Literárnovedný výskum chaosu

Literárnovedný výskum chaosu nie je literárnovedný smer ani teoretický konštrukt. Nejde ani o sústavu nástrojov na analýzu alebo interpretáciu literárnych textov. Pod výskumom chaosu sa v literárnej vede zatiaľ chápe iba séria ojedinelých pokusov z rôznych oblastí literárnej vedy využiť teóriu chaosu pre istý repertoár výskumných problémov[i].

Výskum chaosu sa venuje opisu nelineárnych dynamických systémov. Kľúčovými disciplínami aplikácie teórie chaosu sú exaktné vedy ako matematika, fyzika, chémia alebo biológia. Humanitní vedci sa snažia adaptovať tieto opisné stratégie na objekty svojich výskumov. Koncept deterministického chaosu pritom vychádza z toho, že síce môžeme poznať stavy systému,  ale nemôžeme poznať každú príčinu, ktorá tieto stavy spôsobila. Prostriedkami teórie chaosu je principiálne možné znázorniť kategoriálne zmeny v  systémových procesoch a ich diskontinuitu.

---

V prípade nelineárnych dynamických systémov ide o systémy, kde zmena jednej premennej nespôsobuje nevyhnutne proporcionálnu zmenu inej premennej. Nelineárne dynamické systémy sa vyznačujú vlastnosťami, ktoré ich odlišujú od mechanických (triviálnych) systémov. V prvom rade je to ich komplexnosť, pričom sa nemyslí počet alebo štruktúra zúčastnených elementov, resp. premenných. Ide o schopnosť zúčastnených veličín iniciovať správanie systému, ktoré nemožno predpovedať. Takéto správanie nazývame sebaorganizácia. Sebaorganizujúce správanie systému je stabilizujúce, jeho prirodzený stav je nerovnovážny a spravidla stabilný. V tomto prípade hovoríme o atraktívnom správaní systému, teda o atraktore.  Generovanie sebaorganizujúceho správania je možné iba pri stálom prísune energie. Energii prislúcha dôležitá úloha. Podľa rozsahu privedenej energie má systém schopnosť generovať rôzne druhy správania. Vysoko komplexné nelineárne deterministické systémy môžu generovať efekty, ktoré označujeme ako motýlí efekt. Vyjadruje sa ním citlivosť systému voči zmenám východiskových podmienok. Pri minimálnych zmenách podmienok sa systém v ďalšom procese vyvíja úplne iným spôsobom. Tento fenomén opísal v 60. rokoch 20. storočia meteorológ  Edward N. Lorenz. Primárny stav nelineárnych systémov je nerovnováha. Rovnovážne stavy sa v chaotických systémoch považujú za výnimočné. Preto sa teória chaosu venuje procesom, ktoré vznikajú v dôsledku takejto primárnej nerovnováhy. Motýlí efekt označuje zároveň citlivosť systémov, kde počiatočné podmienky a servo-mechanizmy spôsobujú, že sa vývoj nelineárnych systémov nedá predpokladať. Podľa teórie chaosu obsahujú nelineárne systémy bifurkačné body, ktoré sú spojené s možnosťami kvalitatívne zmeniť štruktúru systému. Nelineárny systém sa vyvíja smerom k zvláštnemu atraktoru (strange attractor). Ide o bod vo fázovom priestore, ktorý sa nachádza medzi dvoma dimenziami.

Uvedené vlastnosti nelineárnych systémov predstavujú zároveň aspekty, ktoré sa literárna veda snaží konceptualizovať, pričom výskumy nelineárnych systémov z iných disciplín (matematika, fyzika) sa zdajú byť pre literárne analýzy irelevantné. Pre literárnu vedu je však podstatné, že sa „chaos“ ako pojem teórie chaosu nezamieňa s bežným významom chaosu ako opakom poriadku. Literárni vedci v duchu postmodernej literárnej vedy používajú označenie „deterministický chaos“, pojem, ktorý je ako taký paradoxný. Pojem „chaos“ získal v postmodernej literárnej vede nové konotácie. Neoznačuje už nekonečné neusporiadané prázdno, neoznačuje stratu alebo absenciu poriadku. Chaos naopak vyjadruje potenciál, ktorý spôsobuje niečo nové v priestore medzi poriadkom a neporiadkom, je to nová, tretia kvalita.

