Prepis
v najširšom zmysle slova zahŕňa v sebe všetky tradičné formy
a techniky transformácie akéhokoľvek literárneho textu, týkajúce sa jeho
tematiky, kompozície, štýlu a jazykovej normy. V užšom zmysle sa
pod prepisom chápe intertextuálne orientovaná tvorba nového textu, ktorá sa
zakladá na kreatívnej a často aj kriticky smerovanej modifikácii pretextu.
V prípade naratívnych diel sa prepis týka zložiek fikčného sveta pretextu
(dej, postavy, prostredie). Doplnením alebo pozmenením charakteru a osudu
postáv, časopriestorových súradníc a kľúčových udalostí deja vzniká
posttext, ktorý ukazuje východiskový text v novom svetle, nastoľuje nové
podmienky jeho chápania a interpretácie.
Prepis
je prípadom komplexnej intertextuality, nakoľko autor prepisu neaktualizuje iba
istú časť textu, ale text ako celok, rovnako sleduje jeho tematické,
jazykovo-štylistické a štruktúrno-kompozičné vlastnosti. Na permanentné
udržiavanie konexií s pretextom môže použiť citáty, alúzie a parafrázy,
dokonca svoju predlohu môže aj imitovať či parodovať. Všetky uvedené postupy
a formy sú pre čitateľa signálmi toho, že ide o prepis (toho ktorého)
konkrétneho diela. Preto sa prepis vyznačuje vysokou mierou intenzity
medzitextových vzťahov a je vnímaný ako jeden z prejavov tzv.
palimpsestového spôsobu písania. Pri čítaní takýchto posttextov si príjemca
permanentne uvedomuje latentnú, ale nie celkom skrytú prítomnosť pretextu
v pozadí, ktorý akoby „presvitá“ cez prepis.
Z uvedeného
vyplýva, že prepis rovnako zapadá do Genettovej kategórie hypertextuality ako
do širokej skupiny literárnych textov „druhého stupňa“ (Genette 1997), ktoré
vznikajú rozsiahlou úpravou a trvorivou rekonfiguráciou východiskového
textu.
Hoci
prepis vzniká na pozadí konkrétneho, individuálneho pretextu, autor môže
doňho zahrnúť aj reflexiu na ďalšie
podobné prepisy a dokonca aj na ich komentáre. Angela Carter napísala
dvojicu poviedok o Červenej Čiapočke (The Werefolf, The Company
of Wolves), v ktorých kreatívne využila nielen žánrovo typické postupy
hororu, ale aj niektoré konklúzie psychoanalytickej interpretácie rozprávky
Bruna Bettelheima.
Prepis
je prejavom kreatívnej funkcie textu (Lotman), t. j. schopnosti istého
literárneho textu motivovať,
inšpirovať či priam provokovať vznik nových textov. Mytologické príbehy,
príbehy z Biblie, rozprávky a klasické diela (svetovej) literatúry,
vrátane populárnych naratívov sa ukazujú byť najproduktívnejšími zdrojmi
prepisov. V mnohých prípadoch vedie prepis k vzniku na seba nadväzujúcich,
sieťovo prepojených textov, čo sprostredkovane posilňuje serializáciu
literárnych diel.
