Generačné rozprávanie

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Explikácia pojmu

Generačné rozprávanie je žánrový variant románu alebo skôr umelecká prax, ktorá sa –  po dlhšom období dominujúceho formalizmu –  rozšírila vo Francúzsku v čase návratu subjektu a jeho príbehu v dejinách v osemdesiatych a najmä v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Komponent filiation v pôvodnom francúzskom názve pochádza z latinského filius, filia, syn, dcéra a derivátu filiatio, čo označuje priamych predkov spätých biologickými väzbami, t.j. genetické a genealogické príbuzenstvo. Pojem po prvýkrát definoval francúzsky teoretik Dominique Viart ako „ často fragmentárne archeologické rozprávanie v próze (až na niekoľko výnimiek), v ktorom skutočná osoba prostredníctvom vyšetrovania, hypotéz, zbierania informácií a dokumentácie, rekonštruuje bytie rodiča alebo predka, pričom uvedomujúc si výrazný metaliterárny aspekt svojho zámeru kladie dôraz na jedinečný život danej osoby, narážajúcej na rodinné, spoločenské a historické imperatívy.[1] (Dominique Viart, 2020, s. 17). Prototypom generačného rozprávania je Rimbaud mladší, Rimbaud le fils, 1999, Pierra Michona. Rozmach tejto umeleckej praxe súvisí s významnými geopolitickými zmenami v Európe na prelome tisícročia, keď dochádza k prudkému rozvoju nových technológií a vedeckého poznania. Generačné rozprávanie, reagujúce na výzvy doby, má epistemiologické východiská: spôsobom sebe vlastným (napr. prostredníctvom vybraných motívov, zahmlievaním vypovedaného, prezentovaním viacerých hypotéz a i.), poukazuje na nedefinitívnosť a neúplnosť poznania. Ako umelecká prax sa generačné rozprávanie zameriava na rodinu, túto „znepokojujúcu familiárnosť“, freudovské Unheimlich (Sigmund Freud,  2011). Pri revidovaní rodinnej minulosti problematizuje tradíciu, kriticky reflektuje medzigeneračný prenos, spochybňuje odkaz otcov: tí technologicky zaostali za synmi a viacerí sa v minulosti kompromitovali. Individuálny príbeh predka rekonštruuje rozprávač v dejinných a spoločenských súvislostiach, a preto má generačné rozprávanie markantnú historickú a sociologickú dimenziu. Zoznámenie sa so životom niektorého z predkov a uvedomenie si väzieb s pokrvnými príbuznými predchádzajúcich generácií je predpokladom sebapoznanie a sebaprijatia. Generačné rozprávanie je teda zacielené na pokolenia jednej rodiny, na generácie, na „psychogenealógiu“  (Anne Ancelin Schutzenberger, 1988, Nicolas Abraham – Maria Török1978) a nie na gender, čo by mohlo implikovať české označenie rodové rozprávanie[2].

Generačné rozprávanie má iné väzby k predmetnej skutočnosti ako román, ktorý látkový základ pretavuje do vymysleného príbehu. Tematizuje skutočné udalosti zo života reálnych ľudí z najbližšieho okolia autora spôsobom, ktorý pripomína detektívne pátranie. Rozprávač si postupne skladá obraz vybraného predka. Sústredí sa na jednu konkrétnu, silne traumatizujúcu udalosť (napr. smrť rodiča), ktorá sa ako zlomový bod stane spúšťačom a hnacím motorom rozprávania. Zväčša je táto udalosť opradená tajomstvom, ktoré chce rozprávač rozlúsknuť. Chýbajú mu však základné a jednoznačné informácie, a preto si o nespracovanej udalosti z minulosti vytvára rozličné predstavy (čím vytvára tenziu medzi faktuálnym a fiktívnym) a tie v procese rozprávania potvrdzuje alebo vyvracia. Generačné rozprávanie preto charakterizuje neistý, tápajúci a váhajúci rozprávač, ktorý je autorskou autoprojekciou. V nechronologickom rozprávaní, ktorého dištinktívnym znakom je nesúvislosť, fragmentárnosť, hypotetickosť, postupnosť a pomalosť, zbiera rozprávač útržky neusporiadaných, nedopovedaných často protichodných informácií, zhromažďuje a triedi dokumentáciu (v textoch sú frekventované motívy osobných predmetov z pozostalosti po predkoch, starých fotografií, rôznych zápiskov, denníkov, listov, a pod.). Opakovane sa vracia k tej istej udalosti, neustále verifikuje viaceré hypotézy, zložito doluje vo vlastnej nespoľahlivej pamäti skladajúc čriepky nejasných spomienok. Pozvoľna dešifruje minulosť, pomaly, ako archeológ, odkrýva vrstvy v osudoch predkov, sprítomňuje si ich bytie a dostáva sa k prvopočiatkom, k roztrúseným stopám rozkúskovaného, problematického dedičstva. Týmto spôsobom sa vyrovnáva s rodinným dedičstvom a rodinnou záťažou, zbavuje sa „fantómov minulosti“, vyslobodí sa z „krypty“ (N. Abraham – M.Török, 1978). Okrem  vyšetrovateľa možno rozprávača generačného rozprávania prirovnať k archivárovi a archeológovi.