V počiatočných fázach adaptácie konceptov teórie chaosu v literárnej vede zohrala re-definícia pojmu chaosu dôležitú úlohu. V ostatnom čase ale môžeme v humanitných vedách zaznamenať vytláčanie pojmu „chaos“ v prospech konkurenčného pojmu „komplexnosť“. Ide o jednu z  konzekvencií výskumu chaosu, ktorá ústi do terminologického uvoľnenia vyznačujúceho sa používaním označení ako „mnohovrstevnosť“, „mnohotvárnosť“ atď., ktoré sprostredkúvajú pozitívny významový náboj pojmu chaos v prvých fázach importovania teórie chaosu do humanitných vied. Pojem „komplexnosť“ vyjadruje, že procesy v chaotických systémoch nie je možné predpokladať a opísať napriek tomu, že máme k dispozícii všetky dostupné informácie o všetkých systémových komponentoch. Všeobecne sa dá povedať, že v ostatných rokoch sa kľúčové teorémy teórie chaosu stali prirodzenou súčasťou uvažovania o komplexných systémoch. V humanitných vedách sa už nespochybňuje, že aj spoločenstvá, spoločnosti alebo kultúry sú komplexné dynamické systémy[ii].

---

Po úspešných transferoch konceptov z psychológie, sociológie a filozofie pristupuje literárna veda k importu vedeckých nástrojov z fyziky a matematiky. Fenomény ako Lorenzov atraktor, iterácie, bifurkácie, dynamika sebaorganizácie atď. vzbudili záujem aj v radoch literárnych vedcov. Pohľad na pokusy aplikácie konceptov teórie chaosu v literárnej vede nám zároveň umožňuje sledovať podoby diskrepancie humanitných a prírodných vied. Ak ale sledujeme transfer teórie chaosu do humanitných vied, zistíme, že táto cesta viedla nie priamo z prírodných vied, ako sú matematika alebo fyzika, ale cez populárno-vedné adaptácie. Ani v prípade literárnovedných aplikácií teorém o dynamických systémoch nie je potrebné poznať matematické alebo fyzikálne detaily. Spomínané základné vlastnosti nelineárnych systémov potom v literárnej vede tvoria podklad pre analýzu a interpretáciu literatúry. Predpoklad úspešného transferu konceptov teórie chaosu je interdisciplinarita, ktorá v literárnej vede znova začína získavať štatút základnej vedeckej kompetencie. Práve v dôsledku nedostatku tejto kompetencie často zlyháva transfer ideí z tzv. normálnych vied, ako je teória chaosu.

Od začiatku 90. rokov 20. storočia sledujeme zintenzívnenie záujmu o prostriedky teórie chaosu. Kľúčovým dielom roznecujúcim širšiu recepciu teórie chaosu v disciplínach humanitných vied je kniha Chaos Bound. Orderly Disorder in Contemporary Literature and Science americkej literárnej vedkyne N. Katherine Hayles[iii]. Hayles skúmala paralely medzi teóriou chaosu a postmodernou a pozorovala, že zvýšeným záujmom o procesy v nelineárnych dynamických systémoch sa pojem chaos obohatil pozitívnymi konotáciami. 

Označenie „teória chaosu“ sa v súvislosti s literárnovedným výskumom  v literárnovednom diskurze objavuje zatiaľ pomerne zriedkavo. Hovorí sa o výskume nelineárnych dynamických systémov, ale aj o výskume sebaorganizácie systémov. Literárna veda samozrejme nedokáže vyčerpať celú paletu možností výskumu nelineárnych dynamických systémov,  isté hlavné kritériá si však osvojila a aplikuje ich pomerne úspešne aj na analýzu a interpretáciu literatúry.

Motivácie literárnych vedcov pri aplikácii konceptov a pojmov teórie chaosu sú rôzne. Teória chaosu mala podstatný vplyv napríklad na literárnu historiografiu. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje význam narácie v historiografii[iv]. Niektorí autori v teórii chaosu vidia možnosť sledovať biologickú, resp. bio-chemickú evolúciu v súvislosti s kultúrnou evolúciou v ich komplexnej súhre[v]. Za takýmito úvahami sa často nachádza ako hlavná autorita ruský chemik Iľja Prigožin (Ilya Prigogine)[vi]. Na takejto ideovej báze sa humanitné vedy snažia chápať aj dejiny kultúry alebo dejiny literatúry, pričom sa púšťajú do „mapovania“ faktov dejín kultúry. V súvislosti s výskumom systémových reprezentácií a za predpokladu vysokej komplexnosti daných systémov sa veľmi často objavuje označenie „mapovanie“[vii], pretože nelineárne systémy nemožno presne modelovať (model systému by musel byť rovnako komplexný ako samotný systém). Je možné ho ale do istej miery (a v istej mierke) kartografovať. Neurčitosť, resp.  nepredvídateľnosť ďalšieho vývinu je imanentný faktor nelineárneho systému, čo ďalej znamená, že nepoznanie jednotlivých stupňov vývoja systému nie je nedostatok, ale element systému samého.

