Konštruktivistická literárna veda

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Konstruktivistische Literaturwissenschaft (D)
Constructivist literary theory (En)
Konštruktivistická literárna veda (Sk)

Explikácia pojmu

Konštruktivistická literárna veda je súborný názov pre konštruktivistické prístupy vo výskume literatúry, teda pre celý rad literárnovedných smerov primárne inštruovaných konštruktivistickou epistemológiou a metodológiou (Heinz von Foerster, Ernst von Glasersfeld a i.). Konštruktivistická literárna veda sa zrodila v prostredí diskurzu radikálneho konštruktivizmu, ktorého podstatné premisy sú zároveň súčasťou teórie kognície, ktorú v rámci konštruktivizmu zastupujú Humberto R. Maturana, Francisco Varela, Gerhard Roth a i.  a teórie systémov podľa Niklasa Luhmanna. Konštruktivistická literárna veda neopisuje vlastnosti literárnych textov, ale konvencionalizovaný systém narábania s literárnymi textami. Zaoberá sa správaním autoreferenčných systémov, kogníciou, podmienkami interakcie a komunikácie. Označenie „konštruktivistická literárna veda“ používajú hlavne predstavitelia Inštitútu empirického výskumu literatúry a médií LUMIS a pracovnej skupiny NIKOL v Siegene (hlavne Siegfried J. Schmidt[i]).[ii] Konštruktivistická literárna veda súborne označuje hlavne koncepty empiricko-konštruktivistickej literárnej vedy (Norbert Groeben), resp. konštruktivisticko-empirickej literárnej vedy (Sibylle Moser), ďalej koncepty empirickej teórie literatúry, empirickej literárnej vedy, systémovo-teoretickej literárnej vedy[iii] a čiastočne kognitívnej literárnej vedy.

 ---

Idey konštruktivizmu sú v nemeckom kultúrnom prostredí prítomné v rôznych disciplínach. Týka sa to hlavne psychológie, psychoterapie, sociológie a pedagogiky. V ostatných rokoch sme zaznamenali početné pokusy integrovať kľúčové teorémy konštruktivizmu aj do literárnovedných výskumov. Tieto iniciatívy sa koncentrujú na Univerzite Siegen v prostredí skupiny NIKOL. V podobe koncepcie empirickej literárnej vedy sa konštruktivistické teorémy už zapísali do dejín nemeckej literárnej vedy. Napríklad empirickú literárnu vedu postavenú na teórii konania považuje Siegfried J. Schmidt za konštruktivistickú literárnu vedu ako takú. Pasternack jej základnú premisu formuluje takto: „vychádza z interakcie medzi textom, čitateľom a situáciou.“[iv] Empirická teória literatúry a jej frakcia orientujúca sa na epistemológiu radikálneho konštruktivizmu sa venuje pozorovaniu kognitívnych operácií, ako aj kognitívneho správania autoreferenčných systémov.[v] Vyššie spomínaná kognitívna literárna veda sa často vníma aj ako ďalší vývinový stupeň empirickej teórie literatúry, ktorá sa v 80. rokoch 20. storočia etablovala v opozícii k literárnej hermeneutike. Konfrontácie s predstaviteľmi hermeneutických prístupov sú v literárnovednom diskurze časté a vyznačujú sa početnými nedorozumeniami, čo  len zvýrazňuje principiálne rozdiely vo filozofii oboch smerov. Jednou z hlavných čŕt radikálneho konštruktivizmu je jeho interdisciplinarita:

„Konštruktivizmus sa dnes prejavuje ako výskumný program, ktorý sa pokúša na rôznych úrovniach – fyzikálno-chemickej, biologickej, psychologickej, sociálnej a kultúrnej – vysvetliť vznik a vývoj fenoménov prostredníctvom plauzibilných konštrukcií ich „mechaniky“.“ [vi]

Prostredníctvom funkčného ukotvenia takýchto fenoménov je možné definovať ich ako elementy systémov. Pojmy funkcie a funkčnosti pritom úzko súvisia s pojmami operácie a operatívnosti: „Zatiaľ čo pojem operácie podľa Piageta udáva formálnu transformáciu predmetu, vyjadruje pojem funkcie výsledok tejto operácie.“ [vii]