Typológiu
prepisov naratívnych diel v rámci svojej teórie fikčných svetov vypracoval
Lubomír Doležel. Na označenie prepisu používa termín transdukcia, ktorý
nahradzuje a absorbuje v sebe intertextualitu. (Doležel 2003,
200). Doležel vychádza z myšlienky, že literatúra je špecifickým druhom
komunikácie, ktorá sa zakladá na aktivite a interakcii oboch zúčastnených
strán: „Aktem psaní vytváří autor text a tím konstruuje fikční svět;
v aktu čtení čtenář zpracováva text a tak fikční svět rekonstruuje.“
(Doležel 2003, 201) Písanie a čítanie chápe ako komplementárne komunikačné
akty: autorom vytvorený text funguje podľa neho ako partitúra a čitateľ
pri rekonštrukcii fikčného sveta sa riadi, resp. by sa mal riadiť jeho
inštrukciami (tamtiež). Transdukcia je však špecifická práve v tom, že
posúva dielo poza hranice tohto komunikačného aktu, kde je vystavený
neobmedzenému počtu a spôsobu najrôznejších prevodov. Prototypom takejto
operácie je preklad, avšak tým rozdielom, že autor prepisu nie je natoľko
obmedzený extensionálnou textúrou sveta, ako prekladateľ, preto môže pôvodný
svet aj radikálne pretvoriť (Doležel 2003, 202) a zaujať
k nemu vlastným dielom rôzny postoj.
Svoju
typológiu demonštruje Doležel na postmodernom prepise klasických literárnych
diel, je však potrebné dodať, že jej platnosť je širšia a neobmedzuje sa iba na
diela tejto periódy, resp. smeru. Autori postmoderných prepisov si obyčajne
prisvojujú zaujímavý príbeh, populárne postavy, alebo známe miesta (tamtiež),
čo už naznačuje základné výskumné aspekty Doleželovej koncepcie. Rozlišuje tri
základné typy prepisov: 1. transpozícia 2. rozšírenie 3. mutácia.
V transpozícii zostáva dej relatívne nezmenený, iba sa
premiestňuje do nového, odlišného prostredia alebo rozdielneho časového pásma.
Vzniká tým paralelný následnícky fikčný svet (Ulrich Plenzdorf: Die neuen
Leiden des jungen W.). V prípade rozšírenia
ide o doplnenie niektorých latentných či nekonkretizovaných súvislostí
známeho pretextu, týkajúcich sa najčastejšie osudu postáv (prehistória,
pokračovanie). Vzťah prepisu k pôvodnému dielu je komplementárny (Jehan
Rhys: Wide Sargasso Sea). Mutácia je najradikálnejším
typom prepisu, pretože tu dochádza k zmene pôvodnej štruktúry a často
aj hodnotového systému originálu, čím autor spochybňuje legitimitu klasického
pretextu. Mutáciou sa tvoria polemické protisvety (J. M. Cotzee: Foe).
Marie-Laure
Ryan zdôrazňuje relevanciu Doleželovej typológie aj pre výskum transmediálne
stavaných naratívov, ktoré sú rozšírené hlavne v populárnej kultúre. Ide
o taký spôsob rozprávania príbehu, ktorý ráta zo zapojením
a vzájomným prepojením niekoľkých médií, resp. mediálnych platforiem.
Autorka rozlišuje dva základné spôsoby vzniku transmediálnych naratívnych
svetov. Buď daný príbeh vďaka svojej popularite spontánne generuje veľké
množstvo pokračovaní, adaptácií a fanúšikovských prepisov (filmy,
animácie, divadelné predstavenia rôznych žánrov, komiksy, videohry, fan fiction
– to je prípad Harry Pottera), alebo je už od začiatku koncipovaný tak,
aby mohol byť vyrozprávaný skrze rôznych mediálnych platforiem (napr. Matrix)
(Marie-Laure Ryan 2012, 129 – 130). Najrozšírenejším typom prepisu
v oblasti transmediálneho rozprávania
je rozšírenie. Oveľa menej sa tu uplatňuje mutácia, pretože tvorba
kontrafaktuálnych fikčných svetov ohrozuje integritu pôvodného príbehu.
