Pamäť

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Gedächtnis (D)
memory (En)

Explikácia pojmu

Pamäť je primárne kategóriou všeobecnej psychológie, ktorá sa zaoberá kognitívnymi procesmi. Príslušná oblasť sa nazýva psychológia pamäti a skúma základné mechanizmy prijímania, uchovávania a rozpomínania obsahov. Poskytuje poznatky pre ďalšie podoblasti psychológie, akými sú neuropsychológia či klinická psychológia.

Pamäť sa chápe ako schopnosť subjektu uchovať si to, čo zažil, teda všetky druhy podnetov (vnemy, pocity, slová atď.), autobiografické údaje, poznatky o svete a špecifické zručnosti (motorické sekvencie, jazyk atď.). Pamäť obsahuje tak schopnosť spomínania, ako aj zabúdania. Spomínanie je akt vybavovania si toho, čo je uložené v pamäti.[1] Pamäť sa dá preto opísať ako orgán a spomínanie ako schopnosť.

Pamäť formuje vzťah medzi minulosťou a prítomnosťou. Minulosť je závislá od súčasných stavov a existuje len do tej miery a v tej podobe, v akej si ju pamätáme, a zároveň sú naše súčasné stavy závislé od minulosti do tej miery a v tej podobe, v akej si ju pamätáme.  Sprítomnenie si minulosti pre orientáciu v prítomnosti a pre formovanie budúcnosti by bez pamäti a spomienok nebolo možné.

Systémy pamäti: Pamäť možno rozdeliť na rôzne podsystémy. Pamäť nie je jediná organická funkcia. Početné komplexné systémy prepojené a založené na špecifických mozgových štruktúrach plnia rôzne účely. Ich spoločnou funkciou je však ukladanie a správa informácií. Pamäťové systémy sa líšia typom informácií, ktoré spracovávajú, či oblasťami mozgu, ktoré sú pre toto spracovanie dôležité. Toto poznanie je podkladom rôznych modelov pamäti, resp. taxonómií pamäťových systémov (napr. časového alebo obsahového delenia systému pamäti).

 

Pre literárnu vedu sú relevantné v prvom rade systémy dlhodobej pamäti. Dlhodobá pamäť je trvalá zásobáreň poznania subjektu. Dlhodobú pamäť možno opísať na základe obsahov a procesov, ktoré v týchto systémoch prebiehajú (kódovanie, uchovávanie, vybavovanie a zabúdanie). Dlhodobá pamäť sa ďalej delí na tzv. deklaratívnu (explicitnú) pamäť a nedeklaratívnu (implicitnú) pamäť. Deklaratívna pamäť uchováva obsah, ktorý je vedomý, teda možno ho deklarovať.

V rámci deklaratívnej pamäti sa rozlišuje epizodická a sémantická pamäť. Toto delenie zaviedol Endel Tulving v roku 1972.

Epizodická pamäť[2] uchováva poznatky o minulosti, biografické zážitky, ktoré siahajú až do detstva. Spomienky z vlastnej biografie sa zvyknú označovať aj ako autobiografická pamäť. Udalosti, ktoré sa odohrali pred tretím rokom života sú v dôsledku tzv. infantilnej (detskej) amnézie nedostupné.

Sémantická pamäť slúži na zapamätanie toho, čo sme sa naučili, sú v nej uložené všeobecné poznatky o svete, poznatky o známych predmetoch, o fyzikálnych zákonoch atď.

Pamäť môže existovať v aktívnom móde (pamätať si niečo) a v pasívnom móde (mať niečo pripomenuté).  

Pamäť teda nie je len záležitosťou našej neurobiologickej výbavy, ale do veľkej miery aj interakcie systému vedomia s prostredím. Má teda viaceré dimenzie: neurobiologickú, psychologickú, sociálnu a kultúrnu.

Z hľadiska analytickej psychológie sa vychádza z toho, že pamäť má vedomú, predvedomú a nevedomú úroveň.[3] To znamená, že si pamätáme reálne viac, ako si uvedomujeme. Spomienky uložené v predvedomí sa dajú vrátiť do vedomia, zatiaľ čo nevedomie je zvyčajne vedomiu neprístupné a prejavuje sa nanajvýš v snoch alebo symptómoch. Tento objav je predovšetkým veľkým prínosom Freuda a psychoanalýzy pre humanitné vedy. V prípade spomienok, ktoré upadli do nevedomia, nehovoríme o zabúdaní, ale o vytesňovaní. Ide o spomienky, ktoré sa nedajú integrovať do nášho vedomého sebaobrazu, nie sú súčasťou identity. To odkazuje na prepojenie medzi pamäťou a identitou.

