Patografia

G. Thomas Couser definuje patografiu jednoducho ako písanie o chorobe, napríklad ako kazuistika (Couser 1997, s. 133). Aj Jeffrey K Aronson (2000, s. 23) odkazuje na tradíciu kazuistiky, siahajúcu až k Hippokratovi. Aronson však konštatuje, že pacienti si našli aj iné spôsoby, ako sa vyjadriť inak ako len sprostredkovane cez interpretáciu lekára. Aronson nazýva tento druh písania „autobiographical medical narratives“ (ebd., s. 23). Prvú definíciu patografie nachádza v Lexikóne medicína Robleya Dunglisona z roku 1853 ako opis choroby, resp. ako „štúdium vplyvu akejkoľvek choroby na život alebo umenie spisovateľa (alebo iného umelca), alebo vplyvu života a osobnostného vývoja umelca na jeho tvorbu“[1]. Dôležitým nálezom je hádam prvá identifikácia tohto konceptu u Sigmunda Freuda v jeho rozsiahlej štúdii Eine Kindheitserinnerung des Leonardo da Vinci z roku 1910.[2] Aronson v danej štúdii upozorňuje aj na kategoriálny rozdiel medzi patografiou a autopatografiou a zároveň konštatuje: “Podľa mojich vedomostí však nikto nerobí zásadný rozdiel medzi patografiou a autopatografiou; zdá sa, že tento druhý termín vôbec nebol zavedený. (2000, s. 23)[3].

Anne Hunsaker Hawkins chápe patografiu ako „formu autobiografie alebo biografie, ktorá opisuje osobné skúsenosti s chorobou, liečbou a niekedy aj smrťou. [...] Patografie sa týkajú pokusov jednotlivcov zorientovať sa vo svete choroby [...] dosiahnuť novú rovnováhu medzi sebou a realitou, dospieť k objektívnemu vzťahu k skúsenosti i k prežívajúcemu ja [...].“ (1999, s. 1 – 3)[4] 

Patografia je forma stvárnenia individuálneho vývoja historickej osobnosti primárne reflektujúca  poruchy patologického charakteru. Karl Jaspers označuje patografie ako „biografické anamnézy“.[5]

Patografia je žánrom dejín lekárskych vied a kultúrnych dejín. Je integrujúcou interdiskurzívnou kategóriou. Má dlhú tradíciu a ako žáner disponuje širokým spektrom rôznych foriem. Patologické fenomény sú imanentne spojené s príslušnou kultúrnou epochou. Celostnú definíciu patografie podal Dietrich von Engelhardt v resumé k svojej štúdie Pathographie  –  historische Entwicklung, zentrale Dimensionen:

Patografia, termín z obdobia okolo roku 1900, má tradíciu siahajúcu až do staroveku ako opis chorého človeka v kontexte jeho života a činností. Správne pochopenie je založené na spracovaní niekoľkých hlavných rozmerov: História, dejiny choroby verzus dejiny chorých, ontológia choroby, kauzalita vzťahu, choroba – život, postavenie chorého, funkcia medicíny, spoločnosť – kultúra, umenie a literatúra. (Engelhardt, 2002, s. 199)[6]

V nemeckej jazykovej oblasti pertraktoval tento pojem v druhej polovici 19. storočia psychiater Paul Julius Moebius, neskôr ho na prelome 19. a 20. storočia rozvinul psychiater Wilhelm Lange-Eichbaum, avšak žáner má hlbšie korene, ktoré siahajú až do antiky.[7] V 20. storočí pre patografickú spisbu zohrala podstatnú úlohu všeobecná psychopatológia Karla Jaspersa[8], ako aj neskôr antropologická medicína, pre ktorú nadobúda subjektivita zásadný význam oproti objektivizujúcemu prístupu k patologickým fenoménom v 19. storočí.[9]