Ďalším špecifikom konštruktivistickej literárnej vedy je docenenie aspektu pozorovateľa v zmysle konštruktivistických vedných modelov. Peter Janich je presvedčený, že „každá forma kognície, vnímania a poznania sa musí chápať z aspektu funkcionálnej organizácie poznávajúceho organizmu.“[viii]

Konštruktivistické teorémy boli implementované aj do modelu systémovo-teoretickej literárnej vedy. Vo vedných diskurzoch (aj v literárnovednom) sa preto používa označenie systémovo-teoretický konštruktivizmus, ktorého hlavnú premisu môžeme nájsť vo formulácii: „Podľa konštruktivizmu majú vedecké obsahy svoj pôvod výhradne v sociálnom svete [...], v praktikách presviedčania participujúcich vedcov.“[ix]

Aj E. Jantsch formuluje toto konštruktivistické presvedčenie podobným spôsobom: „čo hľadáme nie je presné poznanie univerza, ale poznanie úlohy, ktorú v ňom zohrávame.“[x] 

Obe výpovede implikujú predpoklad operatívnej uzavretosti systémov[xi] z dielne H. Maturanu a F. Varelu, ktorí tvrdia, že „perturbácie z okolia nedeterminujú to, čo sa so živým organizmom stane, ale že je to štruktúra živého organizmu, ktorá determinuje, k akej zmene v dôsledku perturbácie v ňom dochádza.“[xii]

Hlavnou intenciou modelu konštruktivistickej literárnej vedy je pozorovanie tvorby a transformácií konsenzov v literárnej komunikácii prostredníctvom rekurzií na konvencie platné pre daný systém. Spochybňuje pritom možnosť formulovať vedecky overiteľné výpovede o literárnom texte alebo o jeho porozumení z aspektu textu. Prístupné sú podľa nej výpovede ako komunikačné akty, teda komunikáty produkované v istej kultúre, v istej spoločnosti. Konštruktivistická literárna veda preto neodhaľuje vlastnosti literárnych textov, ale vlastnosti pozorovateľov, recipientov textov. Venuje sa kognitívnym procesom v priestore literárnej komunikácie.

Konštruktivistická literárna veda svojou teoretickou heterogénnosťou (v pozadí je pragmalingvistika, teória kognície, všeobecná teória systémov etc.) otvára ale aj mnohé terminologické otázky vzhľadom na pojmy operácia, správanie, konanie, komunikácia[xiii], porozumenie[xiv] a pod. 

---

Konštruktivistická literárna veda je teoreticky postavená na teórii konania, epistemologicky na radikálnom konštruktivizme a oba aspekty sa v priebehu ďalších diskusií začlenili do systémovo-teoretického modelovania. Konštruktivistická literárna veda skúma konania, ktoré sa odohrávajú v kontextoch systému literatúry, pričom konaním sa rozumejú kognitívno-komunikatívne (individuálno-sociálne) operácie. Z tejto charakteristiky vyplývajú konzekvencie, ktoré sú teoreticko-metodologicky veľmi brizantné. Vychádza sa totiž z poznania, že kognície sa odohrávajú v operatívne izolovaných moduloch. Ak kogníciu chápeme ako systém, skladá sa z imanentných modulov a tieto sú štruktúrne spriahnuté s inými kognitívnymi modulmi (na úrovni systému receptorov, systému spracovania perturbácií a pod.). Súvislosť medzi kogníciou a komunikáciou pritom nie je nesystémová. Tým, že kognitívne systémy operujú ako uzavreté (ide o operatívnu uzavretosť), teda ako izolované moduly, dochádza k ich spriahnutiu. Intermodulárna interakcia sa dá v princípe (modelovo) odkryť napríklad prostriedkami, ktoré nám ponúka kybernetika druhého rádu Heinza von Foerstera. Ak vstupuje do hry emergencia (vznik úplne novej kvality na úplne inej operatívnej úrovni), ak teda komunikácia emerguje z interakcie modulov na úrovni vnímania, musíme komunikovať vždy niečo „viac/iné“, ako je nám prístupné cez tieto moduly. Niklas Luhmann stavia do protikladu kogníciu a komunikáciu vo viacerých svojich spisoch. Jeho konštatovanie spočíva v neúnavnom upozorňovaní na operatívnu uzavretosť oboch systémov a na absenciu akýchkoľvek prienikov, napríklad v podobe odovzdávania informácií. Zdôrazňuje však, že za komplexnosť štruktúry vďačí systém svojej operatívnej uzavretosti, čo ale neznamená, že ho okolie nemôže ovplyvňovať. Mechanizmus štruktúrne spriahajúci kognitívny systém so sociálnym systémom sa bežne nazýva jazyk. Keď umelecké diela slúžia ako médium komunikácie, ktorá umožňuje štruktúrne prepojenie medzi kognitívnymi a komunikujúcimi systémami, potom sa uvažovanie o literatúre začína na úrovni kognitívneho systému a jeho senzória. Kognícia je podľa tejto logiky vždy podložená zmyslom (Jahraus 2003, 319) a do uvažovania vstupujú okrem zmyslu aj ďalšie kategórie ako forma a médium. Ak podľa Luhmanna vedomie nedokáže komunikovať a komunikácia nedokáže vnímať, potom úlohou štruktúrneho spriahnutia bude podľa Jahrausa „spraviť komunikáciu vnímateľnou a vedomie komunikovateľným“ (Jahraus 2003, 320).

