Récit
Explikácia pojmu
Récit
je vo francúzskej literárnovednej tradícii
jeden z najfrekventovanejších viacvýznamových pojmov: „samotný
pojem récit má veľa spôsobov použitia“[1] (Sohet 2011, 16; pokiaľ
nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.). Označenie vo veľkej miere
používajú štrukturalistickí teoretici: napĺňajú ho však nerovnakým obsahom,
a preto závisí jeho preklad od jednotlivých koncepcií a kontextov.
Vo
francúzskom myslení o literatúre sa však označenie récit – odvodené
z latinského recitere, predčítať, prednášať, predvádzať – objavilo ešte
pred štrukturalistickým obdobím, a to v polovici dvadsiatych rokov
minulého storočia. Jeho pôvodcom je dnes opomínaný (zrejme pre politické
postoje) francúzsky literárny kritik Ramon Fernandez, ktorý tak nazval prozaický
žánrový variant, respektíve subžáner románu. V práci venovanej
balzacovskej románovej metóde (Fernandez 1926) porovnával récit
s románom: kým román zachytáva to, čo sa práve deje, récit
sprostredkúva to, čo sa už stalo. Nora Krausová s odkazom na Fernandeza
pripomína, že „[r]omán je predstavovanie udalostí, ktoré sa súčasne odohrávajú,
predstavovanie podrobené podmienkam vzniku a rozvoju týchto udalostí.
Récit je sprítomnenie udalostí, ktoré sa odohrali a ktorých reprodukcia je
riadená rozprávačom, podrobeným zákonu predvádzania a presvedčovania.
[...] Román je sprítomňovaním udalostí, ktoré sa dejú v čase [...] récit
je predstavovanie udalostí, ktoré sa stali v čase. Prostredníctvom récit
udalosti spoznávame, v románe sa pred našimi očami rodia.“ (Krausová 1972,
16). V nadväznosti na Fernandeza francúzsky literárny historik René-
Marill Albérès upresnil, že typickým rozprávačom récit je vševediaci rozprávač
(Albérès 1962, 130 – 131 ): vie presne, ako sa príbeh odohral, pozná jeho
koniec a vie ho vyhodnotiť. Rozdiel medzi románom a récit spočíva podľa
oboch francúzskych literárnych vedcov aj v miere umeleckosti: román
považujú za umelecky presvedčivejší. V podobnom duchu sa vyjadril i
Jean-Paul Sartre v známej práci François
Mauriac et la liberté (1939; François Mauriac a sloboda): Mauriacovmu dielu Thérèse Desqueyroux (1927; Tereza Desqueyrouxová, slov. 1964,
preložila Ružena Jamrichová ) odoprel štatút románu a, argumentujúc
prítomnosťou vševediaceho rozprávača, označil text za esteticky menej
presvedčivý récit. (Sartre 1947, 36 – 37).
Zhruba
štyridsať rokov neskôr vydal francúzsky fenomenologický filozof
a literárny vedec Paul Ricœur zásadnú prácu Temps et récit (1983 – 1985; Čas
a vyprávění, I – III, čes.
2000, 2002, 2007). V trojzväzkovom diele dal Ricœur do súvislosti récit, ktorým
označil rozprávanie, a čas, temps,
pričom za récit, neoddeliteľné od mimesis, považoval každú hovorenú alebo
písanú formu výpovede, ktorá pracuje s „určitou formou usporiadania času [...] s časovou skúsenosťou.“[2] (Ricœur 1983,17). Ricœur ukázal,
že historické rozprávanie, récit historique, a rovnako fiktívne
rozprávanie, récit de fiction, organizuje čas vďaka samotného aktu rozprávania.
Récit-rozprávanie má teda schopnosť usporiadať čas, umožniť človeku
premýšľať o čase a dať tejto neuchopiteľnej, problematickej ba
anxiogénnej realite zmysel. I keď fiktívne rozprávanie vytvára fikčný svet s fiktívnou
časovou skúsenosťou, tento svet
s jedinečným usporiadaním času sa v procese čítania konfrontuje so
svetom čitateľa a s jeho reálnou časovou skúsenosťou. Ako narativizácia živej časovej skúsenosti subjektu môže mať
récit, podľa Ricœura, rozmanité tvary, ako napríklad román, rozprávka, ale aj film
alebo rozprávanie o dejinách a pod.. Ricœurova monumentálna práca je
významným príspevkom do literárnovedného,
historického i filozofického myslenia.