Patografia sa vyskytuje prevažne v súvislosti a v kombinácii s biografiou a je preto špecifickou formou biografického písania, orientujúceho sa na stvárnenie prežívania choroby. Charakteristickou črtou patografie je reflexia významu choroby pre ontogenézu človeka. Touto orientáciou sa do zorného uhla dostávajú subjektívne aspekty chorôb na rozdiel od objektivizácie patologických javov v kontexte aktuálneho diskurzu lekárskych vied. Dietrich von Engelhardt v tomto zmysle konštatuje: „Klasifikácie chorôb sa potvrdzujú ich individuálnym priebehom alebo sú ním korigované a relativizované.“[10] Zároveň sú patografie zrkadlom dobových smerovaní v uvažovaní o chorobe. Patografie majú teda kľúčový význam aj pre históriu medicíny. Auf der Horst konštatuje, že patografia je pre odbor „dejiny lekárskych vieed“ smerodajný žáner, že týtmo žánrom sa dejiny medicíny určujú[11]. Von Engelhardt píše: „Dejiny života človeka je vždy zároveň dejinami myšlienok. [...] Každá epocha kladie v tomto spektre svoje akcenty alebo hľadá špecifické formy sprostredkovania. [...] Romantická medicína nám napríklad umožňuje pochopiť, že rozpor medzi objektivitou a subjektivitou nie je nutný alebo nezlučiteľný; vonkajšie a vnútorné možno spojiť rovnako ako všeobecné a individuálne, fyziku a metafyziku, chorobu a politiku.“  (Engelhardt, 2002, s. 202, 203, 204)[12]  A na inom mieste „Patografia napokon vždy čelí nebezpečenstvu zmiešania úsudkov o bytí a úsudkov o hodnotách.“ (Engelhardt, 2002, s. 200)[13] Tým tento žáner nadobúda reflexívnu funkciu presahujúcu hranice diskurzov. Patografia presahuje vzťah medzi chorobou a životom konkrétnej osobnosti, pričom otvára širšie súvislosti patologického indivídua so sociálno-kultúrnym podhubím. Ide o opis choroby v kontexte života človeka a zároveň v kontexte spoločnosti a kultúry v ich dejinnom vývoji.

Tradične sa píšu patografie osobností verejného života, vzdelancov, umelcov, spisovateľov[14], štátnikov a iných historicky významných dejateľov, hlavne zosnulých. Týmto spôsobom sa podčiarkuje ich významnosť, ich jedinečnosť a nezameniteľnosť. Engelhardt však uvádza: „Pojem patografie sa nemusí vzťahovať len na produktívnych alebo kultúrne významných ľudí, hoci v príslušných príspevkoch od konca 19. storočia to tak prevažne bolo. Patografie môžu byť napísané aj o poštárovi, správcovi cintorína, žene v domácnosti alebo o dieťati. Do žánra patografie sa hodí génius aj filister. Podobne možno písať patografie o svätcoch aj zločincoch.“[15] (Engelhardt 2002, s. 208)

V patografiách sa do veľkej miery odráža stav diskurzov lekárskych vied a príbuzných disciplín, keďže autori patografií sú v prevažnej miere vyštudovaní lekári. V tejto súvislosti sa akcentuje aspekt disciplinárneho pozadia autorov patografií. Patografie nie sú výhradnou a výlučnou oblasťou lekárskych disciplín. Ich autori sú často psychológovia, filológovia a vedci s afiliáciou v rôznych humanitných vedách.

Patografie ale majú prostredníctvom odbornej kompetencie ich autorov/lekárov[16] svoje pevné miesto v kontexte žánrov vedeckej spisby a ich tradícia v lekárskej kazuistike nie je náhodná, keďže obsahujú okrem zovšeobecnení aj individuálne formy prejavov konkrétnych ochorení. Engelhardt v tejto súvislosti uvádza: „Osnova a realizácia patografií, najmä ak vychádzajú z medicíny, sú formované rôznymi nozologickými a symptomaticko-syndrómovými koncepciami.“[17] A ďalej: „Patografia tiež upriamuje pozornosť na funkciu alebo zmysel medicíny, t. j. na dopad diagnostiky, terapie a vzťahu lekára a pacienta na chorobu, na oblasti života, ako aj na produktivitu chorého.“[18] (Engelhardt, 2002, s. 209)

Detailná analýza jednotlivých aspektov klinického obrazu (klinického stavu) a priebehu predmetného ochorenia sa v patografii ale prelína so súvislosťami nachádzajúcimi sa mimo záujmu lekárskych vied. Okrem toho sú explikácie patologických súvislostí prispôsobené tak, aby ich mohol recipovať bežný čitateľ. Klasické patografie v modernej dobe, ako uvádza Engelhardt, pochádzajú zo 17. a 18. storočia a odrážajú skôr zovšeobecňujúci pohľad na ochorenia, nie však individuálne prežívanie ochorenia človeka. (Engelhardt, 2002, s. 201)

