Fokalizácia

Fokalizácia, jeden z najznámejších a zároveň najdiskutovanejších termínov naratológie, je kľúčový pojem teórie rozprávania, ktorý nahrádza staršie označenia, ako napríklad „konkurenčný pojem“ hľadisko, point of view (por. Nünning 1990, 249 – 268), rozprávačská perspektíva, Erzählperspektive (Stanzel 1988, 64 – 78), alebo rozprávačský aspekt, aspect du récit (Todorov 1966, 125 – 151). Pojem nevnímajú teoretici rovnako, čo je niekedy zdrojom nedorozumení. Jiří Hrabal definuje fokalizáciu ako „specifický diskurzivní způsob prezentace fikčního světa skrze fokální subjekt, který se konstituuje prostřednictvím týchž jazykových distinktivních rysů jako subjekt narativní – vyjma první gramatické osoby“. (Hrabal 2011,  196 – 197).

Pojem zaviedol francúzsky štrukturalistický naratológ Gérard Genette v Discours du récit (1972;  Rozprava o vyprávění, čes. 2003). Pôvodne tak označil neobmedzený alebo obmedzený spôsob, akým je sprístupnený zobrazovaný svet: „Rozprávanie môže upravovať poskytovanú informáciu [...] podľa kognitívnych schopností tej ktorej strany príbehu, postavy alebo skupiny postáv“.[1] (Genette 1972, 183; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.). Neskôr, aj vzhľadom na rôzne interpretácie pojmu, Genette svoje nazeranie upresnil: „Fokalizáciu vnímam ako „zúženie poľa“, čo vlastne znamená selekciu naratívnych informácií v porovnaní s tým, čo tradícia nazýva vševedúcosťou“.[2] (Genette 1983, 348) Fokalizácia je teda akýmsi filtrom, ktorý dávkuje informácie. „Čitateľ sa k príbehu dostáva iba prostredníctvom takého protagonistu, ktorý má obmedzené percepčné pole, obmedzené vedomosti a obmedzené je i jeho pole pôsobenia“;[3] informácie vychádzajú akoby úzkym hrdlom.“[4] (Genette 1983, 49)

Pojem fokalizácia, tesne spätý s rozprávačom, sa rýchlo presadil a dnes je najpoužívanejším označením i napriek viacerým kritickým výhradám.Vznikol v nadväznosti na tradičné koncepcie uvažujúce o hľadisku ako o časopriestorovo a hodnotovo vymedzenej pozícii, z ktorej sa zobrazovaný svet sprostredkúva. Reflektoval anglosaské bádanie, napríklad označenie point of view, ktoré Percy Lubbock zaviedol v The Craft of fiction (1921; Remeslo fikcie) a rozviedol Wayne Booth (1977), ďalej  systém nemeckého vedca Franza Karla Stanzela, ktorý v Die Typischen Erzählsituationen in Roman (1955; Typické rozprávačské situácie v románe) považoval perspektívu, Erzählperspektive, za jedno z kritérií na určovanie rozprávačskej situácie a i. (por. Kablitz 1988, 237 – 255, Sládek a kol. 2018, 285). Genettovo uvažovanie, ktoré rozlišovalo pri rozprávaní subjekt, ktorý rozpráva a subjekt, ktorý vníma, pričom má určité percepčné a kognitívne obmedzenia, nadväzovalo aj na domácu literárnu tradíciu. Inšpiračný zdroj našlo u Jeana Pouillona, ktorý pracoval s pojmom vision, pohľad, videnie (1946, 33 – 85) a Tzvetana Todorova, ktorý preferoval označenie rozprávačský aspekt, aspect du récit (1966; 125 – 151). Pri kreovaní vlastného termínu sa Genette chcel vyhnúť výrazom spätým výhradne s vizuálnou percepciou, a preto označenia ako point of view, hľadisko, respektíve uhol pohľadu, či vision, pohľad na vec, nahradil označením fokalizácia. Termín implikuje fókus vnímania, foyer de perception (Genette 1983, 43), a práve toto ohnisko považuje Genette za významné. Napriek tomu sa podobné označenia niekedy zamieňajú: napríklad Yves Reuter hovorí o „rozprávačskej perspektíve alebo  fokalizácii“, perspectives narratives ou focalisations (Reuter 1991, 65). Teoretici však upozorňujú, že pojmy fokalizácia, perspektíva a hľadisko nemožno používať ako synonymá (Kablitz 1988, 237 – 255, Baroni 2020, 31 – 42 ). Termíny dôsledne rozlišuje napríklad i český teoretik Jiří Hrabal, autor publikácie venovanej fokalizácii:  perspektívu chápe ako kategóriu priestoru fikčného sveta, hľadisko ako výraz ideológie postavy (por. Hrabal 2011).

