Teória literárneho poľa

Pierre Bourdieu sa ako sociológ zaoberal aj umením a explicitne aj literatúrou. Keď sa literatúra stala predmetom jeho výskumu, literárna veda išla buď cestou na imanenciu samotných diel orientovanej fenomenológie, alebo jej záujem bol motivovaný sociologicky, kde literárne diela predstavujú bezprostredný výraz sociálnej reality.

Bourdieuov prístup je však iný. Sleduje situáciu participantov v literárnom poli a zaujíma ho, ako sa ich postoje a pozície, ich habitus, prejavuje v konkrétnych konšteláciách v rámci regulárií literárneho priestoru, v ktorom si títo protagonisti hľadajú, resp. kde súperia o isté pozície. Literárne pole organizuje systém pozícií (ako pozícií symbolickej moci) a systém výpovedí (v podobe diel alebo teoretických výrokov) (por. Jurt 1995, 93).

Bourdieu rozvinul svoju teóriu poľa predovšetkým v štúdiách o literárnom a umeleckom poli, ktoré zavŕšil v roku 1992 v práci Les règles de l'art (Pravidlá umenia). V nicj sa orientoval na historický proces autonomizácie literatúry, a preto v jeho teórii zohrávajú širšie kontexty kľúčovú funkciu. Literárne diela sa nepovažujú za singulárny prejav tvorivého subjektu, ale za kultúrne produkty, ktoré treba analyzovať v kontexte. Literatúra sa vždy opisuje ako spoločenský jav.

Podtitul uvedenej knihy znie: Genèse et structure du champ littéraire (Genéza a štruktúra literárneho poľa). Nejde teda len o synchrónnu rekonštrukciu štruktúry, ale aj o jej genézu. Teória poľa berie historický proces autonómie literatúry vážne a pokúša sa vysvetliť literatúru na báze dynamiky konfliktu medzi silami v poli a postulovaním korelácie medzi habitom aktérov a štruktúrami poľa. (Jurt 1995, IX)

Analýzy motivované Bourdieuovou teóriou teda predstavujú rekonštrukcie štruktúr vrátane ich historického rozmeru. Pre Bourdieua je história v literárnom poli prítomná tak v jednotlivých dielach a prejavuje sa zároveň v procese rastúcej autonómie.[1]

V úsilí o paralelné uchopenie štruktúry a genézy sa prejavuje ambícia konštituovať opisný model univerzálneho charakteru. V zmysle takejto teórie sa literárne pole definuje preukázateľnými mocenskými vzťahmi. Preto napriek všetkej univerzálnosti je možné identifikovať rovnako aj regionálne či lokálne perspektívy.

Pre každé pole existujú špecifické záujmy a predmety záujmu. Autonómia literárneho poľa je v tomto zmysle výsledkom vzniku špecializovaných rolí. Všeobecným potvrdzovaním estetického úsudku a jeho nadraďovaním nad hospodárske, vedecké, morálne či politické hodnoty sa literárne pole stáva relatívne autonómnym systémom. Princípom jednotlivých polí je nadobúdanie čoraz väčšej autonómie v podobe jasnej konštitúcie, špeciálnej logiky.

Teória literárneho poľa nepochybne patrí medzi kontextovo orientované literárne teórie. Bourdieu už vo svojej zásadnej kultúrno-sociologickej práci La distinction. Critique sociale du jugement. (1979) analyzuje postavenie a mechanizmy umenia v spoločnosti a vychádza z predpokladu, že literatúru možno definovať ako sociálny jav. Preto poukazuje predovšetkým na sociálny kontext participantov v danom poli. Menej je v centre jeho záujmu literárny text. Analýzy literárneho poľa sa sústreďujú na sociálne a symbolické praktiky jeho participantov a pracujú s materiálom mimotextových kontextov ako sú vyjadrenia autorov, recenzie atď. V centre záujmu nie je literárny text, ale dianie v literárnom poli, jeho dynamika vývoja. Pri analýze ale napríklad zaujímajú odkazy literárnych textov na dobové diskurzy a dôležitú úlohu zohrávajú aj intertextové refrencie.

V Bourdieuovej teórii zohrávajú obzvlášť dôležitú úlohu popri autorom aj profesionálni čitatelia, kritici a literárni vedci, ale aj bežní čitatelia, pretože na konštituovaní významu literárneho textu sa podieľa aj jeho čitateľstvo (porovnaj Bourdieu 1974a, 89).

V knihe Les règles de l’art opísal sociálny svet aktérov, ktorí narábajú s literatúrou, a podrobne sa zaoberal genézou autonómie literárneho poľa, ktorá prebieha vo viacstupňovom procese vymedzovania sa voči iným podobám umenia. Autonómia literatúry je teda vždy autonómiou relatívnou (por. Bourdieu 1997, 36–45).

Bourdieu nahliada na sociálny aspekt literatúry cez postavy literárnych diel, ktorí preňho znamenajú sebareprezentáciu autora, ktorý však nie je na povrchu textu viditeľný. Text teda reprezentuje sociálnu realitu implicitne. Príslušná analýza má odhaliť túto skrytú sebaobjektivizáciu autora. Iná cesta vedie cez predpoklad, že autori sa prostredníctvom svojich textov vždy stavajú do istej pozície v literárnom poli, a to na rôznych úrovniach, či už voľbou témy alebo formálnych prostriedkov. Takáto analýza sa postupmi, ktoré autori uprednostňujú vďaka svojmu habitu. (por. prípadové analýzy in Joch – Wolf 2005).