Patografie sa nevyskytujú len v medicíne, ale aj v umeleckých dielach a literatúre. Týmto spôsobom sa dané diela dostávajú do diskurzu lekárskych vied. Patografie sa objavujú aj ako súčasť iných žánrov, ako sú vedecké texty, ale aj v dielach krásnej literatúry.[19] Literatúra a lekárske vedy sa vzájomne ovplyvňujú.[20] 

V prípade patografií literátov sa často využívajú aj literárne diela ako zdroj informácií o prejavoch ochorenia. To sa týka v prevažnej väčšine psychopatografie.[21]

Ak pojem patografie aplikujeme na texty s literárnou kvalitou, ako je to v prípade Büchnerovej poviedky Lenz alebo Goetheho románu Utrpenie mladého Werthera[22], hrozí potenciálne ignorovanie vedeckých aspektov obsiahnutých v týchto textoch. Patografia je pomedzný žáner medzi literatúrou a vedou.  Súvisí to s históriou tohto žánru, ktorá siaha do cca polovice 19. storočia a je ťažiskovo európskym fenoménom. Rozvoj psychiatrie ďalej dynamizoval tento žáner v prvej tretine 20. storočia. Výrazné dejinné osobnosti ako Goethe, Schopenhauer[23] či Nietzsche sa stali ústrednými postavami tohto žánra. Tobias Dahlkvist uvádza celý rad patografií Friedricha Nietzscheho, ktorých ústrednou témou je súvislosť geniality a šialenstva.[24] Engelhardt ale konštatuje: „Choroba môže neraz vyvolať alebo spustiť umeleckú produktivitu, ale môže ju aj zastaviť alebo nivelizovať.“[25]

Patografia si ako žáner získala pevné miesto v odborných lekárskych periodikách, ale aj literárna veda profitovala prácami o Heinrichovi Kleistovi (Sigismund Rahmer, 1903), E. T. A. Hoffmannovi (Otto Klinke, 1903), Friedrich Hebbel (Isidor Sadger[26], 1913) či Gottfried Keller (Eduard Hirschmann, 1914, 1916, 1919) etc. Tieto práce vznikli pod vplyvom rýchleho napredovania psychiatrie, ako aj analytickej psychológie /psychoanalýzy/ na začiatku 20. storočia. V dôsledku príslušnosti patografie primárne k odbornému diskurzu lekárskych vied možno registrovať trend k zvedečteniu a k metodologickej stringentnosti tohto žánru. Spriahnutie výnimočných umeleckých či intelektuálnych schopností a šialenstva[27], resp. redukcia génia na chorú psychiku a celková patologizácia osobností významných umelcov začína ako téma v druhej polovici 20. storočia ustupovať do úzadia.

Novšie patografie sa v nemeckojazyčnej literatúre objavujú v 70. rokoch 20. storočia, kedy sa presadil smer tzv. „novej subjektivity“. Ich špecifikom je, že autori smerovali svoju pozornosť už nie na politickú programatiku, ako to bolo v angažovanej literatúre generácie 68, ale obrátili sa dovnútra, reflektovali vlastné emocionálne sféry a duševné traumy. Tieto texty sú prevažne autobiografického charakteru a reflektujú vlastné ochorenia  ako následky socializácie. V novom miléniu zaznamenávame opätovný rozmach patografickej literatúry, avšak už nejde primárne o naratívy zhotovené podľa vzoru, že chybné spoločenské štruktúry majú za následok psychické defekty, ktoré vedú viac či menej priamo k fyzickým chorobám (napr. Fritz Zorn: Mars). Súčasní autori (Christoph Schlingensief, David Wagner, Peter Noll atď.) vo svojich dielach opisujú skôr fyzické choroby alebo telesné nedostatky, pričom tieto už nie sú dôsledkami impaktu spoločnosti, ale sú stvárňované ako súčasť ľudského života. V týchto prípadoch hovoríme o autopatografii (↗), teda o kombinácii patografie a autobiografie.