Pomalá rekonštrukcia čriepkov života predkov, ktorá je akoby resuscitáciou mŕtvych, nenesie nijaké stopy paseistickej nostalgie alebo sakralizácie predchádzajúcich generácií. Vedie rozprávača k čoraz intenzívnejšiemu vnímaniu svojej krehkej kompozitnej identity, k odhaleniu doteraz nepoznaných aspektov vlastného bytia: oživovanie minulosti je conditio sine qua non sebapoznania, nevyhnutného pre akceptovanie prítomnosti a budúcnosti, čo v generačnom rozprávaní podčiarkuje prepojenie troch časových úsekov. Relativizovanie tradície, ruptúru v preberaní dedičstva no i dlh voči predkom a minulosti, nepoznateľnej a nedosiahnuteľnej, sprevádza často pocit melanchólie, ktorý sa výrazne premietne do tónu rozprávania. Tento pocit je ešte silnejší, ak sa autor generačného rozprávania nezameriava len na rekonštituovanie biologickej rodiny, ale v procese písania zároveň oživuje vybraných autorov minulosti, konfrontujúc sa tak s odkazom literárnych predchodcov, ako ohlasuje titul Michonovho textu Rimbaud mladší. Ide o obľúbený a frekventovaný postup, ktorý prehlbuje sebaspytovanie a skepsu autora-následníka, pochybujúceho o vlastných schopnostiach a možnostiach.

Ako váhavé, atomizované a melancholické svedectvo o  minulosti sa generačné rozprávanie konštituuje na pomedzí dvoch dedičstiev, rodinného a literárneho. Nadväzuje na ďalšie naratívne žánre, subžánre, žánrové varianty či umeleckú prax a preberá niektoré z ich postupov. V tematickej rovine je to predovšetkým rodinný román,  vyrovnávaním sa s „vnútornou kryptou“ (N. Abraham – M.Török, 1978) a zameraním na reálne osoby z autorovej blízkosti sa približuje k autofikcii. Medzi generačným rozprávaním a príbuznými umeleckými praktikami však neexistuje ostrá hranica: mnohé súčasné výpovede sú na pomedzí žánrov a tvarov. Problém predstavuje aj samotné teoretické uchopenie tejto umeleckej praxe s „extrémnou estetickou variabilitou“[3] (D. Viart, 2020, s. 14): akékoľvek pokusy vymedziť ju vyčerpávajúco a bezo zvyškov narážajú na kreativitu umelcov.

Množstvo publikovaných titulov[4] dokazuje, že generačné rozprávanie, reflektujúce „etický obrat literatúry“[5] (D.Viart, 2020, s.15),  je „jednou z najdôležitejších foriem súčasnej francúzskej literatúry“[6] (D. Viart, 2020, s. 37). Táto umelecká prax s presahom na iné oblasti poznania veľmi adekvátnejšie reaguje na najnaliehavejšie otázky súčasnosti. Je preto pravdepodobné, že generačné rozprávanie nie je exkluzívnym výrazom francúzskeho jazykovo-kultúrneho areálu.



[1] Ce sont des récits archéologiques en prose (à de rares exceptions), souvent fragmentaires, dans lesquels une personne réelle reconstitue par l´enquête, l´hypothèse, le recueil d´information ou de documents, l´existence d´un parent ou d´un aïeul, lorsque, avec une conscience métalittéraire marquée de son entreprise, elle met l´accent sur la vie individuelle  de cette personne aux prises avec les contraintes familiales, sociales et historiques.

[2] Pozri Viart, Dominique – Vercier, Bruno: Současná francouzská literatura. Praha: Garamond, 2008. Preložili Petr Dytrt, Jovanka Šotolová, Ladislav Václavík.

[3] Extreme variété esthétique.

[4] Napríklad viaceré texty Pierra Bergouniouxa, Pierra Michona, Gérarda Macého, Martiny Sonnetovej a i.  Slovenský čitateľ pozná  Polia cti,1994, Les Champs d´honeur, 1994, Jeana Rouauda.

[5] Tournant éthique de la littérature. 

[6] [... ]l´une des formes les plus insistantes de la littérature contemporaine française.

Bibliografia

ABRAHAM, Nicolas – TÖRÖK, Maria: L´Ecorce et le noyau. Paris : Flammarion. 1978
ANCELIN SCHUTZENBERGER, Anne : Aïe, mes aïeux ! Liens transgénérationnels, secrets de famille, syndrome d’anniversaire, transmission des traumatismes et pratique du génosociogramme. Paris: Desclée de Brouwer,1988.
ANCELIN SCHUTZENBERGER, Anne: Psychogénéalogie. Guérir les blessures familiales et se retrouver soi. Paris : Payot, 2007.
DEMANZE, Laurent: Encres orphelines. Pierre Bergounioux, Gérard Macé, Pierre Michon. Paris : José Corti, 2008.
De Ribaupierre, Claire: Le roman généalogique. Claude Simon et Georges Perec. Bruxelles: Éditions La part de l’œil. 2002.
FREUD, Sigmund: L´Inquiétant familier. Paris: Payot&Rivages, 2011.
GEFEN, Alexandre: Réparer le monde. La littérature française face au XXe siècle. Paris : José Corti, 2017.
VIART, Dominique – VERCIER, Bruno: La littérature française au présent. Héritage, modernité, mutations. Paris: Bordas, 2005.
VIART, Dominique : Le silence des pères au principe du récit de filiation. In Etudes françaises. 2009. vol. 45, n. 3.
VIART, Dominique: Les Récits de filiation. Naissance, raisons et évolutions d´une forme littéraire. In Cahiers Erta. 2020, n. 19. s. 8-39.

<< späť