Štruktúra

Štruktúry sú nutnými podmienkami existencie autopoiézy každého systému. Obmedzujú rozsah prepájania operácií systému a sú zodpovedné zároveň za nárast vnútornej komplexnosti systémov. Pojem štruktúra sa teda vzťahuje na selekciu vzťahov medzi prvkami, ktoré sú systemicky akceptované.

Systém musí operovať, aby mohol produkovať a aplikovať svoje štruktúry. Štruktúry pritom sú a zostávajú opismi pozorujúceho systému. Preto Luhmann uvádza nasledujúce konštatovanie: „Štruktúry sú očakávania týkajúce sa prepojenia operácií...“[1] (Luhmann 2004,103)

Hoci systémy bez štruktúr neexistujú, teda hoci štruktúry môžu byť vždy len štruktúrami nejakého systému, tieto dva pojmy označujú dva úplne odlišné fenomény. Zatiaľ čo prvky systému sú operácie, ktoré sa ako také musia neustále reprodukovať, štruktúry predstavujú kondenzáty, ktoré vznikajú opakovaním rovnakého v rôznych kontextoch. Bez štruktúr by systém nemohol vedieť, že je producentom vlastných operácií. Bol by konfrontovaný s neurčitosťou operatívnych prepojení a bolo by vôbec nemožné rozvinúť autopoiézu.

Maturana zaviedol pojem štruktúrne determinovaných systémov (Maturana – Varela 1980), ktorý je v tomto kontexte dôležitý. Tento pojem  znamená, že každý element, ktorý systém pozná a používa, je produktom daného systému bez vstupu elementov (informácií) z prostredia. Tak napríklad obsah vedomia preto nemôže byť obsahom komunikácie, teda myšlienky nemôžu byť prvkami komunikácie.

S odvolaním sa na francúzskych štrukturalistov 50. a 60. rokov 20. storočia Luhmann konštatuje nasledovné: „Štruktúry sú tiež podmienkami poznávania, nech je poznávajúcim ktokoľvek, či už ide o vedu alebo o účastníkov sociálnych vzťahov, v sociálnych sieťach, sociálnych skupinách, sociálnych systémoch atď.“ (Luhmann 2004, 324). Luhmannova skúsenosť s pojmom štruktúry vzhľadom na štrukturalistickú paradigmu je, že tento pojem sa vyznačoval vlastnosťami ako „relativita, relatívna stálosť vzťahov a celok ako podmienka poznania“ (Luhmann 2004, 324). Pritom Luhmann poukazuje na predpoklad, že v systéme existuje štruktúra, ktorá nie je čistým odrazom diferencií prostredia, ale má zovšeobecňujúce črty.

Z uvedeného vyplýva, že Luhmann pojem štruktúry odvodzuje z tradície štrukturalizmu, ale zároveň ju z nej výrazne vyčleňuje. Prvky systému a ich vzťahy nie sú jednoducho dané, ale sú definované v kontexte systému, ktorý je v interakcii s prostredím. Preto aj Jean Piaget definuje štruktúru ako systém transformácií: „V prvom rade je štruktúra systémom transformácií, ktorý ako systém (na rozdiel od vlastností prvkov) má svoje vlastné zákony a udržiava alebo obohacuje sa prostredníctvom svojich transformácií bez toho, aby tieto pôsobili ponad jeho hranice alebo aby si vyžadovali externé prvky. Stručne povedané, štruktúra následne zahŕňa tri vlastnosti: celistvosť, transformáciu a sebareguláciu.“ (Piaget 2015, neuvedená strana)

Pre Piageta sú kľúčové dva pojmy: štruktúra a funkcia. Štruktúra sa skladá z prvkov, ktoré podliehajú určitým zákonitostiam. Štruktúra sa podľa Piageta reguluje sama a pozostáva zo systému transformácií. Štruktúry dáva do kontrastu s dvoma funkciami: s asimiláciou a akomodáciou. Tieto sa následne spájajú do celkového kognitívneho procesu ako adaptácia.

Podľa J. Piageta, ako správne uvádza Pavel Matejovič, „idea štruktúry ako systému transformácií sa takto dostala do vzájomnej spojitosti s konštruktivizmom nepretržitého formovania, čím sa položil dôraz na jej dynamický charakter [...]“ (Matejovič 2016, 130). Takáto „vzťahová“ definícia systému a prostredia identifikuje prvky systémov ako udalosti dočasného charakteru, ktoré sú kontextovo špecifické.

Iný pohľad ponúkajú Maturana a Varela, keď zavádzajú pojem organizácie na definovanie jednoty systému a odlišujú ho od pojmu štruktúry. Podľa ich definície sa systémy realizujú prostredníctvom štruktúr, ale nie sú s nimi v zhode. Inými slovami, tá istá organizácia sa môže realizovať prostredníctvom rôznych štruktúr. Luhmann nadväzuje na toto uvažovanie, keď píše: „Je zrejmé, že v systéme existuje štruktúra, ktorá nie je čistým odrazom diferencií prostredia[2], ale vyznačuje sa generalizáciami.“ (Luhmann 2004, 325) Štruktúry Luhmann opisuje ako očakávania očakávaní (Erwartungserwartung[3]), ktoré selektujú komunikačné a kognitívne udalosti, avšak na rozdiel od udalostí štruktúry disponujú adaptívnymi vzormi poriadku.[4] Štruktúry sú podmienky obmedzujúce rozsah prepojení operácií systému, a preto sú predpokladom autopoiézy každého systému, teda obmedzujú možnosti rekombinácie prvkov: „Realita štruktúry spočíva v jej citovanosti. [...] Aké štruktúry potom vznikajú, aké sú potrebné, spomínané, opätovne použité alebo nepoužité, závisí od vyvolania a uvádzania operácií v príslušnom systéme.“ (Luhmann 2004, 329)

Štruktúry sa dajú teda definovať ako výbery výberov, ako úspešné opakovanie[5] istých mechanizmov selekcie, pričom by sa dalo hovoriť aj o ich relatívnej (dynamickej) stabilite – štruktúry zaručujú reverzibilitu výberov, hoci výbery ako udalosti sú efemérne.[6] Pomocou štruktúr možno určiť rozsah komplexnosti systému, inými slovami, jeho identitu. Identita systému v tomto zmysle nie je konštituovaná vďaka stabilite štruktúr, ale tým, že tieto štruktúry umožňujú prechod od jednej operácie k druhej. Luhmann preto uvádza: „Nemá zmysel budovať koncept štruktúry tak, akoby sa predpokladalo niečo nemenné [...]“ (Luhmann 2004, 327)