Pozitivistická literárna veda

Pojem pozitivizmus (fr. positivisme) sa vo vedeckom význame objavuje v polovici 19. storočia vo filozofii Augusta Comtea (Cours de philosophie positive 1830-42; Discours sur l´esprit positif 1844).  Pozitivizmus vychádza z javov, ktoré možno zmyslovo vnímať, a predpokladá možnosť objektívne platnej vedeckej výpovede na základe pozorovania a logického usúvzťažnenia opakujúcich sa javov, čoho cieľom je formulácia zákonitostí, na základe ktorých možno opísať procesy a vzťahy javov v reálnom časopriestore. Pozitivizmus bol v prírodných vedách od polovice do konca 19. storočia jedinou platnou vedeckou metódou. V literárnovednej praxi sa pozitivistická metóda osvedčila iba čiastočne v zbieraní a porovnávaní  literárnohistorických údajov o produkcii, recepcii a distribúcii literárnych artefaktov. Kulminačný bod pozitivizmu, teda formulácia všeobecne platnej zákonitosti, sa v literárnovednej praxi dosiahnuť nedá, a preto sa pozitivisticky orientovaná literárna veda začala obmedzovať na zbieranie faktov, čo túto metódu na konci 19. storočia diskreditovalo.

---

Comteho filozofický pozitivizmus vychádzal z modelu dejín ľudstva, ktorý je postavený na teórii troch štádií (théorie des trois états), teologickom, metafyzickom a pozitívnom štádiu. Dejinný proces, ktorého motorom je vedecký pokrok, podľa neho nutne ústi do štádia, v ktorom človek prostredníctvom pozorovania a logického usúvzťažňovania javov spozná zákonitosti a zákony, podľa ktorých sa javy správajú. Príslušný pojem „état positif“ označuje vedecky podložený pohľad na svet, čo zároveň vylučuje všetko transcendentné. Vedecký pokrok a s ním súvisiace procesy vývoja ľudstva vzbudili zvýšený záujem o človeka a pozitivistická metóda sa začala aplikovať nielen na opis prírodných javov, ale aj na kognitívne a sociálne procesy. Comte položil základy sociológie, ktorej cieľom bolo opísať zákonitosti ľudského konania. Pozitivizmus a jeho epistemologické premisy sa najlepšie presadili v historiografii a vo vedách o kultúre. V literárnohistorických prácach Hippolyte A. Tainea, Wilhelma Scherera, Ericha Schmidta a i. nachádzame hlavne informácie zo života autorov a o vzniku a prijímaní konkrétnych literárnych textov. 

V pozitivistickej literárnej vede ide o poznávanie zákonitostí, resp. zákonitých vzťahov medzi faktami, teda o výskum bipolárnych vzťahov - kauzalít. Pozorovanie paralel a opakujúcich sa vzorov v získaných dátach a ich pretavenie do teórií predstavuje induktívnu metódu, ako ju preferoval aj anglický filozof John Stuart Mill[i].

Toto presvedčenie poznateľnosti zákonitostí v kultúrnohistorických alebo literárnohistorických procesoch formuloval najlepšie Hippolyte A. Taine vo svojej Histoire de la littérature anglaise 1864 (Dejiny anglickej literatúry) alebo britský historik Henry Thomas Buckle v History of Civilization in England od 1851 (český prekl Josef Pelcl - Dejiny vzdelanosti v Anglii). Taine vidí v literárnom diele jedinečný prejav stavu spoločnosti, akýsi kolektívny psychogram („psychologie sociale“ – porovnaj Philosophie de l'art 1865, 1882), ktorý je determinovaný troma podmienkami: prostredím (le milieu - geografia, klíma), rasou (la race (prirodzený stav človeka, jeho telesnosť, jeho pozícia v biologickej evolúcii) a momentom (le moment – štádium intelektuálneho pokroku človeka). Túto triádu determinantov neskôr preberá a modifikuje rakúsky germanista Wilhelm Scherer. V jeho podaní ide o determinanty Ererbtes, Erlerntes a Erlebtes, teda dedičné faktory, vzdelanie a zážitky. Scherer ale neprijíma Taineovu teóriu, resp. pozitivistickú paradigma bezvýhradne. Pod vplyvom jeho vedeckej autority sa v 80. rokoch 19. storočia vo filológii etabloval smer historicko-kritickej edície textov a biografie, čo položilo rozsiahly materiálny základ pre neskoršie vedecké výskumy dejín literatúry.