O komplexnosti problematiky svedčí i fakt, že český Slovník literárnovedného štrukturalizmu neobsahuje samostatné heslo fokalizácia a odkazuje na heslo hľadisko, hledisko (por. Sládek a kol., 2018, 285 – 292), v rámci ktorého sa stručne prezentuje označenie fokalizácia (286 – 287). Mnohí teoretici, vrátane štrukturalistov, chápu pritom pojem hľadisko rozdielne: napríklad Seymour Chatman hovorí v súvislosti s  bežným používaním slova s percepčným, konceptuálnym a záujmovým hľadiskom (288). Do diskusie o hľadisku významnou mierou prispela aj Tartusko – moskovská škola, najmä Boris Uspenskij (por. 288 – 289).

Pri kreovaní pojmu fokalizácia bolo Genettovým východiskom usúvzťaženie troch zložiek rozprávania, récit: 1/príbehu postáv v časopriestore, histoire, t. j. obsahu rozprávania, signifié, 2/naratívnej výpovede – jedine tá je predmetom literárnovednej analýzy –  t. j. récit v užšom význame slova, signifiant a 3/ samotného aktu rozprávania, narration (Genette 1972, 72). Vzťahy v tejto triáde  sa určujú aplikáciou gramatických kategórií  slovesného času, temps narratif, naratívneho spôsobu, mode narratif a rodu respektíve naratívneho hlasu, voix narrative (por. rozprávač). Prvé dve kategórie zahrňujú postupy stvárnenia príbehu, hlas sa viaže na akt rozprávania. Francúzsky vedec vychádzal z presvedčenia, že nielen subjekt a jeho kognitívne a percepčné schopnosti môžu obmedziť informácie, a preto pojem fokalizácia desubjektizoval. Odmietol pojem fokalizátor, respektíve fokalizujúca či fokalizovaná postava (por. Bal 1977) a fokalizáciu viazal výlučne na rozprávanie ako také. „Podľa mňa neexistuje fokalizovaná ani fokalizujúca postava: ´fokalizovaný´ sa môže vzťahovať len na samotné rozprávanie; ak by fokalizátor niekoho označoval, mohol by to byť len ten, kto rozprávanie fokalizuje, teda rozprávač, alebo, ak zabudneme na konvencie fikcie, samotný autor, ktorý rozprávačovi zverí, alebo nezverí, schopnosť fokalizovať alebo nefokalizovať.“[5] (Genette 1983, 347)

