedemdesiatych rokov sa aktivity Tel Quel postupne utlmovali, na čom sa podpísalo aj Barthesovo tragické úmrtie v roku 1980. Textové obdobie poznamenal eklektizmus: vypovedá o tom podtitul posledného, deväťdesiat štvrtého čísla periodika z roku 1982: Literatúra/Filozofia/ Umenie/Veda/Politika.  V roku 1983 založil Sollers časopis L’Infini, a ten možno s istou licenciou považovať za pokračovateľa  Tel Quel. Do roku 1987 vychádzal vo vydavateľstve Denoël, neskôr Gallimard.

Pôvodne apolitický časopis literárnej avantgardy mal ambíciu konkurovať iným literárnym periodikám, najmä Nouvelle revue française a sartrovskému Temps modernes. Postupne sa okolo neho sformovalo významné intelektuálne hnutie so zastúpením najvýraznejších tvárí francúzskeho štrukturalizmu, freudizmu, psychoanalýzy, novej filozofie, nového románu. V redakčnej rade časopisu, v ktorom mal centrálnu pozíciu Philippe Sollers, neskôr spolu s manželkou  Juliou Kristevou, sa vystriedali viacerí významní autori a teoretici, napríklad Jean Thibaudeau, Jean Ricardou, Michel Déguy, Jean-Pierre Faye, Denis Roche, Marcelin Pleynet a i. Medzi prispievateľov časopisu patrili mnohí autori a teoretici nového románu, ako Nathalie Sarrautová, Claude Simon, ale aj Francis Ponge, kontroverzný Pierre Gyotat, publicista a prozaik Bernard-Henri Lévy, filozofi, literárni vedci, ako napríklad Roland Barthes, Michel Foucault, Jacques Derrida, Tzvetan Todorov, Gérard Genette a i. V Tel Quel vyšli i práce Umberta Eca a Virginie Woolfovej. Medzi spolupracovníkov možno zaradiť aj filmového režiséra a scénaristu Jeana-Luca Godarda a hudobného skladateľa Pierra Bouleza.

Pre výraznú ideologickú angažovanosť, radikálnosť a premenlivosť  názorov bol  Tel Quel  do veľkej miery kontroverzným periodikom. Okrem intelektuálneho terorizmu mu kritika vyčítala najmä prehnané teoretizovanie, chladný formalizmus, politizáciu a postupný odklon od otázok literatúry. Napriek tomu však Tel Quel  – po surrealizme jediná francúzska avantgarda snívajúca o prepojení esteticko-poetickej a politickej revolúcie  –  zohral významnú úlohu medzi intelektuálmi s presahom do iných krajín (napríklad do Québecu), pričom neprestával  uvažovať o subverzívnej  moci literatúry.