Pragmatická literárna veda

Pragmatická literárna veda analyzuje produkciu a recepciu literatúry s ohľadom na jej komunikačné funkcie v konkrétnych sociálnych a kultúrnych kontextoch. Pragmatická literárna veda zdôrazňuje kontinuitu literatúry a života. Pri narábaní s literatúrou vznikajú nové skúsenosti, ktoré však nie sú oddelené od iných, každodenných oblastí života, ale sú s nimi kontinuálne.

---

Pragmatika sa na rozdiel od syntaxe a sémantiky sa vzťahuje na úroveň jazyka, na ktorej sa dá sledovať poznanie a konanie účastníkov komunikácie. Pod pojmom pragmatika sa zvyčajne rozumejú informácie o komunikačnej situácii a o účastníkoch komunikácie, o ich intenciách, presvedčeniach, o ich znalostnej báze a pod.

Zároveň pragmatika spochybňuje lineárneho kauzálneho vzťahu medzi subjektom, ktorý rozpoznáva a skutočnosťou, o ktorej sa rozpráva. Poznávací vzťah medzi poznávajúcim subjektom a poznávanou skutočnosťou sa logicky transformuje na komunikačný vzťah medzi subjektmi. To, čo sa rozpoznáva, sa konštituuje v intersubjektívnom priestore jazyka (čomu zodpovedá koncepcia jazykových hier Ludwiga Wittgenstein). Svet sa pre nás stáva reálnym len v rámci príslušných jazykových hier. Realita nie je niečím, čo by pre nás existovalo vo nezávisle od jazykových hier. Na základe tohto poznania  sa nepýtate aká je podstata javu pomenovaného nejakým slovom, ale v zmysle pragmatiky sa pýtame, ako sa toto dané slovo používa v praktickom kontexte. Vo Filozofických analýzach Wittgenstein píše: „Význam slova je jeho používanie v jazyku.“ (Wittgenstein 1979, 43)[1] Predmetom skúmania sa stávajú určité jazykové javy, pri ktorých povedať niečo znamená niečo urobiť.

V literárnej vede sa objavujú odkazy na takýto epistemologický pragmatizmus, ktorý sa pokúša rekonštruovať komunikačnú interakciu medzi textom a čitateľom okrem iného v rámci estetiky recepcie (Hans Robert Jauß, Wolfgang Iser), ktorá tento vzťah chápe ako komunikačný vzťah. Pre definíciu podstaty literatúry bol recipient bezvýznamný. V oblasti pragmatickej literárnej vedy tak dochádza k niečomu, čo Wittgenstein priniesol do oblasti filozofie, keď spochybnil otázky podstaty a nahradil ich otázkami funkcie. Pragmatické literárna veda literárne dielo nedefinuje v jeho samotnej podstate, teda ako izolovanú entitu, ale ako prvok komunikačného procesu, v ktorom zohráva určitú úlohu. Pragmatické literárna veda pojem literatúry nedefinuje s ohľadom na špecifické vlastnosti textu, ale s ohľadom na funkcie, komunikačné a situačné kontexty alebo textové konfigurácie, v ktorých sa texty používajú. Kontexty hrajú signifikantnú úlohu do tej miery, do akej skutočne vstupujú do literárnej komunikácie, resp. do akej ho možno predpokladať na strane účastníka danej komunikácie (Jannidis – Lauer – Winko 2009). Na vedeckú rekonštrukciu komunikačne relevantných kontextov teda nie je potrebné poznať komplexné špecifické predpoklady účastníkov komunikácie, ale len ich vzájomné relevantné predpoklady o spoločnom kontexte (Sasse 1978).