Určiť fokalizáciu naratívnej výpovede predpokladá správne situovať fókus vnímania, jeho ohnisko, spomínaný foyer de perception (43). Genette vymedzil tri druhy fokalizácie: nulovú fokalizáciu, focalisation zéro, vnútornú či internú fokalizáciu, focalisation interne a vonkajšiu alebo externú fokalizáciu, focalisation externe. Nulová fokalizácia označuje nefokalizovaný naratív, ktorý príbeh sprostredkúva bez obmedzenia prostredníctvom vševediaceho rozprávača. Termín korešponduje s Pouillonovým označením pohľadu zozadu, vision par derrière. Interná fokalizácia opisuje situáciu, keď sa udalosti prezentujú z perspektívy jednej alebo viacerých postáv (v Pouillonovej terminológii vision avec, pohľad s [niekým], respektíve pohľad niekoho). Interne fokalizovaný naratív je možné vymedziť na základe dištinktívnych jazykových znakov: môže ísť o rozprávanie v prvej osobe, ale aj v tretej osobe s fókusom vnímania v postave. V rámci internej fokalizácie rozlišuje Genette poddruhy: fixnú internú fokalizáciu, focalisation interne fixe, t. j. naratív z perspektívy jednej a tej istej postavy, variabilnú internú fokalizáciu, focalisation interne variable, keď rozličné udalosti postupne sprostredkúva viacero postáv a multiplicitnú vnútornú fokalizáciu, focalisation interne multiple, keď tú istú udalosť prezentujú rôzne postavy. Externá fokalizácia, focalisation externe, podľa Pouillona pohľad zvonka, vision du dehors, označuje pozíciu, ktorá sa nachádza vnútri zobrazovaného sveta, ale neidentifikuje sa s nijakou z postáv. Je to situácia, keď sú „prezentované události [..] omezovány ohniskem situovaným dovnitř  světa příbehu, toto ohnisko však nesmí být ztotožněno s žádnou z postav“ (Kubíček a kol. 2013, 55) Inak povedané, ide o objektívne behaviorálne rozprávanie, v ktorom je rozprávač akoby nezaujatým svedkom a jeho pohľad sa striktne obmedzuje na vizuálne vnímanie. V rámci jedného naratívu sa základné typy fokalizácie môžu striedať.

Genettova typológia nebola jednoznačne prijatá: výhrady voči nej sumarizuje Kubíček a kol. (151 –  161). Závažným problémom koncepcie francúzskeho štrukturalistického naratológa je podľa niektorých teoretikov napríklad skutočnosť, že Genette neupresňuje, či treba vnímať jednotlivé poddruhy internej fokalizácie vo vzťahu k výpovedi ako celku alebo len k nejakej jej časti (153). Kritika upozorňuje i na nejednotnosť kritérií pri určovaní poddruhov fokalizácie: napríklad multiplicitná interná fokalizácia sa neurčuje počtom postáv ako v prípade fixnej a variabilnej fokalizácie, ale opakovaním tých istých udalostí, sprostredkovaných následne z perspektív viacerých postáv. Genette však túto situáciu popisuje pri analýzach frekvencie rozprávania, a preto je zbytočné zahrňovať otázku opakovania pod koncept fokalizácie. (154) Externe fokalizované naratívy sú, navyše, veľmi zriedkavé. Alain Rabatel hovorí dokonca o „nevystopovateľnom“ naratíve (Rabatel 1997, 88 – 113): ide o er-formu s modálnymi slovesami naznačujúcimi, že informácie o tom, na čo postava myslí, nie sú dostupné. Teoreticky by sa za externe fokalizovaný naratív mohol považovať text, ktorý pozostáva výlučne z dialógov dvoch postáv a neobsahuje nijaké informácie o ich vnútri. Dialóg je však nenaratívny, ale dramatický prvok textu, a „z narativu bez narativu nelze usuzovat na ohnisko omezující informace.“ (Kubíček a kol. 2013, 161)

