Kanonický-5-etapový model

Pojem kanonický model, známy aj pod označením kvinárny, teda päťetapový model, zaviedol francúzsky literárny vedec Paul Larivaille (1932) so zámerom odhaliť imanentnú štruktúru naratívneho textu a analyzovať spôsob konštruovania príbehov. Vychádzal z úvah ruského formalistu Vladimíra Proppa (1895-1970) o zákonitostiach riadiacich kompozíciu rozprávky Морфология сказки,1928, Morfológia rozprávky, 1971, z prác francúzskeho semiotika litovského pôvodu Algirdasa Juliena Greimasa (1917-1992), autora aktanciálneho modelu  a myslenia francúzskeho semiotika Clauda Bremonda (1929-2021),  autora Logique du récit, 1973, Logika príbehu, ako aj z jeho štúdie La logique des possibles narratifs, 1966, Logika naratívnych možností.

Kanonický model je známy svojou jednoduchosťou. Podľa Larivailla  je základnou štruktúrou každého príbehu, a ten autor definuje ako premenu (transformation) východiskového stavu na stav konečný. Premenu iniciuje čokoľvek, čo naruší počiatočnú situáciu (napr. príchod cudzinca, odchod dieťaťa z domu, smrť v rodine, a i.) a stane sa spúšťačom udalostí, ktoré sa dynamicky rozvíjajú až do okamihu, keď pôsobenie opačnej sily vyrovná narušenie a premena východiskovej situácie sa nejakým spôsobom zavŕši. Navrhnutý model má päť etáp: východiskový stav (état initial), rušivá sila (force perturbatrice), dynamika (dynamique), vyrovnávacia sila (force équilibrante) a konečný stav (état final). Jadro príbehu zodpovedá trom stredovým etapám: dochádza tu ku konfliktu (komplikácia, rušivá sila), ktorý je spúšťačom rôznych udalostí a dejov (dynamika) a pretrváva až do vyriešenia konfliktu, rozuzlenia zápletiek a nastolenia rovnováhy.  Nie v  každom príbehu nájdeme všetky etapy v markantnej podobe a rovnomernom vyvážení: v niektorých príbehoch počiatočný stav prakticky absentuje resp. splýva s druhou etapou, komplikáciou (napríklad v detektívnom príbehu, ktorý začína objavením mŕtvoly), inde zas je počiatočný stav veľmi výrazný, t. j. východisková etapa pretrváva pomerne dlho (napríklad  Honoré de Balzac otvára svoj románový svet detailným opisom prostredia, do ktorého situuje udalosti). V zložitejších konštrukciách sa môže niektorá etapa, alebo aj všetky, vyskytnúť nielen duplicitne ale dokonca aj viackrát. Kanonický model, obľúbený v období  klasického štrukturalizmu, je najvhodnejší na analýzu tradičných príbehov. Ako každý nástroj má však viaceré obmedzenia, ale ak sa k nemu pristupuje tvorivo, ponúka  mnoho podnetov pre interpretáciu. Naznačuje to i práca Raphaëla Baroniho (2007), ktorý pripomína, že kanonický model ako taký poukazuje skôr  na názor interpreta ako na samotnú naratívnu štruktúru daného textu.