Pozitivistický fundament má aj porovnávacia literárna veda, ktorá sa koncom 19. storočia neobmedzovala iba na výskum vplyvov, ale bola postavená na serióznych výskumoch dejín recepcie. Ako príklad by sa dala spomenúť rozsiahla práca Wilhelma Wetza: Shakespeare vom Standpunkte der vergleichenden Litteraturgeschichte z roku 1897, v ktorej autor svoj úmysel formuluje nasledovne:

„Úloha, ktorú táto práca na seba berie, je objasnenie vývoja zákonov Shakespearovskej tragédie a jej najdôležitejších rozdielov od tragédií iných moderných básnikov, postup, ktorý sa v nej uplatňuje, sa nazýva „porovnávacie dejiny literatúry.“ (...) Táto práca chce byť vnímaná ako odkaz na to, že dejiny literatúry ako veda nie sú iba možné, (...) ale že dejiny literatúry sú schopné vyšvihnúť sa na úroveň exaktnej vedy, ktorá presnosťou metódy dokáže úspešne konkurovať prírodným vedám.“[ii]

Výskum faktov literárneho vedca zaväzuje poznávať ich príčiny, je to jeho povinnosť[iii]. W. Scherer píše:

„Svedomitý výskum faktov je prvá a nutná požiadavka. Ale jednotlivé fakty ako také pre nás nemajú žiadnu hodnotu. Čo nás zaujíma, je skôr zákon, ktorý sa v danom fakte prejavuje. Tým sa dá vysvetliť aj ten neuveriteľný význam, ktorý získalo učenie o neslobode vôle, o prísnej kauzálnosti aj vo výskume duchovného života.“[iv]

To znamená, že vedeckosť, ako si ho osvojuje pozitivistická literárna veda, nepramení z hromadenia faktov, ale predstavuje istý aranžmán faktov, a to takým spôsobom, aby sa zviditeľnili zákonitosti medzi nimi. Takýto aranžmán slúži pri formulovaní zákonov, zákonitých procesov. Scherer formuluje smerovanie a ciele pozitivistickej literárnej vedy, ktoré vidí v prvom rade v textovo-kritickej akríbii pri zabezpečovaní literárnych faktov, vo výskume biografických dát autorov ako zásadných determinantov vzniku umeleckých diel a dejiny literatúry ako scenár, podľa ktorého sú organizované okolnosti produkcie literatúry.

Z daného nároku vedeckosti pre literárnu vedu vyplýva, že literárne texty budeme vnímať ako fakty, ktoré majú svoje miesto v spomínanom aranžmáne, a že sú determinované istými podmienkami, ktoré treba zistiť, aby sme textom adekvátne porozumeli. Tieto podmienky sú takisto determinované a zrkadlia sa vo faktoch, o ktoré sa literárny vedec opiera, pričom musia byť v prvom rade verifikovateľné. Hľadajú sa hlavne fakty, ktoré podmienili vznik literárneho textu, teda primárne vonkajšie vplyvy, vplyvy sociálneho prostredia. Literárne dielo sa vysvetľuje na pozadí horizontu skúseností autora, teda na pozadí reálnych faktorov (činiteľov). Tu sa pýtame, ako súvisí dielo autora s jeho životom. Skúmajú sa pramene látok, geografické a historické koordináty, rekonštruujú sa podmienky vzniku literárneho diela. Ťažiskovo sa literárnovedný výskum orientuje na „život a dielo“, na pramene a vplyvy, na získavanie údajov, ktoré treba uviesť do zákonitých vzťahov. Podobný postup sa uplatňuje napr. v chémii, kde sa zlúčeniny rozkladajú na prvky a na základe takéhoto analytického prístupu sa formulujú parametre ich jednoty.

