Komunikácia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Kommunikation (D)
Communication (En)
Explikácia pojmu
Komunikácia
je v kontexte teórie autopoietických systémov chápaná ako koordinácia
správania. O komunikáciu ide vždy, keď dochádza ku
koorientácii systémov, avšak toto je možné iba v prípade tzv. štruktúrneho
prepojenia (strukturelle Kopplung). Pojem štruktúrne prepojenie,
ktorý je tu podstatný, opisuje formu reciprocity.
Takto
poňatý koncept poznania a komunikácie radikálne vylučuje možnosť, že
informácie z prostredia môžu určovať, čo sa v systéme v súlade s jeho
vnútornými štruktúrami bude diať.
V rámci
tejto teórie to znamená, že komunikácia nemôže riadiť kognitívne systémy, nie
je možné, aby podmienky prostredia určovali, čo sa v systéme deje, môžu tieto
systémy však perturbovať (dráždiť, iritovať).[1] Tieto perturbácie[2] sa vnútorne spracúvajú
a to, čo pri ich spracovaní vzniká, sú vnútorné konštrukcie, ktoré sú
výsledkom konfrontácie vonkajších udalostí s endogénnymi štruktúrami alebo
štruktúrnymi prvkami systému. Luhmann preto uvádza: „Len vtedy, keď na systém
nepôsobí všetko súčasne, ale keď sú k dispozícii vysoko selektívne vzory, môže
systém reagovať na iritácie a ,perturbácie‘ (Maturana), t. j. chápať ich ako
informácie a príslušne prispôsobovať svoje štruktúry alebo používať operácie na
transformáciu týchto štruktúr.“ (Luhmann 2004, 121) Z toho vyplýva známe
Luhmannovo dictum: „Redukcia komplexnosti je podmienkou nárastu komplexnosti.“
(Luhmann 2004, 121)
Sociálne systémy nie sú produktom operácií
psychických systémov, ale komunikácií. Dané pozorovanie kulminuje v známom
Luhmannovom výroku: „Neexistuje teda žiadna ,vedomá komunikácia‘, rovnako ako
neexistuje žiadne ,komunikatívne myslenie‘ (vnímanie). Alebo inak povedané:
ľudia nemôžu komunikovať, komunikovať môže len komunikácia.“ (Luhmann 1992,
30–31) Uvedené Luhmann ďalej dopĺňa: „V koncepcii komunikácie je
zakomponovaný predpoklad reflexívnej autoreferencie. Komunikácia vždy
komunikuje aj to, že komunikuje.“ (Luhmann 1998, 14)
Vo väčšine známych modelov je komunikácia
koncipovaná na úrovni, ktorá predpokladá komunikujúci subjekt.
Systémovo-teoretická koncepcia komunikácie sa vyznačuje radikálne zmenenou
perspektívou v porovnaní s tradičnými komunikačnými modelmi.
V porovnaní s bežným chápaním komunikácie
sa tu dosahuje úroveň abstrakcie, ktorá predstavuje kontraintuitívny prístup.
Na konceptuálnej úrovni komunikuje len komunikácia, pretože človek ako
relevantná entita na tejto úrovni neexistuje (neoperuje). Systémy sú operatívne
uzavreté systémy, ktoré ale môžu byť pozorované inými systémami, avšak len ako
súčasť ich prostredia. Tieto systémy, ako sme viackrát uviedli, sú navzájom
štruktúrne prepojené. Luhmann týmto spôsobom vyňal kognitívne systémy (ľudí) zo
sociálnych systémov a vložil ich do prostredia sociálnych systémov. Sociálne sa
tak stáva vysvetliteľným výhradne prostredníctvom sociálneho, komunikácia len
prostredníctvom komunikácie. Kognitívne systémy si tiež nie sú navzájom
prístupné. Práve preto sú závislé od komunikácie a práve preto sa formujú
komunikačné systémy. Ich nepravdepodobnosť (či skôr nespoľahlivosť) sa dá
vysvetliť tým, že všetky kognitívne systémy sa správajú kontingentne, aj keď
ich správanie v systéme koordinujú komunikácie.
Tu
vstupuje do hry reflexivita systémov, ktorá spočíva v umocňovaní selektívnosti
istého procesu prostredníctvom uplatnenia tohto procesu na samého seba.[3] Komunikácia a človek sa
teda vôbec nemôžu dostať do konkurenčného vzťahu pri modelovaní teórie
systémov, pretože tieto dva pojmy sa nachádzajú na úplne odlišných úrovniach
v architektúre teórie. Architektúra tejto teórie rozhoduje, či pôjde
o človeka (a jeho konanie) alebo o komunikáciu (a jej charakter udalosti).
Je to teda výlučne otázka teórie, nie otázka empírie.