V štrukturalistickom
období, najmä v súvislosti s rozmachom klasickej francúzskej
naratológie, sa označenie récit naplnilo aj iným obsahom. Gérard Genette, ktorý
upozornil na konštitutívnu ambivalenciu pojmu, rozlišuje tri možné, pevne späté
významy. V prvom, najbežnejšom význame označuje récit rozprávanie, „naratívnu
výpoveď, hovorený alebo písaný prejav [..] o udalosti alebo sérii udalostí“[3] (Genette 1972, 71). V druhom
význame slova, známom najmä teoretikom, ktorí sa zameriavajú na analýzu
naratívneho obsahu, je récit „sledom fiktívnych alebo skutočných udalostí,
ktoré sú predmetom tejto výpovede“[4] (71). Tretí, najstarší,
význam pojmu récit, sa vzťahuje na „samotný akt rozprávania, teda na
rozprávanie ako také.“[5] (71). Slovník literárnej
kritiky, odvolávajúci sa na Genetta, uvádza tri synonymá pojmu récit (Gardes-Tamine
– Hubert 1996, 174): histoire, narration, discours, t. j. príbeh, rozprávanie a diskurz.
Nájsť slovenské ekvivalenty k týmto označeniam je pomerne komplikované: okrem samotného récit,
predstavuje problém najmä termín discours, v naratológii spôsob realizácie
príbehu. Pri preklade Foucaultovej eseje L’Ordre
de discours, 1971, sa napríklad Miroslav Marcelli pridržiava
prispôsobenej podobe originálu t.j. diskurz, (Rád diskurzu, slov. 2006).
Český preklad zásadnej Genettovej práce Discours
du récit vyšiel pod názvom Rozprava o vyprávění
(2003), Kubíček a kolektív (2013) uvádzajú toto dielo pod názvom
Diskurz vyprávění (22). Aj Roland Barthes používa označenie récit vo význame
rozprávanie: „Vyprávění o světe je nespočetné množství“ (Kubíček
a kol. 2013, 17) je český ekvivalent pôvodného “innombrables sont les
récits du monde“ (Barthes 1981,7).
Vo
francúzskej školskej praxi, pomerne silne ovplyvnenej štrukturalizmom, sa označenie
récit stalo i súčasťou binárnej opozície fabula – sujet. V rôznych
koncepciách nadobudol pojem rozličné, dokonca i protichodné významy: v spojení
histoire – récit označuje récit sujet, v kombinácii récit – discours zas fabulu (por. Reuter 1991, 38)
Novšie postštrukturalistické teórie venované pojmu récit,
najmä analýze naratívnosti, vychádzali zväčša z Ricœurovej koncepcie
a jeho širokého nazerania na rozprávanie. Upozorňujúc na neoddeliteľnosť
récit a mimesis zdôrazňovali retrospektívny a reflexívny charakter
récit, ktorý je v porovnaní s románom zväčša kratší, koncíznejší a má väčšiu naratívnu tenziu, tension
narrative (Baroni 2007). Iné teórie
vyzdvihovali pri definovaní récit
princíp disharmónie, principe de discordance: výpoveď v récit organizuje vyhrotená
konfliktná zápletka, intrigue, ktorá
svojim stvárnením zaujme čitateľa. (Villeneuve
2004, 41 – 49). Ďalšie nazeranie na récit zdôrazňovalo väzby medzi
fiktívnym a faktuálnym (Molino –Lafhail-Molino 2003). Opakovane sa upozorňovalo,
že v porovnaní s románom, postavenom na invencii, teda na stvárnení fiktívnych
udalostí, prináša récit viac-menej
pravdivé svedectvo. Pomerne často sa preto pojem récit objavuje
v spojení s adjektívom autobiografický, récit autobiographique, ale aj ako súčasť označenia inej formy
výpovede, respektíve umeleckej praxe, generačného rozprávania, récit de
filation. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj spekulárne
rozprávanie, récit spéculaire (Dällenbach 1977), teda vsadené, vložené
rozprávanie, respektíve rozprávanie
v rozprávaní. Mnohé teórie prevzali Ricœurovo široké poňatie récit:
napríklad Jean-Michel Adam (2011) považuje za récit aj obyčajné rozprávanie,
récit ordinaire, teda ústne nefikčné rozprávanie, récit oral non fictionnel,
ďalej historické a divadelné rozprávanie, récit historique, récit théâtral
(por. Farcy 1991, 80 – 81). V dramatickom žánri, najmä v antickej
a klasickej tragédii, sa špecifická forma dialógu medzi postavami tiež označuje
ako récit (Gardes-Tamine – Hubert 1996,
174).