Ďalším dôležitým momentom je zastúpenie vedeckej osobnosti v danom výskume, teda podiel subjektívnosti akejkoľvek vedeckej výpovede. Subjekt sa v pozitivistickej metóde takpovediac stráca za faktami. Pozorované súvislosti sa formulujú ako vlastnosti faktov s cieľom zabezpečiť verifikovateľnosť a opakovateľnosť vedeckej výpovede. To znamená, že poznávajúci subjekt úplne ustupuje do pozadia a v popredí stojí iba poznávaný objekt a metódy jeho skúmania. Hodnotiace výpovede o objekte tým pádom strácajú vlastnosť vedeckých výpovedí. Vedecká výpoveď je empiricky overiteľná, exaktná a bez metafyzických nánosov.

Popri spomínanom analytickom akte získavania údajov o príčinno-dôsledkových vzťahoch nadobúda veľký význam porovnávanie, ktoré umožňuje rozlišovať isté skupiny, umožňuje klasifikácie objektov. Z toho vyplýva ďalšia možnosť, možnosť analogizovať literárne fenomény naprieč dejinám.

Pozitivizmus priniesol do duchovied empirickú exaktnosť dobovo prekvitajúcich prírodných vied v druhej polovici 19. storočia. Literárna veda si berie za príklad metodologický ideál prírodných vied. Duchovedy pod vplyvom pozitivizmu veria na prísnu kauzálnosť aj v duchovnom živote. Scherer píše: „Veríme, že determinizmus, demokratická dogma o neslobodnej vôli, toto centrálne učenie protestantizmu, je základným kameňom akéhokoľvek pravdivého obsiahnutia dejín.“[v] Ďalej Scherer zastáva názor, že celé dejiny, a teda aj dejiny literatúry by sa mali koncipovať ako súvislá reťaz príčin a dôsledkov. Tento model myslenia je jednoznačne lineárny.

Vychádza sa z toho, že bytie autora sa zrkadlí v jeho diele. Literárny text sa vníma ako objekt, ktorý je skrz-naskrz determinovaný, a ktorý možno do poslednej konzekvencie vysvetliť  pomocou odkazov na podmienky, ktoré spôsobili jeho vznik. Ak by sme chceli túto ideu ďalej špecifikovať, môžeme povedať, že literatúra je produktom biologických, resp. spoločenských podmienok. Ale už Scherer sám relativizuje rigoróznosť tejto myšlienky, keď píše: „Na porozumenie duchovných javov neexistuje žiadna exaktná metóda, neexistuje možnosť uviesť dôkazy, ktorým by sa nedalo odporovať; žiadna štatistika nám nepomôže, nepomôže nám ani apriórna dedukcia, nepomôže nám žiaden experiment. Filológ nemá mikroskop ani skalpel, nedokáže anatomizovať, dokáže len analyzovať. A analyzovať vie len vtedy, keď sa asimiluje.“[vi] Scherer tým uvádza do hry vedeckú osobnosť a jednoznačne doceňuje jej zástoj, či dokonca jej pripisuje centrálnu úlohu pri produkcii vedeckej výpovede.

Jeho žiak a nástupník[vii] Erich Schmidt vo svojej inauguračnej prednáške na Viedenskej Univerzite z roku 1880 pod názvom Wege und Ziele der deutschen Literaturgeschichte[viii] (Cesty a ciele dejín nemeckej literatúry), ktorú sám označuje ako vedecké vierovyznanie, definoval dejiny literatúry ako dejiny vývoja duchovného života národa s porovnávacou perspektívou na iné národné literatúry[ix] a hovoril v duchu doby a prírodných vied o dedičnosti a adaptácii[x].  Ale jeho inauguračná prednáška sa dá čítať zároveň ako skica vednej disciplíny, porovnávacích dejín literatúry. Formuluje celý rad kľúčových otázok[xi].

