Zabúdanie

Okrem pamäti sa skúma aj zabúdanie ako ústredná kategória v korelácii so spomínaním. Pamäť ako súčinnosť zložiek spomínania a zabúdania je predmetom výskumu v najrôznejších oblastiach vied o človeku, avšak vo výskume pamäti má zložka spomínania vyššie postavenie ako zabúdanie. Keďže každá pamäťová aktivita je nevyhnutne selektívnym a reduktívnym procesom, zabúdanie je konštitutívnym prvkom pamäti. Treba ale vidieť aj fakt, že funkčná hodnota pamäti závisí aj od jej odkazu (nasmerovania človeka) na budúcnosť. V tomto zmysle aj Bartlettova kniha Remembering z roku 1932 je o spomínaní a zabúdaní. To znamená, že pamäť, teda spomínanie a zároveň zabúdanie, sú ukotvené vo vzťahu k sociokultúrnym, ako aj situačným kontextom.

V súvislosti s taxonómiou pamäti ani zabúdanie nie je homogénnym javom a rozlišuje sa medzi procedurálnym, sémantickým a autobiografickým zabúdaním.

Procedurálne zabúdanie sa podľa taxonómie zabúdania Michaela Jungerta (Jungert, 2013, s. 162 – 174) týka čiastočného alebo úplného zabúdania zručností, motorických schopností alebo návykov. Jungert tvrdí, že pojem zabúdanie v tomto zmysle sa môže zdať nevhodný. V prípade zručností navrhuje skôr hovoriť o „odnaučení“, zatiaľ čo v prípade základných zručností, ako je hovorenie alebo chôdza, už máme do činenia so závažným patologickým problémom. Tieto formy „zabúdania“ majú podľa neho úplne inú kvalitu a navrhuje analyzovať a klasifikovať typ, závažnosť a trvalosť príslušného procedurálneho zabúdania.[1]

Sémantické zabúdanie sa vzťahuje na zabúdanie faktov (napr. mien alebo dátumov). Zabúdanie nepredstavuje nevyhnutne disfunkciu pamäti. „Zabúdanie je v prvom rade konštitutívne pre schopnosť pamätať si, pretože ak by sme si mali pamätať všetko, čo je v zásade vnímateľné, a teda zapamätateľné v prúde udalostí a v súpise vecí, ktoré nás v každom okamihu obklopujú, nemali by sme najmenšiu možnosť orientovať sa a rozhodovať o tom, čo bude ďalej. Schopnosť zabúdať je preto vysoko funkčná adaptačná schopnosť.“ (Markowitsch –  Welzer, 2006) Z psychologického hľadiska je zabúdanie nevyhnutným a adaptívnym procesom v každodennom živote. Hoci k sémantickému zabúdaniu dochádza vo väčšine prípadov neintencionálne, existujú aj prípady zámerného, motivovaného zabúdania. (K fenoménu motivovaného alebo zámerného zabúdania porovnaj Peters, 2012, s. 57 a n.)

Autobiografické zabúdanie predstavuje zabúdanie autobiografických spomienok. Z hľadiska konštituovania osobnej identity ide o najvýznamnejšiu formu zabúdania. V prípade autobiografického zabúdania strácame informácie o svojej osobnej minulosti. Samotné disponovanie informáciami o vlastnej biografii ale neumožňuje pochopiť, ako osobné biografie emergujú. Autobiografické spomienky sú totiž úzko nabité emóciami, hodnotiacimi postojmi, a preto ich zabudnutie neznamená iba stratu informácií, ale môže zväčša má vážny dopad na zachovanie si osobnej alebo biografickej identity človeka.[2] Veľký význam zohráva aj fenomén nespoľahlivosti (variabilnosti, formovateľnosti) autobiografickej pamäti. (por. heslo pamäť)