Komunikácia

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Kommunikation (D)
Communication (En)

Explikácia pojmu

Komunikácia je v kontexte teórie autopoietických systémov chápaná ako koordinácia správania. O komunikáciu ide vždy, keď dochádza ku koorientácii systémov, avšak toto je možné iba v prípade tzv. štruktúrneho prepojenia (strukturelle Kopplung). Pojem štruktúrne prepojenie, ktorý je tu podstatný, opisuje formu reciprocity.

Takto poňatý koncept poznania a komunikácie radikálne vylučuje možnosť, že informácie z prostredia môžu určovať, čo sa v systéme v súlade s jeho vnútornými štruktúrami bude diať.

V rámci tejto teórie to znamená, že komunikácia nemôže riadiť kognitívne systémy, nie je možné, aby podmienky prostredia určovali, čo sa v systéme deje, môžu tieto systémy však perturbovať (dráždiť, iritovať).[1] Tieto perturbácie[2] sa vnútorne spracúvajú a to, čo pri ich spracovaní vzniká, sú vnútorné konštrukcie, ktoré sú výsledkom konfrontácie vonkajších udalostí s endogénnymi štruktúrami alebo štruktúrnymi prvkami systému. Luhmann preto uvádza: „Len vtedy, keď na systém nepôsobí všetko súčasne, ale keď sú k dispozícii vysoko selektívne vzory, môže systém reagovať na iritácie a ,perturbácie‘ (Maturana), t. j. chápať ich ako informácie a príslušne prispôsobovať svoje štruktúry alebo používať operácie na transformáciu týchto štruktúr.“ (Luhmann 2004, 121) Z toho vyplýva známe Luhmannovo dictum: „Redukcia komplexnosti je podmienkou nárastu komplexnosti.“ (Luhmann 2004, 121)

Sociálne systémy nie sú produktom operácií psychických systémov, ale komunikácií. Dané pozorovanie kulminuje v známom Luhmannovom výroku: „Neexistuje teda žiadna ,vedomá komunikácia‘, rovnako ako neexistuje žiadne ,komunikatívne myslenie‘ (vnímanie). Alebo inak povedané: ľudia nemôžu komunikovať, komunikovať môže len komunikácia.“ (Luhmann 1992, 30–31) Uvedené Luhmann ďalej dopĺňa: „V koncepcii komunikácie je zakomponovaný predpoklad reflexívnej autoreferencie. Komunikácia vždy komunikuje aj to, že komunikuje.“ (Luhmann 1998, 14)

Vo väčšine známych modelov je komunikácia koncipovaná na úrovni, ktorá predpokladá komunikujúci subjekt. Systémovo-teoretická koncepcia komunikácie sa vyznačuje radikálne zmenenou perspektívou v porovnaní s tradičnými komunikačnými modelmi.

V porovnaní s bežným chápaním komunikácie sa tu dosahuje úroveň abstrakcie, ktorá predstavuje kontraintuitívny prístup. Na konceptuálnej úrovni komunikuje len komunikácia, pretože človek ako relevantná entita na tejto úrovni neexistuje (neoperuje). Systémy sú operatívne uzavreté systémy, ktoré ale môžu byť pozorované inými systémami, avšak len ako súčasť ich prostredia. Tieto systémy, ako sme viackrát uviedli, sú navzájom štruktúrne prepojené. Luhmann týmto spôsobom vyňal kognitívne systémy (ľudí) zo sociálnych systémov a vložil ich do prostredia sociálnych systémov. Sociálne sa tak stáva vysvetliteľným výhradne prostredníctvom sociálneho, komunikácia len prostredníctvom komunikácie. Kognitívne systémy si tiež nie sú navzájom prístupné. Práve preto sú závislé od komunikácie a práve preto sa formujú komunikačné systémy. Ich nepravdepodobnosť (či skôr nespoľahlivosť) sa dá vysvetliť tým, že všetky kognitívne systémy sa správajú kontingentne, aj keď ich správanie v systéme koordinujú komunikácie.