Uplatňuje sa hlavne vo fanúšikovskej kultúre, v žánri tzv. slash fiction,
ktorý stavia na zmene pohlavia, sexuálnej orientácie alebo citových vzťahov
protagonistov (130). Podľa autorky transpozícia nie je kompatibilná
s povahou a cieľmi transmediálnych naratívov, pretože časovým či
priestorovým premiestnením deja sa veľmi ľahko strácajú práve tie kvality,
ktoré robia daný fikčný svet či univerzum jedinečným, zvláštnym. Keby bol dej Star
Wars prenesený do sveta stredovekej fantasy, argumentuje Marie-Laure Ryan,
„nikdo by ho nepovažoval za verzi Star Wars, protože je stejný jako děj
nespočetných příběhů, které mluví o boji dobra se zlem“ (131).
Porovnávanie
pôvodného príbehu s jeho prepismi implikuje otázku konzistencie dotknutého
fikčného sveta a v rámci toho hlavne otázku medzisvetovej identity
postáv.
Marie-Laure
Ryan v tejto súvislosti poznamenáva, že vzťah prepisom vytvoreného
fikčného sveta k pôvodnému sa mení v závislosti od uplatnených
stratégií: v prípade mutácií a transpozícií sa tieto svety čiastočne
prekrývajú, v prípade rozšírenia sa integrujú do sveta originálneho
príbehu, a preto sú mu veľmi podobné, dokonca môžu vykazovať aj celkom
totožné rysy (Marie-Laure Ryan 2012, 132). Ak prepis znamená zároveň aj zmenu
média (transmediálne rozšírenie, premiestnenie či mutácia), stáva sa tento
vzťah ešte zložitejším. Vzhľadom
k rôznorodosti výrazových prostriedkov každého média totiž nemožno
očakávať, aby napríklad román a film projektovali ten istý svet (133).
Možnosť
prepisu vyplýva z niektorých špecifických vlastností fikčných svetov
literatúry. Predovšetkým z ich neúplnosti, neobmedzeného počtu
a rôznorodosti. Literárnym textom vytvorený možný svet je neúplný
v tom zmysle, že okrem jednoznačne určených faktov vždy obsahuje aj
nedourčené miesta a medzery, ktoré príjemca počas čítania intuitívne doplňuje a konkretizuje,
uplatňujúc pri tom rôzne spôsoby vyvodzovania. Neúplnosť je všeobecnou
a nutnou vlastnosťou štruktúry fikčných svetov, jednotlivé texty sa od
seba odlišujú iba počtom, rozsahom a funkciou spomenutých medzier (Doležel
2003, 171). Z tohto pohľadu možno
chápať prepis ako „dotvorenú“ autorskú verziu konkretizácie nedourčených miest
(pre)textu. Autor prepisu v roli čitateľa nielen rekonštruuje text, ale sa
s ním v mysli ďalej „zahráva“ a stáva sa mu impulzom pre tvorbu
vlastného textu, t. j. nového literárneho fikčného sveta, ktorý ten pôvodný
rozširuje či modifikuje. Aj takýmto spôsobom sa znásobuje počet
a variabilita fikčných svetov: čítanie prechádza do písania, nové čítanie
(rereading) do prepisu (rewriting).
Práve
túto úzku, motivačnú prepojenosť tvorby a recepcie pri vzniku prepisov
zdôrazňuje aj rumunský teoretik Matei Calinescu. Hovorí o tom, že
„opätovné čítanie niektorých klasikov časom generuje myšlienku ich prepisu“,
ktorý vlastne začína už v akte čítania, nové čítanie je totiž akousi
prípravnou fázou, „mentálnou podobou
prepisu“ (Calinescu 1997, 245). Calinescu dokonca tvrdí, že každý individuálny
čitateľský akt je už do istej miery prepisom textu: „(...) čitateľ prepisuje
dielo vo svojej mysli na základe usmernení predtým čítaných diel.“ (tamtiež)
Rewriting
v kontexte literatúry znamená to isté, ako remake v oblasti filmu,
alebo remix v oblasti hudby. Prirodzeným spôsobom existencie umeleckých
diel je totiž ich transformácia, repetícia a kontaminácia, ktorá sa odohráva
tak v rámci jedného média, ako aj v inter- a transmediálnych
reláciách (Spaziante – Dusi 2006, Barbieri 2006). Ide tu o uplatnenie
všeobecného tvorivého princípu replikácie a variácie, ktorá sa nevyčerpáva
opakovaním toho istého, ale vždy prináša aj niečo nové, produkuje aj rozdiely
ohľadom predošlého významu a pôvodných estetických výrazových kvalít
aktualizovaného východiskového textu. Kritické a tvorivé formy prepisu
preto prispievajú k obnoveniu a oživeniu literatúry (Rebei 2004).