Trojité delenie individuálnej pamäti na predvedomú, vedomú a nevedomú zodpovedá na kolektívnej, resp. kultúrnej úrovni rozlišovaniu medzi archívom (apokryfné pamiatky), kánonom (záväzné tradície), a „nearchívom“ (vytesnené stopy minulosti).

Každý kánon predpokladá existenciu archívu ako zásoby vybraného, čo si vyžaduje výber vysoko záväzných diel, ktoré majú funkciu vzoru, aby bolo možné formovanie kolektívnej identity. Medzi týmito vrstvami existuje neustála výmena, čo poukazuje na úzke prepojenie medzi tradíciou a identitou.

Pamäť pozná rôzne horizonty a môžeme rozlišovať: autobiografickú pamäť, kolektívnu pamäť, komunikatívnu pamäť, sociálnu pamäť, kultúrnu pamäť.

V kontexte literárnej vedy sa etablovali koncepty kolektívnej (Halbwachs, Erll) a kultúrnej pamäti (Assmann).

Koncept kolektívnej pamäti je založený na kontakte medzi systémom a prostredím, teda medzi nosičom pamäti a spúšťačmi rozpomínania sa (materiálne symboly, pamätné dni, fotografie). (por. heslo kolektívna pamäť)

Funkciou kultúrnej pamäti je vytvárať kontinuitu naprieč generáciami a zviditeľniť súvislosti, ktoré sú skryté za pojmami ako tradícia, historické vedomie a pod. Kultúrna pamäť sa prejavuje napr. v tzv. kolektívnej symbolike (por. heslo kolektívna symbolika). Výhodou konceptu kultúrnej pamäti je jej potenciál integrovať poznanie z viacerých disciplín, ako sú historiografia, psychológia, sociológia, literárna veda, religionistika, kognitívne vedy a pod. Kultúrna pamäť potrebuje komunikačné rámce, inštitúcie a médiá. Kultúra ako pamäť spoločnosti je uložená v archíve. Príznačným spôsobom je formulovaná úvodná veta k vysvetlivkám k Viedenskému zákonu o archívoch: „Archívy sú pamäťou spoločnosti. Archívne záznamy sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva.“[4] (por. heslo kultúrna pamäť)



[1] Por. bližšie Tulving –  Craik 2000.

[2] Por. bližšie Tulving 1983.

[3] por. Habermas 2010.

[4] http://apps.vorarlberg.at/vorarlberg/pdf/archivgesetzeb.pdf

Bibliografia

ASSMANN, Jan – HÖLSCHER, Tonio. Kultur und Gedächtnis. Frankfurt am Main: Suhrkamp, 1988.
ASSMANN, Jan: Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. 3. vyd. München: Verlag C. H. Beck, 2000.
ERLL, Astrid: Kollektives Gedächtnis und Erinnerungskulturen. Eine Einführung. 3. aktualizované a rozšírené vyd. Stuttgart: J. B. Metzler Verlag, 2017.
GUDEHUS, Christian – EICHENBERG, Ariane – WELZER, Harald: Gedächtnis und Erinnerung. Ein interdisziplinäres Handbuch. Stuttgart – Weimar: Verlag J. B. Metzler, 2010.
HABERMAS, Tilmann: Psychoanalyse als Erinnerungsforschung. In Gudehus, Christian – Eichenberg, Ariane – Welzer, Harald (eds.): Gedächtnis und Erinnerung. Ein interdisziplinäres Handbuch. Stuttgart – Weimar: Metzler, 2010, s. 64 – 74. https://doi.org/10.1007/978-3-476-00344-7_6
HALBWACHS, Maurice: Das kollektive Gedächtnis. Mit einem Geleitwort zur deutschen Ausgabe von Heinz Maus. Aus dem Französischen von Holde Lhoest-Offermann. Frankfurt: Fischer Taschenbuch Verlag, 1991.
TULVING, Endel – CRAIK, Fergus I. M. (eds.): 2000. The Oxford Handbook of Memory. Oxford: Oxford University Press.
TULVING, Endel: Elements of Episodic Memory. Oxford – New York: Clarendonpress, University Press, 1983.

<< späť