Detská detektívka

– Žánrová varianta detektívneho príbehu, ktorá vzniká ako súčasť tvorby všetkých vekových stupňov literatúry pre deti a mládež.

 

Detská detektívka je výsledkom medzisystémového presahu, nakoľko tu ide o transpozíciu žánru populárnej literatúry pre dospelých do relatívne autonómneho podsystému LDM, ktorá v sebe zahŕňa texty, vyznačujúce sa istými vekovo špecifickými znakmi. Žánrovo typické tematické a poetické vlastnosti detektívky sa v týchto dielach prispôsobujú recepčným podmienkam, to znamená, že sa mierne pozmeňujú a transformujú vzhľadom na kognitívne a emocionálne schopnosti a predpokladané estetické preferencie detských príjemcov. Rovnakú tendenciu žánrových metamorfóz zaznamenávame aj v prípade sci-fi, hororu, špionážneho románu a fantasy.

V zásade možno vyčleniť päť základných spôsobov vzniku detskej detektívky, resp. integrácie detektívky do systému LDM: 

1. Pôvodná intencionálna detská detektívka, ktorá vzniká cieľovo pre rôzne vekové kategórie detských čitateľov. (Erich Kästner: Emil und die Detektive)

2. Adaptácia klasických diel detektívneho žánru pre dospelých, čo sa môže prejaviť tak v jazykovo-štylisticky zjednodušenom prerozprávaní predlohy, ako aj v použití kreatívnejších postupov prepisu (Alessandro Gatti: I più grandi casi di Sherlock Holmes).

3. Pokračovanie, resp. rozšírenie dejových línií dospelých detektívok s detskými postavami, vrátane „odhalenia“ detstva veľkých detektívov (románová séria od Tracy Mack – Michael Citrin: Sherlock Holmes and the Baker Street Irregulars, románová séria Andrew Laneho: Young Sherlock Holmes)

4. Prepis klasických príbehov pre deti (najmä rozprávok) podľa kriminálneho kódu (napr. Snehulienka ako príbeh o pokuse o vraždu s motívom žiarlivosti v pozadí)

5. Detektívny príbeh pre dospelých sa stáva čítaním, t. j. súčasťou LDM prostredníctvom vydavateľskej stratégie (napr. detektívne romány A. C. Doylea či Agathy Christie sú vydané v rámci edície diel detskej alebo mládežníckej literatúry, často sprevádzané aj s odporučením redaktorov, autorov či literárnych historikov).

K obľúbenosti a popularite detektívky v kruhu detských čitateľov napomáhajú aj isté žánrové paralely. Predovšetkým je to podobnosť medzi konštantnými rolami, funkciami a dejovými štruktúrami čarovnej rozprávky a rovnako formalizovanej klasickej detektívky. Proppova morfologická teória je bez problémov aplikovateľná na detektívku (o tom: Keszthelyi, 1979, s. 129-136., Harmon, 2021). Paralelu potvrdzujú aj také definičné pokusy žánru, podľa ktorých je detektívka „pohádka pro dospelé“ (názor Jána Zábranau cituje: Škvorecký, 1998, s. 8) alebo urbánna verzia čarovnej rozprávky (Keszthelyi, 1979, s. 129). Je preto pochopiteľné, že medzi detskými detektívkami pre najmladších nachádzame toľko rozprávkových príbehov (často sú to zvieracie rozprávky).

Mnohé dejové vlastnosti detektívnych románov korešpondujú so sujetotvornými postupmi dobrodružného románu (dejové zvraty, vyhrotené situácie, suspense), ktorý tiež má svoj mládežnícky pendant. Podľa Josefa Škvoreckého je dokonca detektívka zintelektualizovaná podoba dobrodružného románu (Škvorecký, 1998, s. 121).

Ďalej treba spomenúť podobnosť medzi naratívnym podaním kriminálnej záhady a dekódovaní hádanky či rébusu. Vzťahuje sa to iba na ten typ detektívky, kde je osoba páchateľa a modus operandi zločinu neznáma až do poslednej kapitoly, resp. záverečnej epizódy príbehu a odhalenie prináša zážitok prekvapenia. Spojenie motívu tajomstva a zločinu spôsobuje, že počas lektúry je čitateľ motivovaný k tomu, aby zvažoval rôzne možné vysvetlenia, aby formuloval hypotézy a úsudky a permanentne overoval ich platnosť. Aktivujú sa teda podobné mentálne procesy, ako pri riešení hlavolamov. Túto skutočnosť  využívajú autori a vydavatelia detských detektívok v prospech posilnenia interaktívnosti textu: oslovujú potenciálnych čitateľov a nabádajú ich, aby sa sami stali detektívmi.  

Typické znaky detských detektívok:

1. Predmetom kriminálnej záhady je oveľa častejšie lúpež, falšovanie, podvod, než vražda. Ak sa v príbehu predsa vyšetruje vražda, drastickosť a brutalita činu je v značnej miere oslabená, alebo aj celkom eliminovaná.

2. Záhady sú menej komplikované.

3. Dej je priehľadný, v zásade lineárny, bez zložitejších krížení a striedaní sujetových línií.

4. Vo funkcii detektíva vystupujú buď výlučne deti, alebo paralelne aj dospelí (policajti, súkromní detektívi, nadšení amatéri). V druhom prípade dochádza často ku konfliktom medzi svetom detských pátračov a dospelých. Je to nevyhnutné, pretože detskí detektívi sa pohybujú v hraničnom, prechodnom pásme medzi svetom a diskurzom detí a dospelých (Routledge, 2001, s. 64–65).

5. Namiesto excentrických geniálnych detektívov tu pátrajú rôzne formálne či neformálne zoskupenia detí (spolok, spoločnosť, banda, aliancia), a preto detektívna práca nie je vecou individuálneho výkonu, ale sa zakladá na úspešnej kooperácii členov skupiny (tým sa detská detektívka približuje policajným románom – police procedural). Zdôrazňujú sa tým hodnoty kamarátstva, súdržnosti a vzájomnej pomoci. Detský aspekt sa niekedy intenzifikuje ešte aj tým, že rozprávačom príbehu je jeden zo členov skupiny.

6. Tragická podstata udalostí je často kompenzovaná prejavmi humoru a irónie, niekedy priam paródie (žánru). 

7. Detským detektívkam je vlastná hravosť a interakcia. Knihy často obsahujú otázky a testy týkajúce sa motivických súvislostí textu, kryptogramy, hádanky alebo intermediálne prílohy. V závislosti od odpovedí, resp. výkonu čitateľov sa niekedy ponúkajú aj alternatívne riešenia zločinu.

8. Kladie sa väčší dôraz na vizuálne paratexty (knižní dizajn obálky, typografia, obrázkové prílohy) a vnútorné ilustrácie (portréty detských hrdinov, zobrazenie kľúčových epizód, dôkazov atď.).

O detských detektívkach sa v odbornej literatúre píše v širšom kontexte tajomnosti výrazu (Gavin – Routledge, 2001), kognitívnej psychológie a naratológie (Szilvássy, 2019), v starších prístupoch ešte prevláda didaktické a ideologické hľadisko (Cigánek, 1962, s. 126-142). Reflektuje sa sociálne zaradenie detských protagonistov (Boone, 2001), reprodukcia rodových stereotypov dospelej literatúry (Rudd, 1995), intertextuálne a intermediálne vzťahy detektívnej tvorby pre dospelých a detských čitateľov (Benyovszky, 2009, Routledge, 2010), dekonštrukcia žánrových schém detektívky v súčasnej mládežníckej literatúre (Katona, 2021).