Objektivita

Vo vede sa o pojme objektivity vedú početné polemiky. Diskutuje sa o tom, ako možno objektivitu špecifikovať z hľadiska definície, aké metódy možno použiť na jej dosiahnutie a pod. Za dôkaz objektivity sa považuje intersubjektívna overiteľnosť výrokov. Tento pojem zároveň vyjadruje spôsob poznávania, ako aj formy reprezentácie. Dalo by sa teda tvrdiť, že kategória objektivity súvisí s kategóriou pravdy. Výroky považujeme za objektívne vtedy, ak sú platné nezávisle od názorov a hodnotení subjektov. Hlavnou kompetenciou vedných disciplín je  dosiahnuť najvyššiu možnú mieru nezávislosti výrokov od hodnotiacich postojov subjektov, ktoré tieto výroky emitujú. V súvislosti s koreláciou subjektu a objektu, ktorá je pre všetky procesy poznávania principiálne východisková, Kant vo svojej Kritike čistého rozumu konštatuje, že predmety sa stávajú predmetmi až vtedy, keď ich zažívame (por. Kant 1974)[1]. Na základe tejto myšlienky môžeme vychádzať z toho, že vedecké poznanie je intelektuálnou konštrukciou a že vedecké poznanie neodráža realitu, ale predstavuje mentálnu abstrakciu. Aj Wilhelm Dilthey poukázal na to, ako veľmi je každé poznanie v zmysle snahy o objektivitu formované vzťahmi medzi subjektom a objektom. Všetky analýzy vychádzajú zo zorného poľa istým spôsobom vždy modifikovaných, a teda hodnotiacich subjektov.

V tejto súvislosti sa opakovane zdôrazňuje zdanlivý rozdiel medzi humanitnými a prírodnými vedami. Epistemologické problémy humanitných vied, ktorých predmetom je človek, jeho myslenie a jeho konanie, a ktoré sa orientujú na niečo neobjektívne, sa ukazujú v jasnejšom svetle, keď vieme, že predmet prírodných vied, teda príroda, zahŕňa procesy a vlastnosti, ktoré sa dajú merať len v medziach ľudských možností. Keďže cieľom humanitných vied je sledovať ľudskú činnosť, požiadavka objektivity výskumu v humanitných vedách sa ukazuje ako základný problém ich poznávacích možností. Preto neprekvapuje, že výrazným momentom úvah o vzájomnom vzťahu vedy a literatúry sa stala téza o dvoch kultúrach, ktorú postuloval Charles Percy Snow vo svojej prednáške z roku 1959 The Two Cultures and the Scientific Revolution (1961). Táto téza sa stala pevným referenčným a zároveň polarizačným bodom výskumných iniciatív v kontexte literárnej vedy ako vedy o kultúre.

Nicola Gess a Sandra Janßen v zmysle svojho modelu historickej epistemológie literatúry správne a pointovane poznamenávajú: „Hypotéza dvoch kultúr […] predpokladá epistemologickú, ale nie historickú perspektívu, pretože dva spôsoby poznania, z ktorých vychádza, sú ňou v podstate esencializované, a preto sotva ponúka vhodný prístup na opis spoločného vývoja vied a literatúry a historizáciu ich vzájomného vzťahu.“ (Gess – Janßen 2014, 3)

Môžeme sa nazdávať, že iba táto hyperbolickosť v kontrastovaní dvoch kultúr bola a je dôvodom, prečo Snowova téza tak rezonovala naprieč vednými disciplínami. Snow totiž nebol prvý, kto uvažoval o nezlučiteľnosti humanitných a prírodných vied. Jasne to sformuloval Wilhelm Dilthey vo svojom známom výroku: „Die Natur erklären wir, das Seelenleben verstehen wir“ (Prírodu vysvetľujeme, duševnému životu rozumieme). Snow rétoricky vyostruje svoje pozorovanie tým, že hovorí o priepasti vzájomného neporozumenia, o antipatii či nepriateľstve týchto dvoch kultúr v moderných spoločnostiach. Táto problematika sa v kontexte výskumu vzťahu literatúry a vedy aktualizuje a opätovne sa dostáva do diskusie (por. Mikuláš 2022).

Napriek tomu, že objektivitu považujeme za nedosiahnuteľný ideál, funguje naďalej ako regulačná funkcia vo výskumnej praxi a naďalej sa stretávame s predstavami, podľa ktorých sa objektivita stotožňuje s pravdou a objektívne reprezentácie úplne vystihujú reprezentovaný objekt. Proti takémuto mimetickému chápaniu boli v minulosti vznesené zásadné epistemologické námietky. Hlavne v humanitných vedách sa objektivita už nechápe v duchu naivného realizmu. Tu sa akákoľvek snaha o objektivitu považuje za nezmyselnú. Pre formovanie uvažovania o pojme objektivity boli rozhodujúce práce nemeckého sociológa Maxa Webera. Weber vo svojej práci Die Objektivität sozialwissenschaftlicher Erkenntnis (Objektivita spoločenskovedného poznania) z roku 1904 poukázal na to, že nemôže existovať niečo také ako objektívna vedecká analýza kultúrneho života nezávislá od hodnotových predstáv pozorujúcich subjektov alebo špecifických hľadísk selekcie a štruktúrujúcich predmetu výskumu.

Hans Georg Gadamer neskôr tvrdí, že nárok na objektivitu vedy musí zostať ilúziou. Podľa neho je konštatovanie pravdivého obsahu a vyjadrenie nároku na pravdu nevyhnutne podmienené predchádzajúcim porozumením (Vorverständnis), na pozadí ktorého interpret interpretuje akýkoľvek obsah sprostredkovaný tradíciou. Z hľadiska subjektu ako interpreta je preto vždy potrebné kriticky reflektovať vlastnú hermeneutickú situáciu.

Skutočnosť, že určenie pravdy a objektivity podlieha základným historickým a spoločenským skúsenostiam, opäť zdôraznil sociológ vedy Thomas S. Kuhn.

Ak objektivitu chápeme ako spôsob vnímania objektov, neovplyvnený hodnotiacimi postojmi, záujmami a pocitmi a za predpokladu, že existuje objektívna realita nezávislá od aktov pozorovania, potom kategóriu objektivity odmieta aj epistemologický konštruktivizmus. Konštruktivizmus pracuje skôr s kategóriami, ako je komunikácia, konsenzus, dohoda či porozumenie. Komunikovať znamená dohodnúť sa na spoločnej predstave o vnímaní reality. Podľa konštruktivizmu sa realita generuje na základe dohody (por. Klinkert 2022). Základná myšlienka konštruktivizmu je založená na odklone od absolútnej predstavy pravdy. Slovami Heinza von Foerstera by sa dalo hovoriť o opustení myšlienky objektivity. Podľa Foerstera je predstava pozorovania bez pozorovateľa nezmyslom. Každé pozorovanie akéhokoľvek objektu obsahuje subjektívnu konštrukciu pozorovateľa s jeho vlastnou logikou poznania. Heinz von Foerster preto tvrdí: „Objektivita je ilúzia, že pozorovanie možno uskutočniť bez pozorovateľa. Odvolávanie sa na objektivitu je popieraním zodpovednosti – preto je svojvoľné.“ (von Foerster – Pörksen 1999, 111)[2]