Viacerí bádatelia vypracovali vlastné koncepcie fokalizácie –  viaceré sú skôr komplementárne ako konkurenčné –   na kritike Genettových názorov. Holandská teoretička Mieke Bal vyčítala francúzskemu autorovi jeho typológiu, najmä nejednotnosť kritérií stanovujúcich jednotlivé poddruhy. Upozornila, že rozlíšenie nulovej a internej fokalizácie spočíva na reštrikcii informácií, ale rozdiel medzi internou a externou fokalizáciou je založený na inverzii funkcií. V prípade internej fokalizácie je postava subjektom fokalizácie, t. j. vidí, pričom jej pohľad obmedzuje naratívne informácie, pri externej fokalizácii je postava objektom fokalizácie. (161– 162). Zásadná Balovej výhrada spočíva v spochybnení samotného konceptu nulová fokalizácia. Teoretička, ktorej argumentácia vychádza tiež z trojúrovňovej koncepcie naratívu (Bal 2004: 147 – 154) rozlišuje fabulu ako chronologicky a logicky usporiadaný sled udalostí, príbeh, story, ako reorganizáciu fabuly na základe súboru transformačných operácií a text ako ohraničený štruktúrovaný celok. Fabula sa sprostredkúva určitým spôsobom a z určitého fókusu, pričom Balová fókus personalizuje ako vnímajúci subjekt, ktorý nazýva fokalizátorom. Vytvára sa tak druhá rovina naratívu, príbeh, a ten rozpráva zvolený rozprávač, kreujúc tým tretiu rovinu, text. Z toho vyplýva, že v naratíve sa nemôže vyskytnúť nijaká nefokalizovaná informácia: zobraziť možno len to, čo je sprostredkované pohľadom nejakého fokalizátora. Podľa Balovej je „fokalizace [...] vztah mezi ´pohledem´, činitelem (agent), který vidí a tím, co je viděno. Tento vztah je komponentem příbehu [... ] Příbeh tedy sestáva z fokalizačních situací, které někdo vypráví, přičemž subjekt fokalizace (fokalizátor) vnímá (fokalizuje) objekt  (fokalizovaný objekt)“ (Kubíček a kol. 2013, 162). Holandská vedkyňa rozlišuje dva typy fokalizácie: externú, pri ktorej fokalizátor nie je postavou príbehu a internú, s fokalizátorom ako postavou príbehu. Kým teda Genette vníma fokalizáciu ako „omezováni pole ve smyslu restriktívneho výběru z ´neobmezených možností´ vševědoucího vypravěče, u Balové je fokalizace de facto zaznamenáním percepční aktivity fokalizátora“ (163). Genette však upozornil, že pri takomto ponímaní môže dôjsť k zamieňaniu fokalizovanej informácie, ktorú sprostredkúva rozprávanie a jej interpretácie čitateľom (por. Sládek 2018, 286 –  287).

Prínosom Balovej koncepcie je zdôraznenie úlohy fokalizovaného predmetu a rozpoznanie tematicky a sémanticky pravidelnej distribúcie vzťahov medzi fokalizátormi a predmetmi fokalizácie v rozprávaní, čo môže prispieť k interpretácii príbehu. Ani jej nazeranie na problematiku sa však nestretlo s jednoznačným prijatím: napríklad český teoretik Jiří Hrabal upozorňuje, že Balová stiera rozdiel medzi rozprávaním a fokalizáciou. (por. Hrabal 2011). Český vedec, ktorý sa vymedzil voči označeniu perspektíva, rovnako ako i voči pojmu hľadisko, vyjadrujúcom ideológiu postavy, prevzal Genettov pojem fokalizácia.  Ocenil, že koncept  umožňuje rozlišovať v naratíve rozprávačskú a fokalizačnú inštanciu. Odmietol však genettovskú typológiu a navrhol dva typy naratívu, fokalizovaný a nefokalizovaný, pri ktorom rozprávač splýva s fokálnym subjektom. (por. Hrabal 2011, 163 – 188) K fokalizácii dochádza len v prípade „konstituuje-li se v narativní výpovědi fokální subjekt, který přebírá distinktivní rysy narativního subjektu, vyjma první gramatické osoby“ (163), teda ak rozprávač zaujme lingvisticky realizované hľadisko jednej z postáv. V českom prostredí sa fokalizáciou ako samostatným problémom zaoberali i ďalší vedci ( Kubíček a kol. 2013, 148 – 165). Na Slovensku doteraz nevyšla publikácia, ktorá by sa obšírnejšie venovala tejto problematike. Absentujú aj slovenské preklady zásadných štúdií zameraných na otázky fokalizácie.