Tu vstupuje do hry reflexivita systémov, ktorá spočíva v umocňovaní selektívnosti istého procesu prostredníctvom uplatnenia tohto procesu na samého seba.[3] Komunikácia a človek sa teda vôbec nemôžu dostať do konkurenčného vzťahu pri modelovaní teórie systémov, pretože tieto dva pojmy sa nachádzajú na úplne odlišných úrovniach v architektúre teórie. Architektúra tejto teórie rozhoduje, či pôjde o človeka (a jeho konanie) alebo o komunikáciu (a jej charakter udalosti). Je to teda výlučne otázka teórie, nie otázka empírie.

V Luhmannovej systémovej teórii komunikácie ľudské bytosti nie sú vnímané ako pôvodcovia komunikácie. Komunikácia nie je považovaná za produkt konania ľudí, ale za operáciu, ktorá je možná len prostredníctvom seba samej. Rovnako ako komunikačné systémy, aj psychické systémy sú operačne uzavreté systémy. Nedokážu sa navzájom prepojiť. Neexistuje žiadna komunikácia medzi vedomím a vedomím a neexistuje ani komunikácia medzi vedomím a spoločnosťou. Táto skutočnosť nám potenciálne odkrýva možnosť pochopiť, že „ako ľudské bytosti máme len svet, ktorý vytvárame spolu s ostatnými – bez ohľadu na to, či sa nám ostatní páčia alebo nie“ (Maturana – Varela 1984, 265).

Komunikácia v konečnom dôsledku zabezpečuje pokračovanie autopoiézy sociálneho systému. Vďaka operatívnej uzavretosti systémov však o komunikácii nemôžeme hovoriť ako o činnosti, ale ako o udalosti. Komunikácia predpokladá aktérov, avšak výlučne v tom zmysle, že sa vďaka nim uskutočňuje, a to v podobe syntézy troch selekcií: selekcie spôsobu oznámenia, selekcie informácie[4] (konštruovanej v udalosti komunikácie) a selekcie porozumenia. V každej jednej komunikácii je porozumenie (samotná selekcia bez momentu atribúcie) zároveň predpokladom ďalšej komunikácie. V komunikácii porozumenie umožňuje reprodukciu sociálneho systému. Tieto selekcie predstavujú akty systémov vedomia. Ale iba v ich syntéze majú ako komunikácia (teda ako operácia sociálneho systému) charakter udalosti. Komunikácia je udalosť, ktorá okamžite zaniká. Nie je to nijaká postupnosť selekcií. Vďaka uvedenému je jasné, že komunikácia nie je jednoduchým vnímaním správania druhých. Vnímanie sa od komunikácie líši tým, že v ňom chýba diferencia medzi informáciou a oznámením. Inými slovami, keď sa porozumenie pozoruje ako selekcia v udalosti komunikácie, nedá sa hovoriť už o mentálnych procesoch (operáciách), hoci tieto sú s komunikáciou vždy štruktúrne prepojené.

Komunikácia je však, ako Luhmann paradoxne uvádza, nepravdepodobná: „Je nepravdepodobná, hoci ju zažívame každý deň, praktizujeme ju a bez nej by sme nemohli žiť. Túto nepravdepodobnosť, ktorá sa stala neviditeľnou, treba vopred pochopiť.“ (Luhmann 1981, 26) Na inom mieste Luhmann ďalej konštatuje, že autopoiéza „si [...] zachováva nepravdepodobnosť takým spôsobom, že akákoľvek konkrétna výpoveď sa stáva extrémne nepravdepodobnou vzhľadom na nespočetné množstvo iných možností. Jasné vonkajšie ohraničenie systému vedie k vytvoreniu štruktúrovanej komplexnosti, ktorá teraz robí každú jednotlivú udalosť v systéme nepravdepodobnou. Práve tu si však systém môže pomôcť tým, že bude procesovať rekurzívne a zabezpečí obmedzenia pre konkrétne dané možnosti voľby“ (Luhmann 1998, 212). Luhmann vidí v otázke, ako sa nepravdepodobná komunikácia stáva pravdepodobnou, podstatnú úlohu sociológie.