Pozitivisticky fundované je jeho dvojzväzkové dielo o Lessingovi z rokov 1884 a 1892, kde sa minuciózne pridržiava zdrojov a hlavne biografických detailov. Jeho afinita k bibliografickému detailu mu bránila konštruovať širšie historické súvislosti a aj jeho prednášky sa venovali zväčša jednotlivým osobnostiam literatúry.[xii] Štúdium diela a života Lessinga opiera o skoršie pozitivistické práce, hlavne monografiu  predčasne zosnulého Theodora Wilhelma Danzela.[xiii] Jednou z najimpozantnejších literárnovedných prác, ktorá vyrástla z pozitivistickej paradigmy je Goedeckeho trojzväzkový Grundriss zur Geschichte der deutschen Dichtung aus den Quellen z rokov 1859-81 (Základná skica dejín nemeckej literatúry zo zdrojov). Ide o bibliografické dielo, ktoré predstavuje akýsi štandard a nutný základ akejkoľvek literárnovednej práce, ale vo svojej neprehľadnosti a čistej faktografii reprezentuje zlyhanie pozitivizmu ako idey, ktorá spočívala v odhaľovaní zákonitostí literárneho procesu.

Na Slovensku to bol hlavne Jaroslav Vlček, pod ktorého dejiny literatúry sa do veľkej miery podpísal pozitivistický biologicko-bibliografický trend, ako to možno vyčítať z nasledovnej poznámky z úvodu k jeho spisu Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy z roku 1881: „Neníť literarná produkce slovenská dosud ani bibliograficky sestavena.“[xiv] Vlček robí v tomto zmysle základný výskum, ale jeho hodnotiaci prístup mladého kritického ducha (Vlček má 21 rokov) sa nedá prehliadnuť a tento subjektívno-hodnotiaci aspekt ustupuje v neskorších dejinách slovenskej a českej literatúry.[xv]  

Pomerne pregnantne rekapituluje historiografický pozitivizmus český historik a profesor všeobecných dejín Jaroslav Marek:

„Pozitivismus v tradičním a ještě i dnešním pojetí znamená málo více než korektní práci s prameny. Jeho cílem je vypreparování co největšího počtu faktů, poznatků o jednotlivých událostech a skutečnostech. Znamená registraci jejich jevové stránky, tak, jak je možné ji rekonstruovat ze zmínek pramenů. Je popisem a vyprávěním faktů, které jsme nazvali empirickými a evidentními. Pozitivistická historiografie (...) ztotožňovala vědeckost historikova postupu s jeho naprostou zdrženlivostí k hledání souvislostí mezi fakty.“[xvi]

Pozitivizmus vychádza v prvom rade z pozitívneho myslenia. Do úvahy sa berú iba fenomény, ktoré majú pozitívnu hodnotu, teda to, čo je a nie to, čo chýba, resp. čo zaniklo alebo nevzniklo. Abstrahovanie od týchto negatívnych hodnôt, teda skúsenosti ne-existencie a úplná ignorancia kontingencie radikálne redukujú výpovede o ľudských výkonoch. Čo v pozitivistickom modeli úplne chýba, sú výpovede o jedinečnosti literatúry. Teoreticky a metodologicky sa pozitivizmus začiatkom 20. storočia dostáva do úzadia. Dejiny ducha oveľa viac korešpondujú s peripetiami pohnutej doby, ktoré drasticky dokazujú, že je omylom domnievať sa, na základe pozorovania paralel alebo opakujúcich sa javov v dejinnom procese bude možné formulovať zákonitosti alebo zákony v analógii s fyzikálnymi zákonmi, ako to formuluje Rudolf Unger.[xvii] Zároveň rúca predstavu determinácie umeleckého artefaktu a jeho uchopiteľnosti na podklade faktov, ktoré predchádzali jeho vzniku. Všetky novšie literárnovedné smery reprodukujú tak alebo onak Ungerovu kritiku pozitivizmu.[xviii]   

Pozitívne sa dá pozitivizmus hodnotiť v tom zmysle, že sa mu podarilo absolútne výpovede nahradiť relatívnymi. Aj keď v súčasnej literárnej vede neexistuje žiadny smer alebo škola, ktorá by sa bola upísala ideálu pozitivizmu, mnoho z tohto „svetonázoru“ funguje ďalej. Týka sa to hlavne teórie recepcie a dejín recepcie, hlavne sústredenia sa na funkcie čitateľa a pôsobenie čitateľského publika na tvorbu vkusu a názorov.