Policajný román

Subžáner detektívnej literatúry, ktorý sa sústreďuje na predstavenie reálnej podoby procesov, postupov a metód policajného vyšetrovania a práce odborníkov forenzných vied.

Oproti žánrom s Veľkým Detektívom v centre pozornosti stojí vyšetrovanie policajného tímu, spolupráca ich členov pri paralelnom riešení niekoľkých prípadov, ďalej konfliktný vzťah profesijného a súkromného života policajtov.

Do istej miery za raného predchodcu subžánru možno označiť romány Emila Gaboriaua s inšpektorom Lecoqom (prvý z roku 1866 - L'Affaire Lerouge). Ešte bližšie k súčasnej podobe policajných románov sú prípady komisára Maigreta a ním vedeného oddelenia vrážd parížskej polície. Nie je to však ešte „čistá“ podoba subžánru. Hoci v románoch Georgesa Simenona ide o zobrazenie procesov policajného vyšetrovania a kooperácie rôznych oddielov, predsa tu dominuje ešte výnimočná osobnosť a individuálny výkon Veľkého Detektíva. Podobnú kombináciu tradičných prvkov analytického detektívneho príbehu typu puzzle a policajného románu vidíme aj v románovej sérii s komisárom Montalbánom od Andrea Camilleriho alebo v televíznom seriály Endeavour.

Za prvé police procedural sa považujú romány Lawrencea Treata V as Victim (1945) a Hillary Waugha Last Seen Wearing (1952), no ozajstným zakladateľom je Ed McBain, a to s vyše päťdesiatimi románmi o slávnom 87 policajnom revíri (prvé dielo série, Cop Hater vyšlo v roku 1956). Popri intelektuálnom lúštení záhady a akčných scén sa u neho od začiatku stali integrálnou súčasťou deja aj technické a administratívne procedúry organizovanej policajnej práce. Príbehy sa odohrávajú vo fiktívnom americkom veľkomeste Isola (jeho prototypom je New York), autor v nich sleduje vyšetrovania a sčasti aj peripetie súkromného života členov multikultúrneho policajného tímu pod vedením Steva Carellu. Séria je stavaná  na dynamickom modely vracajúcich sa hlavných postáv, s vyváženým pomerom konštantných a variabilných, tragických a ironických motívov.

Poetikou románového sveta McBaina sa inšpirovala dvojica švédskych autorov Maj Sjöwall – Per Wahlöö a vytvorila desaťdielovú románovú sériu (1965-1975) s inšpektorom Martinom Beckom, ktorá sa tiež radí medzi klasické diela subžánru. Aj na ňu nadviazali potom mnohí predstavitelia tzv. škandinávskych detektívok (nordic noire, scandinavian noir). Veľká časť tejto celosvetovo populárnej produkcie patrí k policajným románom, resp. k prechodným formáciám s prvkami trileru či mystery story (napr. Henning Mankel, Jussi Adler- Olsen, Jo Nesbø, Karin Fossum).

Ďalší predstavitelia subžánru sú James McLure, Michael Dibdin, Ian Rankin, Patricia Cornwell, Kathy Reichs, Éva Cserháti, Dominik Dán.

Policajný román našiel svoje uplatnenie aj v médiu televízie, a to okrem adaptácie literárnych predlôh (Bones, Rebus) a samostatných diel (Kojak, Prime Suspect) hlavne v seriáloch o práci rôzneho druhu forenzných vyšetrovacích tímov (C.S.I., Criminal Minds, Post Mortem, R. I. S. Roma – Delitti imperfetti), ktoré sa vyznačujú detailným zobrazením postupov získania materiálnych dôkazov, experimentov, technickej rekonštrukcie zločinov a odborných diskusií o psychologických profiloch páchateľov. 

Policajný román sa v odbornej literatúre pertraktuje ako štandardný subžáner kriminálnej literatúry s presahom k televíznym krimi-seriálom a kinofilmom. Monografické spracovania subžánru podáva Dove (1982) a Winston – Mellerski (1992), náčrt jeho historického vývinu Stephen Knight (2004, s. 153-162), v kontexte americkej a britskej literatúry Panek (2003) a Priestman (2003). Autori si všímajú žánrové infiltrácie (mystery story, hard-boiled), oscilácie medzi súkromím protagonistov a verejným obrazom polície, funkciu polície v udržiavaní spoločenského poriadku a odstraňovaní kolektívneho strachu rôzneho pôvodu, napätia medzi individualizmom, non-konformizmom detektíva a tímovým duchom policajného zboru (Scaggs, 2005, s. 85 – 105), ďalej kriticky reflektujú autentickosť prezentovaných forenzných vyšetrovacích metód (Byers – Johnson, 2009).