Harriet Hawkins[viii] v duchu takéhoto uvažovania vníma slobodnú vôľu indivídua a z nej vyrastajúcu kontingenciu a vysvetľuje tým principiálnu neadekvátnosť kauzálnych súvislostí pre opis ľudského konania. Hawkins zdôrazňuje, že práve malé podnety môžu v zmysle motýlieho efektu emergovať do nových kvalít. V tomto bode vidíme najväčší vplyv teórie chaosu a iných teórií komplexnosti, ktoré opisujú fraktalitu/sebepodobnosť na rôznych úrovniach ako jednu z kľúčových vlastností nelineárnych systémov. Poznanie, ktoré v systémoch vzniká, nie je riešenie problému nepredvídateľnosti vývoja týchto systémov, preto ich teoretici chaosu ani ako riešenia problémov nevnímajú. Ani pre prírodovedcov nelineárne systémy nepredstavujú problém, ktorý by bolo treba riešiť. Ide im o vyvíjanie opisných metód pre niečo, čo možno nazvať „univerzálne kompetencie“ (opis sveta pomocou istých nástrojov na základe skúseností s týmito nástrojmi pri opise sveta, konštruovanie poznania, narácia atď.).

Záujem literárnej vedy o nejasne vymedzené fenomény (entity bez jasnej štruktúry a funkcie) sa v ostatnom období prejavuje relatívne často.[ix] Teória chaosu začína byť pre literárnu vedu zaujímavá cez prizmu konceptu bifurkácií [x] alebo sa začína uvažovať o pojme náhody [xi].

Použiteľnosť teórie chaosu v prírodných vedách a v technike je zatiaľ pomerne obmedzená. Asi aj preto je integratívny charakter výskumu chaosu z pohľadu vied o kultúre veľmi zaujímavý. Prínosné sú na rozdiel od afirmatívnych postojov voči konceptom teórie chaosu ale aj prístupy, ktoré prepojenie teórie chaosu a literárnej vedy odmietajú. Ako príklad úspešnej adaptácie konceptov teórie chaosu predstavuje monografická práca McCarthyho Remapping Reality. Chaos and Creativity in Science and Literature[xii]. Naopak môžeme hovoriť aj o zneužívaní teórie chaosu, o pseudo-scientistických prístupoch[xiii].

Disciplína, ktorá sa venuje kultúre a kultúrnym fenoménom, ako je literatúra, potrebuje prostriedky teórie chaosu ako primárne prírodovednej disciplíny na to, aby dokázala sledovať a opísať správanie dynamických systémov, ale nie nevyhnutne preto, že kultúra predstavuje takýto dynamický systém, ale preto, lebo prírodovedné poznanie predstavuje súčasť kultúry[xiv]. Preto je jedným z hlavných benefitov, ktoré literárna veda môže z konceptov teórie chaosu získať, autoreflexia presahujúca teoretizovanie mimo vlastných výskumných objektov.[xv]

V niektorých bodoch výskum chaosu konverguje s konštruktivistickými prístupmi v literárnej vede.[xvi] Konštruktívny charakter sociálnych a kultúrnych systémov je možné podložiť inštrumentáriom teórie chaosu s odkazom na hyperkomplexnú štruktúru ľudského mozgu. Obe teórie operujú s rovnakou definíciou spätnej väzby a s konceptom pozorovateľa druhého radu (a jeho subjektivitou, individuálnou zodpovednosťou, sebareflexiou na rozdiel od konceptu „vcítenia sa“).

Aj preto sa literárnovedný výskum chaosu dá v niektorých prípadoch chápať ako pokus o scientifikáciu, ako pokus o priblíženie mäkkej disciplíny k exaktným prírodných vedám voľbou príslušných metód primárne z oblasti fyziky.  Exaktnosť vedeckej výpovede postavenej na empirických dátach bola jedným z hlavných impulzov pre formalizáciu a systematizáciu literárnej vedy tak v podobe importov konceptov z teórie chaosu, ako aj napr. v podobe empirickej teórie literatúry.