Kulturologická literárna veda

Kulturologická literárna veda skúma literárne texty ako komunikačné prejavy sebareflexie kultúry. Jej ciele spočívajú v poukázaní na recipročné vzťahy medzi literárnymi textami a kultúrnymi fenoménmi rôzneho druhu. Môžu to byť formy myslenia, stereotypy správania, artefakty, emocionálne schémy a pod. Veľká časť KLV sa orientuje na odhaľovanie pôsobenia ideológií a na opis a kritiku skrytých mocenských štruktúr a mechanizmov útlaku.[1] Spravidla sa skúmajú vzťahy medzi literárnymi a neliterárnymi textami a inými mimoliterárnymi kultúrnymi fenoménmi. Znamená to, že nejde o interpretáciu jednotlivých literárnych diel, ale o identifikáciu historicky evolvovaných kultúrnych vzorov, ktoré sa dajú identifikovať tak na literárnych textoch, ako aj na iných kultúrnych praktikách či artefaktoch. Výskumný predmet preto tvoria nielen literárne texty, ale celé diskurzné historické konštelácie.

KLV je integratívny model výskumu literatúry, takpovediac  súbor prístupov, ktoré sa orientujú na kulturologické témy, teórie a metódy. Oblasť predmetov kulturologického výskumu je široká a komplexná, obsahuje prakticky každý kultúrny fenomén, ktorý je predmetom reflexie, resp. komunikácie. KLV vychádza z presvedčenia, že každý spôsob konania je kultúrne konotovaný, a preto patrí do oblasti literárnovednej reflexie a je potrebné ho integrovať do toho ktorého modelu literárnovedného výskumu. Tým sa otvára široké spektrum možných referenčných teórií. V podstate každá teória, ktorá istým spôsobom konceptualizuje a modeluje kultúrne prejavy, sa môže stať podkladom pre reflexiu takýchto prejavov na ploche literatúry či literárnej komunikácie. Tieto referenčné teórie majú svoj pôvod hlavne v kultúrnej antropológii a sociológii. Široké spektrum referenčných teórií aplikovaných v kontexte KLV korešponduje s transdisciplinárnou orientáciou kulturologických výskumov, čoho efektom je inklúzia poznania iných odborov cez prizmu literárnovedných kategórií a rozšírenie obzoru literárnovedne relevantných otázok a problematík. Okrem toho sa literárna veda obohacuje o príslušné metódy súvisiace s výskumom fenoménov, ktoré tradične netvoria predmet literárnovedného výskumu, avšak sú predmetom literárnej reflexie či komunikácie. Tu hovoríme o transfere ideí a o adaptácii teórií. V procese takýchto transformácií a adaptácií často dochádza k strate teoretickej konzistentnosti v modelovaní kultúrnych fenoménov.[2] V práci s textom sa zvyknú využívať nástroje historickej analýzy diskurzov, hermeneutické a postštrukturalistické prístupy, rovnako ale aj vývody štrukturálnej psychoanalýzy. Tým viac sa však pertraktuje orientácia na samotnú empíriu kultúrnej praxe[3], na funkčné a pragmatické aspekty literatúry, pracuje sa so širším konceptom literatúry a celou paletou kontextov. Zdôrazňuje sa takisto kritický potenciál tzv. „nového čítania“, teda interpretácie textov na podklade nových kontextov, ktoré dosiaľ neboli či z vážnych dôvodov nemohli byť zohľadňované. Tento prístup by sa dal vnímať ako ideologicko-kritický. Nové kontextualizácie literárnej komunikácie v rámci KLV sú principiálne poplatné tej ktorej rámcovej či vzťažnej teórii (často pertraktované sú diskurzná analýza, sociológia poznania, psychoanalýza, ďalej koncepcie intertextuality, intermediality, interdiskurzivity, interkulturality a pod.)

Výrazným aspektom kulturologického výskumu je fenomén interkulturality. V zmysle postštrukturalistickej orientácie humanitných vied, kde sa kultúra bežne metaforizuje ako text[4] a hovorí sa o textualite dejín, si napríklad Foucaultova diskurzná analýza získala spomedzi početných referenčných teórií prominentné postavenie. Rovnako silne zastúpená je teória sociálnych systémov Niklasa Luhmanna, teória poľa Pierra Bourdieua či marxizmus. V nemeckom jazykovom prostredí rezonuje sociológia kultúry a uvažovanie o kultúrnej podstate spoločnosti v podaní Friedricha H. Tenbrucka[5], sociológia poznania Petra Bergera a Thomasa Luckmanna[6]. Popri týchto sociologických rámcových teóriách KLV operuje s klasickými semiotickými teóriami (Jurij Lotman, Roland Barthes)[7] a teóriami kultúry historiografie (dejiny mentalít, teória civilizácie), etnológie a kultúrnej antropológie.[8] KLV adaptuje aj teoretické koncepcie kultúrnych fenoménov z oblasti psychológie a psychoanalýzy. Kultúrna psychológia skúma prepojenia psychiky a kultúry a vplyv kultúrnych konštelácií na osobnostný vývin. Ústrednou postavou je v tomto kontexte Siegmund Freud s jeho teóriou kultúry, ktorá stojí na premise vzniku kultúry z potlačenia pudov.

V kontexte KLV má výsostné postavenie výskum kultúrnej pamäte a kultúre spomínania. V nemeckej jazykovej oblasti sú to hlavne Ansgar Nünning a Astrid Erll, ktorí túto problematiku skúmajú na podklade komunikačných procesov v literatúre a iných médiách.[9] Tieto takzvané „Cultural Memory Studies“, resp. „Collective Memory Studies“ sú súčasťou širšie koncipovaných „Cultural Studies“, ktoré sa formovali od 60. rokoch 20. storočia hlavne v Anglicku a USA. Cultural Studies skúmajú mediálnu produkciu a komunikáciu, sústreďujú sa však hlavne na populárne médiá a masmediálne fenomény[10], čím prispievajú k demokratizácii pojmu kultúry. Výskum produktov kultúrneho priemyslu by mal odkrývať ideológiu moci. Tento kritický impetus a politická relevantnosť kultúrnych štúdií je prejavom marxistickej orientácie týchto výskumov.[11]