Recepcia

Pojem „recepcia“ vo všeobecnosti znamená prijímanie či spracovanie. V literárnej vede zahŕňa „recepcia“ rôzne formy transferu, sprostredkovania a prijímania literárnych diel. V literárnej vede sa tento termín používa najmä v súvislosti s rozvojom recepčnej estetiky alebo recepčnej teórie od konca 60. rokov 20. storočia. Tento termín sa vzťahuje na procesy prebiehajúce medzi textom a čitateľom, na ich vzájomnú interakciu. Odkazuje na aktualizáciu a ďalšie spracovanie textov vo vedomí čitateľa alebo na artikuláciu týchto procesov v dokumentoch, ako sú recenzie, alebo vo formách produktívnej recepcia, ktorá sa ďalej rozvíja v kontexte intertextuality.

Recepcia zahŕňa tak konštituovanie významu diela, ako aj vytváranie potenciálnych významových aspektov v texte. Tento termín je spojený aj s otázkou primeranosti takýchto aktualizácií. Výskum recepcie sa zameriava na pravidlá, ktoré recepciu riadia.

Z terminologického hľadiska je potrebné rozlišovať recepciu od tzv. konkretizácie, ďalšieho fenomenologického konceptu recepčnej estetiky ako korelátu vedomia textových štruktúr. Odlišuje sa aj od pôsobenia, pokiaľ sa analýza zameriava na štruktúry riadenia recepcie v samotnom texte. Daný výskum v rámci dejín pôsobenia sa sústreďuje na potenciálny účinok textu.

Recepcia je vždy spojená s horizontom očakávania čitateľa, so systémom životných okolností a historických skúseností, na pozadí ktorých je text prijímaný. Špecifiká horizontu očakávania zodpovedajú špecifikám produkcie významov textu konštituovaných v jeho aktuálnej recepcii.

Koncepcia recepcie v literárnej vede je založená na recepčnej teórii resp. recepčnej estetiky. Prepája otázky teórie textu s otázkami teórie funkcie a pôsobenia. Dejiny recepcie skúmaju postupnú aktualizáciu a rozvoj pôvodne potenciálnych významov textu a rekonštruuje procesy literárneho vývoja ako sériu recepčných procesov.

Problematickosť používania konceptu recepcie v literárnej vede, ktorá sa ustálila od roku 1970, vyplýva z napätia medzi estetikou pôsobenia a empirickou recepciou. Na jednej strane sa fenomenologicky a štrukturalisticky koncept recepcie uberá smerom k rozpracovaniu predpokladanej štruktúry pôsobenia v samotnom texte, ktorá by zároveň predstavovala kritérium na hodnotenie historicky daných recepcií.

Na druhej strane existuje hermeneuticky motivovaný koncept recepcie, ktorý sa pohybuje smerom ku skúmaniu empirických recepčných aktov a ktorý upúšťa od kritérií hodnotenia recepčných výkonov odvodených od danej štruktúry textu.

V 70. rokoch 20. storočia si Konstanzská škola recepčnej estetiky, vychádzajúc z fenomenologického učenia Romana Ingardena, osvojila pojem „konkretizácia“.

Ústrednou myšlienkou tohto terminologického posunu je myšlienka, vychádzajúca z Husserlovej koncepcie životného sveta a v dialógu s Gadamerovou hermeneutikou, že vnímanie umeleckých diel nezávisí len od diela samotného, ale že historickosť procesu porozumenia, a s tým spojená situácia recipienta, čiže jeho skúsenostný horizont, zohrávajú eminentnú úlohu. Medzi dielom a recipientom teda vzniká špecifický komunikačný vzťah. Na rozdiel od bežnej komunikácie text a čitateľ nie sú vo vzájomnom vzťahu ako „vysielateľ“ a „príjemca“, ale sú v „asymetrickom“ vzťahu (porov. Grimm 1975, 39), t. zn. text a recipient sú na rôznych časových úrovniach. Daná komunikácia prebieha tak, že sa najprv musí vytvoriť komunikačná situácia a dispozícia. Literárny text je recepčná báza, ktorej konkrétne objektívne charakteristiky určujú čitateľovu aktivitu, a tým aj obmedzujú jeho slobodu pri narábaní s ním. Literárny text má podľa Wolfganga Isera apelatívnu štruktúru, ktorá nie je totožná s autorovým zámerom, ale možno ju v priebehu interpretácie dať do súvislosti s ním. Táto apelatívna štruktúra zodpovedá dispozíciám čitateľa, ktoré možno chápať ako štruktúru záujmov.

Hoci výskum recepcie v duchu Konstanzskej školy už nemôže konkurovať súčasným literárnym teóriám, predsa v humanitných vedách predstavuje paradigmu, ktorá otvára obzor pre nové oblasti literárnovednej práce, najmä v spolupráci s inými metodologickými prístupmi. Metodologické základy výskum recepcie položila recepčná estetika Konstanzskej škole s jej najvýznamnejšími predstaviteľmi W. Iserom a H. R. Jaußom. Avšak úvahy o vzťahu medzi literárnym dielom a jeho recipientom nájdeme aj vo francúzskej literárnej sociológii. V 50. rokoch 20. storočia Michael Riffaterre rozvíjal štylisticky orientovaný výskum recepcie. Riffaterre vypracoval teóriu, ktorá sa zaoberá vzťahom medzi štýlom a recepciou.