Význam, ktorý vzniká v komunikácii, je síce intersubjektívny, ale nezávisí od žiadneho z aktérov majúcich účasť na tejto udalosti. Tu treba pripomenúť Luhmannovu definíciu vzťahu medzi komunikáciou a konaním, v ktorej vyjadruje, že komunikačný systém sa v priebehu svojho sebazjednodušovania označuje ako systém konania: „Aby mohol byť komunikačný systém pozorovaný alebo aby mohol pozorovať sám seba, musí byť označený ako systém konania.“ (Luhmann 1991a, 226)

Luhmann vo svojom uvažovaní o komunikácii nadväzuje na Maturanu a Varelu. Maturana a Varela stotožňujú pojem komunikácie s pojmom koordinácie sociálneho správania aktérov, ktorí sú si navzájom absolútne intransparentní.

V podstate ide o intencionálne interakcie (na strane aktérov) sprostredkované istým médiom. Na strane aktérov je reflexivita vnímania rozhodujúcim predpokladom komunikácie a komunikácia sa potom nemôže chápať inak ako špecifická operácia sociálnych systémov. V sociálnych systémoch sa komunikácia produkuje v rekurzívnej komunikačnej sieti, ktorá konštituuje identitu systému tým, že vytvára všetky elementy tohto systému. Pokračovanie komunikácie je potom pokračovaním autopoiézy systému. Sociálne systémy nefungujú iným spôsobom ako komunikáciou a mimo sociálnych systémov nenájdeme žiadnu komunikáciu. Komunikácia je zároveň výlučne endogénnou operáciou sociálneho systému, nenájdeme preto komunikáciu medzi sociálnymi systémami a ich okolím, teda medzi všetkým, čo nie je komunikáciou (vedomie, biologická podstata života a pod.).[5] Sociálny systém produkuje komunikáciu prostredníctvom komunikácie a je voči okoliu uzavretý v tom zmysle, že z neho neprijíma žiadne informácie. Toto je jediný predpoklad na to, aby sa sociálny systém prostrediu zároveň otvoril. Otvára sa však výlučne v tom zmysle, že ho môže pozorovať, nie komunikovať. Prostredie je tomto procese konštruované ako informácia.


Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.



[1] Luhmann konštatuje: „Na jednej strane mimo komunikačného systému spoločnosti neexistuje žiadna komunikácia. Tento systém je jediný, ktorý využíva tento typ operácie, a je preto reálne nutne uzavretý. Na druhej strane to neplatí pre všetky ostatné sociálne systémy. Tie preto musia definovať svoj špecifický spôsob fungovania alebo určiť svoju identitu prostredníctvom reflexie, aby mohli regulovať, ktoré zmyslové jednotky vnútorne umožňujú sebareprodukciu systému, t. j. majú sa znovu a znovu reprodukovať.“ (Luhmann 1991a, 6061)

[2] Perturbácia znamená spustenie procesu spracovania informácií. Tento proces organizuje systém svojimi operáciami. Tento pojem z pohľadu systému Luhmann dopĺňa komplementom „rezonančná schopnosť“ (Luhmann 2004, 121). Perturbácia je teda iba pre daný systém perturbáciou, ktorá v prostredí systému v danom formáte neexistuje.

[3] To znamená, že s konceptom dvojitej kontingentnosti sa negujú akékoľvek predstavy pôvodu.

[4] Informácia znamená diferenciu, ktorú mení stav systému, čiže spôsobuje novú diferenciu (porovnaj Luhmann 1998, 190).

[5] Psychické systémy nie sú súčasťou sociálnych systémov, ale patria do ich prostredia.

Bibliografia

Luhmann, Niklas. 1991a. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1991b. Soziologische Aufklärung 2. Aufsätze zur Theorie der Gesellschaf. 4. Auflage, Wiesbaden: Springer Fachmedien.
Luhmann, Niklas. 1992. Die Wissenschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.
Maturana, Humberto R., Francisco J. Varela. 1984. Der Baum der Erkenntnis. Die biologischen Wurzeln menschlichen Erkennens. München: Goldmann.

<< späť