Repertoár textu

Ide o segmenty, izolujúce a modifikujúce  konvencie a normy, t. j. historický kontext a aj tradíciu literatúry. Inými slovami, ide o slučky, ktorými je daný text situovaný v sieti kultúrnej tradície. Julia Kristeva vyjadruje tento jav pojmom intertextualita. Barthes typologizuje, resp. rozlišuje kódy, ktoré v texte identifikuje, čo mu pomáha rozkúskovať tkanivo textu v textovej analýze. Pre bližšiu špecifikáciu repertoáru textu, segmentov izolovaného sociálno-kultúrneho kontextu, by sa mohla využiť Barthesova „typologizácia“ kódov, ale aj jej príbuzná štrukturálna kategória integračnej korelácie prvkov. Ich definícia korešponduje s Iserovou definíciou repertoáru. Iser píše o repertoári: „Repertoár tvorí každá súčasť textu, v ktorej sa prekonáva imanencia textu.“[1] (Iser 1976:115)  A Barthes akoby dopĺňal: „Kódy sú jednoducho asociačné polia, nadtextová organizácia notácií, ktoré podmieňujú štruktúrnu predstavu; inštancia kódu je pre nás v podstate kultúrna: Kódy sú určité typy už čítaného, už udiateho, už vykonaného...“[2] (Barthes 1988:292) Barthesovej formulácii opäť zodpovedá Iserov postreh: „V repertoári sa konvencie prezentujú do tej miery, pokiaľ tu text zapuzdruje niečo známe, čo mu predchádza.“[3] (Iser 1976:115)