Pamäť autopoietických systémov
Autor:
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Gedächtnis autopoietischer Systeme (D)
Memory of autopoietic systems (En)
Explikácia pojmu
V
rámci teórie autopoietických systémov rozpracoval Niklas Luhmann koncepciu
pamäti funkčne diferencovaných spoločností. Táto koncepcia sa týka systémov
sociálnej komunikácie. Nezameriava sa na aktérov alebo skupiny, ale na
štruktúry komunikácie. Luhmann sa opiera o koncepcie pamäti, ktoré sú uplatňované
v kontexte radikálneho konštruktivizmu.
Sociálne
systémy sa rodia z komunikácie a udržiavajú sa v komunikácii. Jediná
operácia sociálnych systémov je komunikácia, ktorá je koncipovaná ako súčasná
udalosť, a je radikálne efemérna. Luhmann tento princíp nazýva
„autopoiesis“.
Bytie
spoločnosti spočíva v sekvenciách po sebe nasledujúcich komunikačných udalostí.
Aby bolo možné vytvárať z množstva pozorovaní informácie, musia byť
sociálne systémy zriadené tak, že je možné informácie selektovať
a redukovať, na čo je potrebné pamätanie a zabúdanie. Iba tak je
možné vniesť poriadok do sociálneho orientačného priestoru. Tento poriadok
kreuje principiálne opakovateľné štruktúry.
Hlavnou
funkciou pamäti je podľa Luhmanna zabúdanie, t. j. „zabránenie samoblokácii
systému prostredníctvom zrážania výsledkov predchádzajúcich pozorovaní“
(Luhmann 1997, 579). Spomínanie je výnimkou.
Koncipovaním
komunikácie ako efemérnej udalosti sa natíska otázka udržateľnosti systému
v čase, čo je témou Luhmannovho článku Zeit und Gedächtnis (1996; Čas a pamäť)
z roku 1996. Luhmannova radikálna temporalizácia pojmu systému zdanlivo
vedie k oslabeniu princípu autopoiesis. Prostredníctvom teórie času do nej
vniká moment viazanosti autopoetických systémov na svet mimo ich operácií
(komunikácií). To vedie k teoretickému paradoxu, ktorý teória autopoetických
systémov už nedokáže vyriešiť svojimi kategóriami orientovanými na
konštruktivistickú paradigmu. Tento problém nápadne odkazuje na fenomenologické
teórie času Heideggera a Merleau-Pontyho, a podobnosti sa ukazujú aj
v referenciách na Husserlove analýzy vnútorného časového vedomia (por.
Kastl 1998, 404 –417).
Z
hľadiska teórie systémov je navyše potrebné striktne oddeliť mentálnu a
sociálnu sféru. Luhmann principiálne rozlišuje systémovú pamäť (nástroj
selekcie informácií) a psychicko-osobnú pamäť. Preto sa v systémovej
teórii hovorí o sociálnej pamäti bez toho, aby sa brali do úvahy jej
reprezentácie v individuálnych spomienkach. Systémová komunikácia organizuje,
čo sa z jednotlivých spomienok aktualizuje.
Spoločnosť
sa skladá z komunikácie. Pamäť spoločnosti vyplýva zo skutočnosti, že
komunikácia sa vzťahuje na komunikáciu. Systémová pamäť má záujem zapamätať si
len udalosti rozhodujúce pre daný systém. Systémovú pamäť teda nemožno chápať
ako súčet jednotlivých psychicko-osobných pamätí. Procesujú sa v nej len
systémovo relevantné aspekty individuálnej pamäti na zabezpečenie pokračovania
systémovo špecifickej komunikácie. Výsledkom tohto procesovania je sémantika.
