Výpoveď

Výpoveď predstavuje v rámci Foucaultovej teórie diskurzov posledný, nedeliteľný prvok diskurzu, ktorý možno izolovať a ktorý môže vstúpiť do hry s ostatnými prvkami. Je teda elementárnym prvkom diskurzu.

Michel Foucault v diele Archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002), ale aj v prácach L’Ordre du discours (1971, Rád diskurzu, 200.) a Les Mots et les Choses (1966, Slová a veci, 2000) rozpracoval koncepciu výpovede. Je neoddeliteľnou súčasťou jeho teórie epistémy a teórie diskurzu.

Základnou štruktúrou diskurzu je výpoveď, pričom nie empirický autor výpovedí, hovoriaci jednotlivec je zaujímavý, ale samotné výpovede, v ktorých je subjektivita hovoriaceho vyjadrená. Istým spôsobom koncept výpovede nadväzuje na Rolanda Barthesa (1984, 61 – 67) a jeho predstavu o smrti autora.

Lingvistický záujem o texty a medzitextové štruktúry je v podstate propozičný.[1] Foucaultov koncept výpovede presahuje tento propozičný rámec. Jeho prínos spočíva v prepojení lingvistického rozmeru tohto pojmu s diskurzívnym rozmerom. Diskurzy predstavujú praktiky, nie komplexy výpovedí, aj keď Foucault predpokladá, že diskurzy sú viazané na výpovede.

Pri definovaní pojmu výpoveď existujú isté ťažkosti, ktoré spočívajú v tom, že nie je možné špecifikovať žiadne kritériá štrukturálneho charakteru. Znamená to, že výpoveď nemožno jednoznačne opísať ani jej gramatickými charakteristikami, lebo existujú výpovede, ktoré nemajú propozičnú podobu. Foucault v L’archéologie du savoir v kapitole „Définir l'énoncé“ (Foucault 1969, 105 – 115) uvádza príklady ako „rodokmeň, účtovná kniha alebo odhady v obchodnej bilancii“ a patrične sa pýta: „Kde sú vety?“ (Foucault 1969,  109)[2] Na základe tohto pozorovania sa ďalej pýta: „Máme akceptovať, že akákoľvek séria znakov, obrazcov, grafov alebo stôp –  akokoľvek organizovaná alebo pravdepodobná –  stačí na to, aby tvorila výpoveď?“ (Foucault 1969,  112)[3] Náhodné usporiadanie znakov by podľa uvedeného nemohlo predstavovať výpoveď. Každá výpoveď by mala preto mať nejakú syntax, avšak v tom zmysle, že jednoduché usporiadanie znakov nie je postačujúcou podmienkou výpovede. Na tomto pozadí Foucault tvrdí, že diskurzy alebo výpovede na jednej strane a jazykové štruktúry na strane druhej sa nenachádzajú na rovnakej úrovni existencie. Výpoveď preto bude musieť existovať na inej úrovni ako jazyk, pretože pre jazyk syntax stanovuje usporiadanosť znakov. Výpoveď teda nie je jednotkou lingvisticko-logického typu. Požiadavka zmysluplnosti sa však nezhoduje s požiadavkou usporiadanosti. Úplná absencia usporiadanosti však nedokazuje nezmyselnosť výpovede. Ústredné kritérium existencie výpovede je založené výlučne na požiadavke zmysluplnosti, t. zn. sémantického obsahu. Existujúce usporiadanie znakov môže totiž kódovať aj nezmysel. Ako kritérium diferenciácie medzi zmyslom a nezmyslom vytvára priestor korelácie kontext výpovede. Výpoveď nikdy neprichádza sama o sebe, ale vždy ju treba vnímať v širšom kontexte pozostávajúcom z riešených alebo nastolených problémov. Tá istá výpoveď môže preto v rôznych historických formáciách za predpokladu úplne identickej štruktúry vety výrazne variovať svoju informáciu. Vždy súvisí s inými výpoveďami, resp. svoj význam získava koexistenciou s inými výpoveďami. Zmysluplná výpoveď môže sama o sebe vytvoriť priestor, v ktorom sa objavujú len tie objekty, ktoré predstavujú referenty (referenčné predmety, predmety mimojazykovej reality) tejto výpovede: „Výpoveď nemá pred sebou [...] korelát alebo absenciu korelátu, podobne ako propozícia má referenta (alebo ho nemá) [...]. Je skôr spojená s „referenčným rámcom“, ktorý netvoria veci, fakty, skutočnosti alebo bytosti, ale zákony možnosti, pravidlá existencie pre objekty, ktoré sú v ňom pomenované, označené alebo opísané, a pre vzťahy, ktoré sú v ňom potvrdené alebo popreté.“ (Foucault 1969, 120)[4] A ďalej Foucault: „Referenčný rámec výpovede tvorí miesto, podmienku, pole vzniku, inštanciu diferenciácie indivíduí alebo predmetov, stavov vecí a vzťahov, ktoré sú vnesené do hry samotnou výpoveďou; vymedzuje možnosti výskytu a ohraničenia toho, čo dáva vete jej význam, propozícii jej pravdivostnú hodnotu. Práve tento súbor možností charakterizuje enunciatívnu rovinu formulácie na rozdiel od jej gramatickej a logickej roviny: tým, že sa výpoveď vzťahuje na tieto rôzne oblasti možností, mení syntagmu alebo sériu symbolov na vetu, ktorej sa môže, ale nemusí priradiť význam, na propozíciu, ktorá môže, ale nemusí mať pravdivostnú hodnotu.“ (Foucault 1969, 120 – 121)[5]

Produktívna stránka výpovede spočíva v jej schopnosti vyjadriť niečo nové, čo závisí od kontextu, pretože ako Foucault uvádza: „Tvrdenie, že Zem je guľatá alebo že druhy sa vyvíjajú, nie je rovnaké tvrdenie pred Kopernikom a po ňom, pred Darwinom a po ňom.“ (Foucault 1969, 136)[6]

Otázka archeológie poznania je determinovaná otázkou historicky ohraničenej podoby funkcie výpovedí a zameriava sa na samotné dejiny ako rezervoár skutočne sformulovaných výpovedí. Podoba a kontext výpovedí sa nedá zdôvodniť aktivitou ich subjektov, resp. ich prípadnými zámermi. Výpoveď sa nezhoduje s jednotou logickej propozície, pretože nielen propozičný obsah, ale aj konkrétne vlastnosti výpovede určujú miesto výpovede v diskurze.