Psychonaratológia

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Psychoanarratologie (D)
Psychoanarratology (En)
Psychonaratológia (Sk)

Explikácia pojmu

Psychonaratológia opisuje porozumenie ako proces tvorby mentálnych modelovmentálnych reprezentácií v zmysle embodimentuvtelenej kognície. Psychonaratológia sa sústreďuje na procesný charakter vnímania naratívnych štruktúr, pričom kategória čitateľa zohráva ústrednú úlohu. Základnou premisou psychonaratológie je diferencovanie signálov textu a konštruktov čitateľa. Oba aspekty sú vo vzťahu vzájomnej podmienenosti a vo výskumnej praxi tento vzťah možno experimentálne skúmať (Bortolussi/Dixon 2003). V tomto bode sa psychonaratológia nachádza v tesnej blízkosti empirickej literárnej vedy. Psychonaratológia otvorila celý rad špecifických otázok nasmerovaných k čitateľskej kognícii a dostala sa tým aj do poľa pôsobnosti recepčnej estetiky, resp. teórie pôsobenia. Psychonaratológia polemizuje s názorom, že procesovanie literatúry znamená komunikáciu medzi autorom a čitateľom. Bortolussi a Dixon zastávajú názor, že je to rozprávač, ktorý s čitateľom komunikuje (Bortolussi/Dixon 2003, 14f). Bortolussi a Dixon empirickými štúdiami potvrdili, že čitateľ vníma naráciu prostredníctvom generovania mentálneho konštruktu rozprávača. Čitateľ je k rozprávačovi v komunikačnom vzťahu, ako keby bol reálnym účastníkom komunikačnej situácie. Procesovanie naratívnych textov sa teda deje v analógii k reálnej komunikácii. Psychonaratológia považuje za zmysluplné diferencovať medzi reálnymimplicitným autorom. Autor je nutný mentálny konštrukt čitateľa. Takisto diferencuje psychonaratológia medzi reálnymimplicitným čitateľom. Okrem toho sa uplatňuje koncept modelového čitateľa, ktorý zodpovedá ideálnemu informovanému čitateľovi.  Čitatelia vnímajú literárne postavy ako keby boli reálne. Jedným zo základných axiómov psychonaratológie je, že vnímanie ako omniprezentná súčasť fikčného sveta je reflektovaná rozprávačom. Preto sa psychonaratológia koncentruje hlavne na rozprávača a vychádza z predpokladu, že každá postava je súčasťou rozprávačských stratégií a je reflektovaná vedomím rozprávača. Všetky konštrukty postáv, ktoré vznikli v procese literárnej komunikácie presahujú artefakt textu, čo znemožňuje jednoznačne diferencovať medzi signálmi textu a inferenciami čitateľa.

 Na stredných a malých heslách sa pracuje.


Bibliografia

Bortolussi, Marisa / Peter Dixon. (2003). Psychonarratology: Foundations for the empirical study of literary response. Cambridge: Cambridge University Press.

Wege, Sophia (2013): Wahrnehmung – Wiederholung – Wertikalität. Zur Theorie und Praxis der Kognitiven Literaturwissenschaft. Bielefeld: Aisthesis.

<< späť