Rozlišovanie
románu a récit ako žánrového variantu či subžánru sa i dnes prejavuje vo francúzskej editorskej
praxi, označujúcej niektoré naratívne texty ako romány, iné zasa ako récit.
Nazdávame sa však, že táto diferenciácia sleduje skôr komerčný cieľ. Pri
rozlišovaní románu a récit v tradičnom nazeraní ide predovšetkým
o dva naratívne režimy, ktorým zodpovedajú dva spôsoby stvárňovania : tie
však ako také neprodukujú – v rozpore s Fernandezovým
tvrdením (1926, 61) – vyšší alebo nižší
stupeň umeleckosti. Navyše, v súčasnosti nie je jednoduché určiť ostrú
hranicu medzi jednotlivými žánrovými variantmi naratívnej literatúry, ako
napríklad román, ktorý prešiel azda najvýraznejšou formálnou transformáciou,
generačné rozprávanie, autofikcia, autobiografia a i., pretože väčšinu súčasných výpovedí
charakterizuje pomerne výrazný žánrový synkretizmus.
[1] „ La notion même de récit connaît
de multiples usages.“
[2] „Opérant une forme de
configuration temporelle [.. ] expérience temporelle.“
[3] „ l’énoncé narratif, le discours
oral ou écrit, qui assume la relation d’un événement ou d’une série d’événements.“
[4] „la succession d’évenemens, réels
ou fictifs, qui font l’objet de ce
discours.“
[5] „l’acte de narrer, pris en lui-même.“
Bibliografia
Adam, Jean-Michel. 2011. Genres de récits. Narrativité et généricité des textes.
Louvain-la-Neuve: Éd. L’Harmattan-Academia.
Albérès, René-Maril.1962. Histoire du roman moderne. Paris: Albin Michel.
Baroni, Raphaël. 2007. La tension narrative. Suspense, curiosité et surprise. Paris: Seuil.
Barthes, Roland. 1981. L’analyse structurale du récit. Paris: Seuil.
Dällenbach, Lucien.1977. Le récit spéculaire. Essais sur la mise en abîme. Paris: Seuil.
Farcy, Gérard-Denis. 1991. Lexique de la critique, Paris: Presses universitaires de France.
Fernandez, Ramon. [1926] 1981. Messages. La méthode de Balzac. Paris: Grasset.
Gardes-Tamin, Joëlle – Maire-Claude Hubert.[1993]1996. Dictionnaire de critique littéraire. Paris: Armand Colin.
Kubíček, Tomáš – Jiří Hrabal – Petr. A. Bílek. 2013. Naratologie. Strukturální analýza vyprávění. Praha: Dauphin.
Genette, Gérard. 1972. „Discours du récit“. Figures III, Gérard Genette, 65 – 278. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2003. „Rozprava o vyprávění“. Preložila Natálie Darnadyová. Česká literatura 51, 3: 302 – 327.
Molino, Jean – Raphaël Lafhail-Molino. 2003. Homo Fabulator : Théorie et analyse du récit. Montréal/Arles: Leméac/Actes-Sud.
Ricœur, Paul. 1983 – 1985. Temps et récit. I – III. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. [2000, 2002] 2007. Čas a vyprávění. I – III. Preložil Miroslav Petříček jn. a Věra Dvořáková. Praha: Oikoymenh.
Sartre, Jean-Paul. 1939. « François Mauriac et la liberté.» N.R.F 27, 305: 212 – 233.
Sohet, Philippe. 2011. Images du récit. Québec: Presses de l´université de Québec.
Todorov, Tzvetan. 1967. Littérature et signification. Paris: Larousse.
Villeneuve, Johanne. 2004. Le sens de l’intrigue ou La narrativité, le jeu et l’invention du diable. Québec: Presses de l’Université Laval.