Udalosť

Udalosť tvorí ústrednú kategóriu Foucaultovej tvorby a v jeho myslení o dejinách a historiografickej metodológii, a teda aj v jeho archeologických a genealogických výskumoch od Histoire de la folie (1961, Historie šílenství, 2019) až po neskoré tituly. V dielach Les mots et les choses (1966, Slová a veci, [1987] 2000.) a L’archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002) sa do popredia dostáva diskurz ako špecifická udalosť. Udalosť Foucault chápe všeobecne ako signifikantný rozdiel oproti predchádzajúcemu stavu, ako nepredvídaná kolízia, ako zvrat vo vzťahu síl. Základnými atribútmi konceptu udalosti je diskontinuita a ruptúra. Takéto udalosti sú definované ich náhlym výskytom. Foucault ale napríklad tvrdí, že udalosti, ktoré tvoria diskurznú formáciu, sú výsledkom zákonitosti praxe (por. L’archéologie du savoir). Komplexné historické determinácie Foucault kladie do protikladu k pojmu štruktúra a tvrdí, že „štrukturalizmus bol najsystematickejším úsilím o odstránenie pojmu udalosti“. (Foucault [1977] 1994, 144-145) [1] Takéto dejiny podľa Foucaulta nepotrebujú „ani teóriu či logiku významu, ani logiku či metódu štruktúry, potrebujeme niečo iné.“ (Foucault [1978] 1994, 468)[2]

Tak je to napríklad v prípade, keď definuje diskurz ako sériu udalostí, a vo všeobecnosti kladie problém vzťahu medzi „diskurznými udalosťami“ a udalosťami iného druhu (ekonomickými, sociálnymi, politickými, inštitucionálnymi).

Skutočnosť, že diskurz považuje za sériu udalostí, Foucaulta posúva väčšmi do blízkosti historiografie, pričom dodáva: „Ani logika významu, ani logika štruktúry nie sú pre tento typ výskumu relevantné“ (Foucault [1978] 1994, 468).[3]

Udalosti vo Foucaultovom uvažovaní nie sú len udalosti prevratového charakteru, ale sú to skôr nepatrnejšie ruptúry, isté opakujúce sa posuny, ktoré sú v pozadí veľkých historických udalostí. Takéto udalosti teda formujú skôr to, čo vnímame ako potrebné a samozrejmé. Tento prístup presúva pozornosť od významných udalostí k menším. Východiskom teda už nie sú viditeľné udalosti, ktoré následne podrobujeme zmysluplnej interpretácii. V súvislosti s tým sa jeho pozornosť sústreďuje na prostredie a spôsoby vzniku udalostí, ktoré sa rodia z konfliktu dominancie a podriadenosti. Foucaultov koncept historiografie je v opozícii k historiografii propagujúcej koherentný obraz dejinných procesov ako lineárnej evolúcie predpokladajúcej kontinuitu medzi historickými udalosťami a jednotu poznávajúceho subjektu a ním vykonávané analýzy vedúce k objektivite historického obrazu. Zároveň tak skúma aj perspektívu, z ktorej historik hovorí a predpoklady, ktoré formujú historikovu snahu o poznanie. S inakosťou konceptu udalosti sa mení aj koncept histórie, v ktorom už neexistuje subjekt, ktorému sa pripisuje tvorivý akt – nie je to akt stvorenia. Foucaultove ‚udalosti‘ označujú oveľa komplexnejšie predpoklady v porovnaní s tým, ako ich vznik pomenúva historik a ako ich historik prípadne priradí k súvisiacim osobám.

Jeho metóda narúša predpoklady jednoty a objektivity, destabilizuje základy tradičnej historiografie a väčšmi odhaľuje difúznosť a neštruktúrovanosť.[4] Efektom takéhoto prístupu je odkryť udalosti a príslušné vzťahy, ktoré by inak zostali skryté. Ide o mocenské vzťahy, nie o významové. Foucault uvádza: „Historickosť, ktorá nás unáša a určuje, je bojovná, nie je jazyková. Je to vzťah moci, nie vzťah významu. Dejiny nemajú zmysel, čo však neznamená, že sú absurdné alebo nesúvislé.“ (Foucault [1977] 1994, 145)[5]

Tento pohľad na ‚udalosť‘ sa odráža aj v koncepte ‚výpovede‘: „Výpoveď je vždy udalosť, ktorú jazyk ani význam nemôžu úplne vyčerpať.“ (Foucault 1969, 40)[6]