Konštruktivistická literárna veda teda osciluje medzi teóriou konania a teóriou systémov. Táto oscilácia a z nej rezultujúce prepojenie oboch teórií je z aspektu teórie vedy dôvodené z aspektu radikálneho konštruktivizmu. Konštruktivistická literárna veda pracuje vždy s transdisciplinárnymi modelmi, ktoré slúžia na prepojenie poznania prírodných vied a vied o človeku, čoho dôsledkom by mala byť vedecká exaktnosť, intersubjektívnosť a explicitnosť argumentácie. Na metodologickom pozadí sa koncepčne modifikujú aj pojmy teórie a empírie. Konštruktivistická literárna veda ako empirická veda je zameraná na skúmanie skúsenostných štruktúr v rámci systémov, ale vždy v podobe reprezentácií, teda komunikácií. Skúsenosť sa dá opísať iba v komunikovanej podobe, keďže text a čitateľ predstavujú uzavreté autonómne systémy. Na strane subjektu sú to štruktúry vnímania a porozumenia, ktoré sa v rámci konštruktivistickej literárnej vedy diskutujú explicitne na pozadí kognitívnych vied[xv]. Na strane objektu je to text, ktorý sa vníma ako impulz iniciujúci na strane subjektu isté afektívne alebo kognitívne aktivity. Všetko, o čom možno dostať empiricky overiteľné údaje, sú práve informácie o tomto afektívno-kognitívnom referenčnom systéme, a síce v aktoch reprezentácie týchto aktivizácií. Kognitívna literárna veda skúma komunikačné aktivity, ktorých obsahom sú reprezentácie, do ktorých ústia iritácie vyvolané textami, ale nie texty samé. Konštruktivistickú literárnu vedu zaujímajú práve tieto kognitívno-komunikačné procesy emergujúce v podobe porozumenia, teda v kognitívnej konštrukcii významov. V princípe možno texty interpretovať v nekonečne veľa variantoch a množstvo týchto interpretácií možno opäť redukovať na isté invariantné štruktúry, ktoré ale nenachádzame v textoch. Konštruktivistická literárna veda už z teoreticko-metodologického hľadiska nemôže uznávať autoritu textu, ale text sa snaží uchopiť ako funkciu v procesoch konštrukcie významu. Vychádza z toho, že na týchto procesoch sa podieľajú tak biologicko-evolučné, ako aj sociálno-kultúrne faktory.  

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.


