Špeciálny diskurz

Pojem špeciálny diskurz sa používa v analýze diskurzov Michela Foucaulta. Neskôr ideu špeciálnych diskurzov preberá Jürgen Link, ktorý túto kategóriu rozpracoval v kontexte analýzy interdiskurzov.

Pre Foucaulta je analýza diskurzu výskumným programom, ktorého cieľom je zistiť, ako dochádza k špecializácii poznania a vzniku vedným disciplín. Foucault pod pojmom „diskurz“ rozumie vzory poriadku, ktorých kľúčovým momentom je exklúzia. Okrem toho významnú úlohu pri inštitucionalizácii vied zohráva redukcia subjektov (tu môžeme hovoriť o autorizácii subjektov). Za systémy exklúzie Foucault označuje okrem zákazu a vymedzenia hranice medzi rozumom a šialenstvom aj vytváranie opozície medzi „pravdivým“ a „nepravdivým“.[1] Hoci sa špeciálne diskurzy snažia pojmy definovať čo najkonkrétnejšie, v interdiskurze tvoria „sieťové konotačné uzly, ktoré sa zvyčajne spájajú s kolektívnymi symbolmi.“ (Link, 2008, s. 122)

Na to, aby fungovali exklúzie a inklúzie, sú potrebné legitimácie, ktoré neexistujú samy osebe, ale vznikajú špeciálnymi praktikami, napr. na základe akceptovaných metód možno produkovať isté výpovede a tieto potom považovať za objektívne alebo pravdivé, teda podľa určitých pravidiel zbavené individuálnej náhodnosti. Vedecké poznanie sa vyznačuje týmito znakmi. Tieto diskurzy nazýva Link špeciálne diskurzy, ktoré smerujú „k jednoznačnosti, špeciálnej definícii pojmov, dominancii denotátu a podľa možnosti k odstráneniu všetkých dvojznačností a konotácií s ideálnym typom matematickej formuly". (Link, 2013, s. 11) Popri stále silnejúcej tendencii k špecializácii a diferenciácii existuje protichodná, reintegrujúca tendencia produkcie poznania, ktorú Link s odkazom na Foucaulta nazýva interdiskurzívnou. Na rozdiel od špeciálnych diskurzov sa teda interdiskurzy vyznačujú nejednoznačnosťou a konotáciami, metaforiskosťou a kolektívnou symbolikou. Interdiskurzy sú polyvalentný, hybridný a reintegračný typ diskurzov.