Za
zapamätania hodné sa považujú udalosti, ktoré sa istým spôsobom líšia od
existujúcich štruktúr systémovo relevantného poznania, a síce do takej
miery, že systém ich dokáže inkorporovať a relevantne doplniť štruktúry
poznania systému (por. Luhmann 1997). Sociálna pamäť sa teda v rozhodujúcej
miere zaoberá aj systémovo špecifickým zabúdaním. Aj sociálne systémy si
vytvárajú schémy, vďaka ktorých si minulé udalosti nepamätajú, čo im
zabezpečuje orientáciu v aktuálnych situáciách a koherenciu v procese
komunikácie. Tieto schémy udržujú systémovú pamäť tým, že vytvárajú dojem
familiárnosti. V tejto súvislosti Luhmann oddeľuje informácie, ktoré sú
relevantné pre pamäť, od informácií, ktoré sa majú zabudnúť. Zabúdanie uvoľňuje
kapacity systému, zatiaľ čo pamätanie kumuluje schémy na opakované použitie.
Aj
keď sa istá informácia zachováva prostredníctvom komunikácie a vytvára tak
štruktúru predpokladov orientácie v spoločnom orientačnom priestore, ktorá
sa vyvíja v čase, sociálna pamäť len výnimočne čerpá zo spomienok jednotlivcov.
Možno teda konštatovať, že sociálne systémy si vytvárajú sociálnu pamäť, ktorá
je do značnej miery nezávislá od jednotlivcov, ktorí sa na nich podieľajú.
V nemeckom
jazykovom prostredí koncipovali systémovo-teoretický pohľad na kolektívnu pamäť
Elena Esposito (2002) a Mirjam-Kerstin Holl (2003), pričom pamäť chápu v zmysle
teórie autopoietických systémov a podľa Niklasa Luhmanna ako skrátený výraz pre
rekurzívnosť komunikačných operácií. V tomto kontexte je vhodné spomenúť, že
pamäť spoločnosti závisí od médií, čiže komunikačných technológií (k aspektu
mediálnej podmienenosti komunikácie por. bližšie Esposito 2002).
V
tomto kontexte závisí pamäť spoločnosti od dostupných komunikačných
technológií. Esposito predpokladá, že medzi pamäťou a komunikačnými médiami
existuje „kruhový vzťah vzájomného ovplyvňovania“ (Esposito 2002, 10).
Bibliografia
Erll, Astrid. 2005. Kollektives Gedächtnis und Erinnerungskulturen. Eine Einführung. Berlin – Heidelberg: Springer Verlag. DOI: https://doi.org/10.1007/978-3-476-05007-6.
Esposito, Elena. 2002. Soziales Vergessen. Formen und Medien des Gedächtnisses der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Holl, Mirjam-Kerstin. 2005. „Systemtheorie, Gedächtnis und Literatur.“ In Gedächtniskonzepte der Literaturwissenschaft, eds. Astrid Erll – Ansgar Nünning – Hanne Birk – Birgit Neumann, 97 – 122. Berlin – New York: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110908435.97.
Holl, Mirjam-Kerstin. 2003. Semantik und soziales Gedächtnis. Die Systemtheorie Niklas Luhmanns und die Gedächtnistheorie von Aleida und Jan Assmann. Würzburg: Königshausen & Neumann.
Kastl, Jörg, Michael. 1998. „Die insgeheime Transzendenz der Autopoiesis. Zum Problem der Zeitlichkeit in Luhmanns Systemtheorie.“ Zeitschrift für Soziologie 27, 6: 404 – 417.
Luhmann, Niklas. 1996. „Zeit und Gedächtnis.“ Soziale Systeme 2, 2: 307 – 330.
Luhmann, Niklas. 1997. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1997a. „Gedächtnis.“ In Die Gesellschaft der Gesellschaft. 2 Bände, 576 – 594. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Porath, Erik. 1995. „Erinnerung. Bewußtsein, Kommunikation, Gedächtnis. Die systemtheoretische Sicht auf das Gedächtnis und Ansätze zu einer Kritik.“ In Aufzeichnung und Analyse. Theorien und Techniken des Gedächtnisses, ed. Erik Porath, 73 – 102. Würzburg: Königshausen & Neumann.