Prepisu
(rewriting) sa podrobne venuje predovšetkým v teoretickej odbornej
literatúre o postmoderne (Calinescu 1997, Moraru 2001, Hanes 2018). Rovnako sa o ňom
diskutuje aj v translatológii (Shuping 2013, Asimakuloas 2020, Gentzler ed.
2017), hlavne vďaka práci André Lefeverea (1992), ktorý definoval preklad ako
jeden z typov prepisu. Rewriting je dôležitým konceptom aj pre výskum kultúrnej
pamäte (cultural memory studies). V tejto perspektíve sa text chápe ako
relatívne stabilné, no do istej miery aj fluidné médium a prepis ako
transformatívna technológia, ktorá kultúrne obsahy nielen sprostredkuje, ale
ich aj adaptuje a mení (Plate – Rose 2013).
Asimakuloas, Dimitris. 2020. „Rewriting“. In Routledge Encyclopedia of Translation Studies, ed. Mona Baker – Gabriela Saldanha, 494 – 499. London – New York: Routledge
Barbieri, Daniele. 2006. „Temi rimediati.“ In Remix-Remake, eds. Lucio Spaziante – Nicola Dusi, 175 – 197. Roma: Meltemi.
Calinescu, Matei. 1997. „Rewriting.“ In International Postmodernism. Theory and Literary Practice, Douwe Fokkema – Hans Bertens eds. 243 – 249. John Benjamin Publishing Company
Doležel, Lubomír. 2003. Heterocosmica. Praha: Karolinum.
Genette, Gérard. 1997. Palimpsestes. Literature in the Second Degree. Prel. Channa Newman and Claude Doubinsky. University of Nebraska Press.
Gentzler, Edvin ed. 2017. Translation and Rewriting in the Age of Post- Translation Studies. London – New York: Routledge.
Hanes, Ioana-Gianina. 2018. „About Two Concepts: Postmodernism and Rewriting.“ Journal of Humanistic and Social Studies, 1: 51 – 60.
Lefevere, André. 1992. Translation, Rewriting and Manipulation of Literary Fame. London: Routledge.
Ryan, Marie-Laure. 2012. „Transmediální vyprávění příběhu a transfikcionalita.“ Prel. Bohumil Fořt. In Heterologica. Poetika, lingvistika a fikční světy. 127 – 149. Praha: Ústvav pro českou literaturu AV ČR.
Moraru, Christian. 2001. Rewriting: Postmodern Narrative and Cultural Critique in the Age of Cloning, New York: State University of New York Press.
Plate, Liedeke – Rose, H. G. Els. 2013. „Rewriting, a Literary Concept for the Study of Cultural Memory: Towards a Transhistorical Approach to Cultural Remembrance.“ Neophilologus, 4: 611– 625.
Rebei, Marian. 2004. „A Different Kind of Circularity: From Writing and Reading to Rereading and Rewriting“, Revue LISA/LISA e-journal, 5: 45 – 59.
Shuping, Ren. 2013. „Translation as Rewriting.“ International Journal of Humanities and Social Science, 18: 55 – 59.
Spaziante, Lucio– Dusi, Nicola. 2006. „Pratiche di replicabilità.“ In Remix-Remake, eds. Lucio Spaziante – Nicola Dusi, 9 – 44. Roma: Meltemi.