Komunikatívna pamäť

Aleida a Jan Assmannovci kultúrnu a komunikatívnu pamäť chápu ako dva možné spôsoby odkazovania na minulosť. Tieto dva spôsoby kontrastujú preto, aby ukázali, že obsahy, formy, médiá, časová štruktúra a nositelia týchto dvoch pamäťových rámcov sa zásadne líšia. Komunikatívna pamäť vzniká v každodennej interakcii. Jej obsahom sú osobné skúsenosti súčasníkov. Komunikatívna pamäť má neformálny a značne variabilný obsah. Komunikatívna pamäť znamená, že minulé udalosti, či už prežité vlastnou skúsenosťou, alebo sprostredkované na základe mediálnych reprezentácií, sa nachádzajú v sociálne a časovo blízkom horizonte. Sú chápané ako súčasť životnej skúsenosti zdieľanej sociálnymi skupinami, ktorá je zmysluplná v horizonte týchto obmedzených formácií. Táto pamäť je špecifická pre skupinu. Vytvára „sociálny význam“. Podľa Jana Assmanna patrí komunikatívna pamäť do tematickej oblasti oral history a ako koncept slúži skôr na vymedzovanie voči kultúrnej pamäti, ktorá predstavuje formalizovaný, vizualizovaný či inak objektivizovaný/materializovaný modus s pevnou zásobou obsahov a významov, na ktorej tradovaní a interpretácii sa podieľajú vyškolení experti. Neintencionálnou stránkou kultúrnej a komunikatívnej pamäti je tzv. sociálna pamäť.

Ústredným kritériom diferenciácie pamäťových rámcov na kultúrnu a komunikatívnu pamäť teda nie je nevyhnutne merateľná časová vzdialenosť spomínaných udalostí od prítomnosti aktu spomínania, ale kolektívna predstava o význame toho, čo sa spomína. To znamená, že v istom historickom kontexte môže byť tá istá udalosť súčasne predmetom kultúrnej či komunikatívnej pamäti.