[i] „Was ist eine konstruktivistische Literaturwissenschaft? - Ein Gespräch mit Professor S. J. Schmidt.“ In: The Literature & Thought 1, 1995, Heft 267, 296-316. (Seoul)

[ii]  alebo aj Sibylle Moser, ktorá na inštitúte strávila rok ako hosť (1995), kde rešeršovala k svojej dizertácii na tému Methodologische Probleme einer konstruktivistisch-empirischen Literaturwissenschaft – porovnaj LUMIS-Schriften aus dem Institut für Empirische Literatur- und Medienforschung  Nr. 44, Jg. 1995, S. 7; prednáška: "Konstruktivistische Literaturwissenschaft", Institut für Empirische Literatur- und Medienforschung (LUMIS), Universität-Gesamthochschule Siegen, 17.2.1998.

[iii] Hlavne systémovo-teoretická literárna veda je relatívne nediferencované označenie literárnovedného smeru, ktorý sa vyznačuje vysokou mierou teoretických implikácií konštruktivistickej proveniencie a v diskurze literárnej vedy sa spája so značnou rozpačitosťou v jeho používaní.

[iv] „von der Interaktion zwischen Text, Leser und Situation“ Pasternack 1994, S. 62.

[v] Moser, Sibylle: Komplexe Konstruktionen. Systemtheorie, Konstruktivismus und empirische Literaturwissenschaft. Wiesbaden 2001, S. 41.

[vi]  „Konstruktivismus präsentiert sich heute als ein Forschungsprogramm, das auf verschiedenen Ebenen – der physiko-chemischen, der biologischen, der psychologischen, sozialen und kulturellen – die Entstehung und Entwicklung von Phänomenen durch plausible Konstruktionen ihrer „Mechanik“ zu erklären versucht.“ Schmidt, Siegfried J.: „Radikaler Konstruktivismus. Forschungsperspektive für die 90er Jahre.“ In:  Kognition und Gesellschaft. Hg. v. Siegfried J. Schmidt, S. 723, hier S. 11.

[vii]  „Während der Begriff der Operation nach Piaget die formale Transformation eines Gegenstandes angibt, wird mit der Funktion das Ergebnis dieser Operation zum Ausdruck gebracht.“  Moser: Komplexe Konstruktionen, S. 56.

[viii] „Jede Form von Kognition, von Wahrnehmen und Erkennen, muss aus der funktionalen Organisation des erkennenden Organismus verstanden werden.“ Janich, Peter: „Die methodische Ordnung von Konstruktionen. Der Radikale Konstruktivismus aus der Sicht des Erlanger Konstruktivismus“. In:  Kognition und Gesellschaft. Hg. v. Siegfried J. Schmidt, S. 24–41, hier S. 30.

[ix] „Nach Auffassung des Konstruktivismus haben wissenschaftliche Inhalte ihren Ursprung vollständig in der sozialen Welt [...] in den Überzeugungspraktiken der beteiligten Wissenschaftler.“

 Knorr-Cetina, K. D.: Laboratorien: Instrumente der Weltkonstruktion. In: Hoyningen-Huene, P./Hirsch, G. (Hg.): Wozu Wissenschaftsphilosophie? Positionen und Fragen zur gegenwärtigen Wissenschaftsphilosophie. Berlin, New York 1988, S. 317.

[x] „Unsere Suche gilt nicht der genauen Kenntnis des Universums, sondern der Kenntnis der Rolle, die wir in ihm spielen“ Jantsch, E.: Erkenntnistheoretische Aspekte der Selbstorganisation natürlicher Systeme. In: Schmidt, S. J. (Hg.): Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus. Frankfurt a. M. 1978, S. 159–190, hier: S. 190.

[xi]  v tomto prípade sociálnych, ale principiálne sa to týka aj biologických a kognitívnych systémov

[xii] „die Perturbationen der Umgebung determinieren nicht, was dem Lebewesen geschieht; es ist vielmehr die Struktur des Lebewesens, die determiniert, zu welchem Wandel es infolge der Perturbation in ihm kommt.“ Maturana, H./Varela, F.: Der Baum der Erkenntnis: Die biologischen Wurzeln des menschlichen Erkennens. Bern, München, Wien 1987, S. 106.

[xiii] Kommunikatives Handeln begegnet uns in der Kognitionstheorie als wechselseitiges Orientierungsverhalten (Maturana), als Koordinationsprozess, der durch das Prisma der Konventionalität der Sprache gewährleistet wird.

