Model aktantov

Model umožňujúci analýzu naratívnej funkcie postáv v príbehoch, ktorý vypracoval Algirdas Julien Greimas (1917-1992). Francúzsky semiotik litovského pôvodu nadviazal na  známu prácu ruského formalistu Vladimíra Proppa Морфология сказки,1928, Morfológia rozprávky, 1971, na dielo francúzskeho teatrológa Etienna Souriaua Les Deux cent mille situations dramatiques, 1950, Dvestotisíc dramatických situácií, a na myslenie francúzskeho lingvistu Luciena Tesnièra, zhrnuté v Éléments de syntaxe structurale,1959, Prvky štrukturálnej syntaxe. Východiskom Greimasovho uvažovania je presvedčenie o zásadnej úlohe postáv v organizácii príbehov, teda v kompozícii textu. Keďže príbeh je vždy príbehom postáv, možno predpokladať, že aj na prvý pohľad rozdielne príbehy majú rovnakú štruktúru. Postavy sú preto aktantmi (actant), t. j. konajúcimi silami (force agissante), ktoré sa spoločne podieľajú na kreovaní zápletky. Proppov model, popisujúci štruktúru ruských  rozprávok a obsahujúci tridsaťjeden funkcií konajúcich postáv so siedmimi okruhmi konania, ktorý je detailný a komplexný, a preto nevhodný na analýzu rozsiahlejších príbehov, Greimas zjednodušil tak, že počet funkcií významne zredukoval. Pre každý príbeh – ten  definoval ako hľadanie (quête) resp. úsilie dosiahnuť určitý cieľ  –  vymedzil šesť aktantov: subjekt, objekt, pomocník, odporca (protivník), vysielateľ (odosielateľ), príjemca (adresát). Aktanty fungujú po dvojiciach ako opozície: subjekt versus objekt, pomocník versus odporca, odosielateľ versus príjemca, adresát. Subjekt (sujet) má nejaký cieľ, t. j. hľadá objekt (objet). Pri dosahovaní cieľa mu pomáha pomocník (adjuvant), proti ktorému koná opačná sila (opposant), brániaca subjektu dosiahnuť cieľ. Zvyšné dvojice aktantov sa nachádzajú na osi komunikácie a poznania: odosielateľ (destinateur) rozhýbe subjekt k činu, nasmerujúc ho k predmetu hľadania resp. k určeniu cieľa,  príjemca či adresát (destinataire) je spätý s výsledkom konania subjektu.  Aktanty sa konštituujú na troch osiach: okrem spomínanej osi komunikácie resp. poznania (axe de communication, de savoir), je to os odhodlania niečo získať či dosiahnuť, t. j. „chcenia“ (axe du désir, du vouloir), spájajúca subjekt s objektom. Os schopnosti dosiahnuť vytýčený cieľ, t. j. moci (axe du pouvoir) združuje pomocníka a protivníka.

Aktanty alebo aktanciálne roly (funkcie) majú v štruktúre textu fixné postavenie, určené vzťahmi: netvoria ich nevyhnutne len postavy, ale aj predmety, situácie, udalosti, a pod.  Postava (ev. udalosť, situácia a i.) môže súčasne kumulovať viacero rolí. Subjekt je často totožný s odosielateľom, ktorý určuje objekt-cieľ a jeho hodnotu: inak povedané subjekt koná na základe odporúčania odosielateľa, čo môže byť jeho vlastné presvedčenie, ambície, morálne nastavenie a i. Odosielateľ na konci príbehu zároveň vyhodnotí úspech resp. zlyhanie subjektu pri dosiahnutí cieľa. Pri príbehoch, odohrávajúcich sa na dlhšej časovej osi, sa objekt hľadania toho istého sujetu môže meniť, v závislosti od časového okamihu, v ktorom sa práve nachádza. V jednom príbehu môžeme vyabstrahovať aj viacero modelov aktantov (napr. jedna postava v príbehu musí postupne dosiahnuť viacero cieľov, resp. v príbehu je viacero postáv sledujúcich rôzne ciele). Rovnako platí, že pri zložitejších príbehoch môžu jednu a tú istú funkciu obsadiť aj viaceré postavy, predmety či udalosti.

Aktanty sa nesmú zamieňať s aktérmi (acteurs) príbehu: tí sa môžu v štruktúre presúvať z jednej pozície/roly na inú, teda ich miesto v štruktúre nie je fixne dané. Pre lepšie pochopenie fungovania abstraktného modelu zavádza Greimas akýsi medzistupeň, ktorý nazýva tematická rola (rôle thématique). Pojem označuje sociokultúrnu kategóriu, príznačnú pre aktéra, a umožňuje tak predvídať vývin deja (inak bude konať napríklad vzdelaná postava s vysokým morálnym kreditom a dobrým spoločenským postavením, inak nemorálna postava ev. postava z najnižšej spoločenskej priečky). Označenie pomáha tiež určiť druh rolí spätých s konkrétnym žánrom: napríklad v stredovekom rytierskom románe bude zastávať rolu subjektu rytier, objektom bude potreba hájiť záujmy pána a ideály kresťanstva,  v kriminálnom románe môže byť v roli pomocníka vyšetrovateľ, oponentom bude páchateľ ale napríklad aj okolnosti spáchania trestného činu a pod.

Model aktantov sa hodí predovšetkým na analýzu príbehov postavených na výraznejšom konflikte, ako sú napríklad dobrodružné a klasické detektívne príbehy. Možno ho aplikovať aj na  rozbor realistických románov. Je však nutné zdôrazniť, že model je len pomôckou, nástrojom na lepšie vnímanie organizácie naratívnej štruktúry. Netreba ho preto  aplikovať mechanisticky a samoúčelne: podrobná analýza a dôkladnejšie pochopenie organizácie štruktúry má smerovať k hlbšiemu porozumeniu významov podčiarknutých tvarom.