Mytéma
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Mythologem (D)
Mytheme (En)
Explikácia pojmu
Mytéma
je základná konštitutívna jednotka mýtu, definujúca vzťahy medzi postavami, udalosťami, témou a i. V nadväznosti
na myslenie lingvistov Ferdinanda de Saussura
a Romana Jakobsona , uviedol pojem v roku 1955 francúzsky štrukturalistický
antropológ Claude Lévi-Strauss (1908-2009) v štúdii The
Structural Study of Myth. Prepracovaná verzia tejto práce vyšla v roku
1958 po francúzsky ako 11. kapitola Lévi-Straussovho najvýznamnejšieho diela Anthropologie structurale, Štrukturálna
antropológia, čes. Strukturální
antropologie, 2006, s podtitulom La Structure des mythes, Štruktúra
mýtov. Pojem mytéma sa vyvíjal spolu s metódou analýzy mýtov, ktorú Lévi-Strauss
vypracoval inšpirujúc sa prácami lingvistov. Pôvodne ju nechcel
aplikovať na rozbor literárnych textov (por. štúdiu L’analyse structurale en lingvistique et en anthropologie,
1945, Štrukturálna analýza v lingvistike
a antropológii).
Východiskom
uvažovania francúzskeho kultúrneho antropológa bolo presvedčenie, že podstata (substancia) mýtu sa „nenachádza ani
v štýle ani v spôsobe rozprávania ani v syntaxi, ale
v príbehu, ktorý sa v ňom rozpráva“[1] (Lévi-Strauss
1958, 240). Jedna jediná autentická verzia mýtu preto neexistuje: všetky varianty
sú prejavmi toho istého premieňajúceho sa jazyka. Mytémy ako základné konštitutívne jednotky mýtu treba hľadať na rovine vety, a to čo
možno najkratšej. V štruktúre mýtu majú mytémy rovnaké miesto ako
fonémy, morfémy a sémantémy v štruktúre jazyka: mytémy sú vo vzťahu
k sémantémom tým, čím sú sémantémy vo vzťahu k morfémom
a fonémom. Mytémy však presahujú
ostatné jednotky, pretože ich charakterizuje oveľa vyšší stupeň komplexnosti.
Sú preto súčasťou jazyka no zároveň tvoria autonómne entity. Mýtická postava však „ani zďaleka netvorí
entitu, ale je, podobne ako fonéma v Jakobsonovom poňatí, zväzkom diferencujúcich prvkov“.[2]
(162)
Pri
zavádzaní konceptu vychádzal Lévi-Strauss z analýzy mýtu o Oidipovi:
pomocou veľmi krátkych viet vystihol konkrétny vzťah napr. medzi subjektom a jeho
funkciou ev. medzi podmetom a prísudkom ev. predmetom (napr. Oidipus-prepichnuté chodidlá).
Následne vytvoril tabuľku so štyrmi stĺpcami, ktorú prirovnal k hudobnej partitúre.
Zdôraznil že na odhalenie štruktúry, harmónie a dynamiky mýtu je potrebné čítať tabuľku zhora dolu
a súčasne zľava doprava, teda synchronicky aj diachronicky. Len tak sa
všetky vzťahy usúvzťažnia a „partitúra“ odhalí svoj zmysel: „naozajstné konštitutívne
jednotky mýtu nie sú izolované vzťahy, ale balíky vzťahov, a preto jedine
kombináciou týchto balíkov získavajú
konštitutívne jednotky signifikantnú funkciu“[3]
(Lévi-Strauss 1958, 242). Skúmajúc vzťahy medzi mytémami prišiel Lévi-Strauss
k záveru, že mýtus možno vysvetliť sériou binárnych opozícií: napríklad
mýtus o Oidipovi je postavený na jednej strane na prehnanom význame, ktorý
sa pripisuje pokrvným vzťahom
a zároveň na podcenení týchto vzťahov, na potvrdení prapôvodného pôvodu
ľudstva a súčasne na popretí tohto pôvodu. Francúzsky kultúrny antropológ
sa nazdával, že na takýchto protikladoch je založené celé ľudské myslenie. To však
zároveň, podľa Hegelovej myšlienke o téze, antitéze a syntéze,
tenduje k jednote, teda k uchopeniu významov. Mýtus tak, podľa Lévi-Straussa,
pretvára nezmieriteľnú binárnu opozíciu na zmieriteľnú, čím vytvára ilúziu, že
protiklad sa rozriešil.
V sedemdesiatych
rokoch minulého storočia prepracoval koncept Lévi-Straussa kultúrny antropológ Gilbert Durand, ktorý „balíky vzťahov“ ( pacquet de relations)
nahradil pomenovaním „balíky významov“ (pacquets de signification). Mytému chápal
ako najmenšiu významovú jednotku mýtu, pričom ju považoval za princíp identifikácie mýtu a zároveň za
nástroj jeho interpretácie. Vo svojej štrukturálnej gramatike poukázal Durand
- venoval sa aj mytanalýze (mythanalyse) literárnych textov, napr. Stendhalovej Chartreuse de Parme, [1839], Kartúza
parmská, 1956 - na usporiadanie mytém pozdĺž rôznych osí
(umiestnenie, spájanie), podľa štruktúry (heroická, mystická a dramatická)
a podľa režimov (denný, nočný).
[1]« [...] ne se trouve ni dans le style, ni dans le mode de
narration, ni dans la syntaxe, mais dans l’histoire
qui y est racontée »
[2] «
[...] loin de constituer une entité,
est, à la manière du phonème tel que le conçoit Roman Jakobson, un faisceau d’éléments
différentiels »
[3] Les véritables unités
constitutives du mythe ne sont pas les relations isolées, mais des paquets de
relations, et que c’est
seulement sous forme de combinaisons de tels pacquets que les unités
constitutitves acquièrent une fonction signifiante.
Bibliografia
Durand, Gilbert. [1969]. 1983. Les structures anthropologiques de l’Imaginaire. Paris: Bordas.
Durand, Gilbert. [1979]. 1993. Figures mythiques et visage de l’œuvre, de la mythocritique à la mythanalyse. Paris: Dunod.
Durand, Gilbert. 1978. «Pérennité, dérivations et usure du mythe.» In Problèmes du mythe et de son interprétation. Paris: Les Belles Lettres.
Lévi-Strauss, Claude. 1945. « L’analyse structurale en lingvistique et en anthropologie. » Word 1,1: 33-35.
Lévi-Strauss, Claude. 1958. Anthropologie structurale. Paris: Plon.
Lévi-Strauss, Claude. 2006. Strukturální antropologie. Prel. Jindŕich Vacek. Praha: Argo.
Lévi-Strauss, Claude. 1993. Mýtus a význam. Prel. Pavel Vilikovský. Bratislava: Archa.
Walter, Philippe. 2014. « Les enjeux passés et futurs de l’imaginaire. » Pratiques [En ligne], 151-152 | 2011, mis en ligne le 13 juin 2014, consulté le 13 décembre 2023. URL : http://journals.openedition.org/pratiques/1769 ; DOI : https://doi.org/10.4000/pratiques.1769