[xiv] Verstehen kann also als Folge eines wechselseitigen Koordinationsprozesses aufgefasst werden. Für S. J. Schmidt erweist sich Verstehen „als ein kognitiv-sozialer Mechanismus zur Selektion erwünschter Denk- und Verhaltensweisen. Verstehen wird gesehen als ein Mittel zur Kontrolle subjektiver Kognitionen“.  Schmidt, S. J. (Hg.): Kognition und Gesellschaft. Frankfurt a. M. 1992, S. 17. 145.

[xv] porovnaj Mikuláš, Roman: Po stopách kognitívnej estetiky vnímania. In  World Literature Studies, 4, vol. 7, 2015 (s. 52 – 63)

Bibliografia

Barsch, Achim, Gebhard Rusch u. Reinhold Viehoff: Empirische Literaturwissenschaft in der Diskussion, Frankfurt a. M. 1994.
Flacke, Michael: Verstehen als Konstruktion. Literaturwissenschaft und Radikaler Konstruktivismus. Opladen 1994.
Glasersfeld, Ernst von: Radikaler Konstruktivismus. Frankfurt a. M. 1996.
Glasersfeld, Ernst von: „Einführung in den radikalen Konstruktivismus.“ In: Die erfundene Wirklichkeit. Wie wissen wir, was wir zu wissen glauben? Beiträge zum Konstruktivismus. Hrsg. v. Paul Watzlawick. München u. Zürich 1985, S. 16–38.
Jahraus, Oliver u. Bernd Scheffer: Interpretation, Beobachtung, Kommunikation. Avancierte Literatur und Kunst im Rahmen von Konstruktivismus, Dekonstruktivismus und Systemtheorie. 9. Sonderheft - Internationales Archiv für Sozialgeschichte der deutschen Literatur. Tübingen 1999.
Janich, Peter: „Die methodische Ordnung von Konstruktionen. Der Radikale Konstruktivismus aus der Sicht des Erlanger Konstruktivismus“. In: Kognition und Gesellschaft. Hg. v. Siegfried J. Schmidt, S. 24–41.
Luhmann, Niklas: Soziologische Aufklärung 5. Konstruktivistische Perspektiven. Opladen 1990.
Maturana, Humberto u. Francisco Varela: Der Baum der Erkenntnis: Die biologischen Wurzeln des menschlichen Erkennens. Bern, München, Wien 1987
Moser, Sibylle: Komplexe Konstruktionen. Systemtheorie, Konstruktivismus und empirische Literaturwissenschaft. Wiesbaden 2001.
Moser, Sibylle: Konstruktivistisch Forschen: Methodologie, Methoden, Beispiele. Wiesbaden 2004.
Pasternack, Gerhard: Empirische Literaturwissenschaft und ihre wissenschaftsphilosophischen Voraussetzungen. In Barsch, A. – Rusch, G. – Viehoff, R. (Hrsg.): Empirische Literaturwissenschaft in der Diskussion. Frankfurt am Main : Suhrkamp, 1994, s. 55 – 86.
Pörksen, Bernhard: Abschied vom Absoluten. Gespräche zum Konstruktivismus. Heidelberg 2001
Schmidt, Siegfried J. (Hg.): Kognition und Gesellschaft: der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus 2, Berlin 1992.
Schmidt, Siegfried J. (Hg.): Literaturwissenschaft und Systemtheorie. Positionen, Kontroversen, Perspektiven, Opladen 1993.
Schmidt, Siegfried J.: „Der Radikale Konstruktivismus. Ein neues Paradigma im interdisziplinären Diskurs.“ In: Der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus. Hg. v. Siegfried J. Schmidt. Frankfurt a. M. 1984, S. 11–88.
Schmidt, Siegfried J.: „Radikaler Konstruktivismus. Forschungsperspektive für die 90er Jahre“. In: Kognition und Gesellschaft: der Diskurs des Radikalen Konstruktivismus 2. Hg. v. Siegfried J. Schmidt. Frankfurt a. M. 1992, S. 7–23.
Schmidt, Siegfried J.: „Vom Text zum Literatursystem. Skizze einer konstruktivistischen (empirischen) Literaturwissenschaft“. In: Einführung in den Konstruktivismus, München 1997, S. 147–167.

<< späť