Polyfónne autorstvo

Pojem „autor“, odvodený z lat. auctor, označuje tvorcu písomného diela. V tomto zmysle sa daný pojem vzťahuje na autora textov akéhokoľvek druhu bez obmedzenia na literatúru. Tento termín je zameraný popri texte a čitateľovi na jeden zo základných aktérov literárnej komunikácie. Na základe toho sa pojem „autorstvo“ vzťahuje na celé dielo „autora“, ale napríklad aj na formy publikovania a recepcie (Kleinschmidt 2007, 177).

V kultúrnych štúdiách tento pojem označuje osobný pôvod diela, ale aj kolektívnu interakciu. Posun v autorskej funkcii nastal zmenou perspektívy v nazeraní na text nezávisle od empirického autora, čo viedlo k predstave istej autonómie textu, v ktorom sa materializuje tvorivý duch tohto sveta. V referenčnom systéme literatúry hovoríme o v realite založenej na dialógu, čím sa relativizuje dominancia jednorozmernej textovej inštancie v prospech viacrozmerného pohľadu na text doceňujúceho pluralitnú koexistenciu rôznych inštancií, resp. pozícií v tomto systéme. Týka sa to autora ako čitateľa, čitateľa ako autora a výmeny medzi týmito dvoma systémovými pozíciami.

V dôsledku toho sa v konštruktivistickej literárnej vede zrodila predstava o zodpovednosti čitateľa ako funkčnej roly ‚druhého‘ autora (Kleinschmidt 2004, 7). Tento prístup formuloval už napríklad Wolfgang Iser (Iser 1994).

Vysoká miera intertextuálnych odkazov robí zo singulárneho textu vysoko polyfónne dielo. Romány sú v zmysle Bachtinovej koncepcie polyfónie, resp. v zmysle koncepcie intertextuality Júlie Kristevy odkazom na staršie texty či textové žánre. Polyfónne romány sú takpovediac prepletené odkazmi na skoršie texty.