V
Luhmannovej systémovej teórii komunikácie ľudské bytosti nie sú vnímané ako
pôvodcovia komunikácie. Komunikácia nie je považovaná za produkt konania ľudí,
ale za operáciu, ktorá je možná len prostredníctvom seba samej. Rovnako ako
komunikačné systémy, aj psychické systémy sú operačne uzavreté systémy.
Nedokážu sa navzájom prepojiť. Neexistuje žiadna komunikácia medzi vedomím a
vedomím a neexistuje ani komunikácia medzi vedomím a spoločnosťou. Táto
skutočnosť nám potenciálne odkrýva možnosť pochopiť, že „ako ľudské bytosti
máme len svet, ktorý vytvárame spolu s ostatnými – bez ohľadu na to, či sa nám
ostatní páčia alebo nie“ (Maturana – Varela 1984, 265).
Komunikácia
v konečnom dôsledku zabezpečuje pokračovanie autopoiézy sociálneho
systému. Vďaka operatívnej uzavretosti systémov však o komunikácii
nemôžeme hovoriť ako o činnosti, ale ako o udalosti. Komunikácia
predpokladá aktérov, avšak výlučne v tom zmysle, že sa vďaka nim
uskutočňuje, a to v podobe syntézy troch selekcií: selekcie spôsobu
oznámenia, selekcie informácie[4] (konštruovanej v udalosti
komunikácie) a selekcie porozumenia. V každej jednej komunikácii je
porozumenie (samotná selekcia bez momentu atribúcie) zároveň predpokladom
ďalšej komunikácie. V komunikácii porozumenie umožňuje reprodukciu sociálneho
systému. Tieto selekcie predstavujú akty systémov vedomia. Ale iba v ich
syntéze majú ako komunikácia (teda ako operácia sociálneho systému) charakter
udalosti. Komunikácia je udalosť, ktorá okamžite zaniká. Nie je to nijaká
postupnosť selekcií. Vďaka uvedenému je jasné, že komunikácia nie je
jednoduchým vnímaním správania druhých. Vnímanie sa od komunikácie líši tým, že
v ňom chýba diferencia medzi informáciou a oznámením. Inými slovami, keď
sa porozumenie pozoruje ako selekcia v udalosti komunikácie, nedá sa
hovoriť už o mentálnych procesoch (operáciách), hoci tieto sú s komunikáciou
vždy štruktúrne prepojené.
Komunikácia je však, ako Luhmann paradoxne
uvádza, nepravdepodobná: „Je nepravdepodobná, hoci ju zažívame každý deň,
praktizujeme ju a bez nej by sme nemohli žiť. Túto nepravdepodobnosť, ktorá sa
stala neviditeľnou, treba vopred pochopiť.“ (Luhmann 1981, 26) Na inom mieste
Luhmann ďalej konštatuje, že autopoiéza „si [...] zachováva nepravdepodobnosť
takým spôsobom, že akákoľvek konkrétna výpoveď sa stáva extrémne
nepravdepodobnou vzhľadom na nespočetné množstvo iných možností. Jasné
vonkajšie ohraničenie systému vedie k vytvoreniu štruktúrovanej komplexnosti,
ktorá teraz robí každú jednotlivú udalosť v systéme nepravdepodobnou. Práve tu
si však systém môže pomôcť tým, že bude procesovať rekurzívne a zabezpečí
obmedzenia pre konkrétne dané možnosti voľby“ (Luhmann 1998, 212). Luhmann vidí
v otázke, ako sa nepravdepodobná komunikácia stáva pravdepodobnou,
podstatnú úlohu sociológie.
Význam,
ktorý vzniká v komunikácii, je síce intersubjektívny, ale nezávisí od žiadneho
z aktérov majúcich účasť na tejto udalosti. Tu treba pripomenúť
Luhmannovu definíciu vzťahu medzi komunikáciou a konaním, v ktorej vyjadruje,
že komunikačný systém sa v priebehu svojho sebazjednodušovania označuje ako
systém konania: „Aby mohol byť komunikačný systém pozorovaný alebo aby mohol pozorovať
sám seba, musí byť označený ako systém konania.“ (Luhmann 1991a, 226)
Luhmann vo svojom uvažovaní
o komunikácii nadväzuje na Maturanu a Varelu. Maturana a Varela
stotožňujú pojem komunikácie s pojmom koordinácie sociálneho správania aktérov,
ktorí sú si navzájom absolútne intransparentní.
V podstate
ide o intencionálne interakcie (na strane aktérov) sprostredkované istým
médiom. Na strane aktérov je reflexivita vnímania rozhodujúcim predpokladom
komunikácie a komunikácia sa potom nemôže chápať inak ako špecifická
operácia sociálnych systémov. V sociálnych systémoch sa komunikácia produkuje v
rekurzívnej komunikačnej sieti, ktorá konštituuje identitu systému tým, že
vytvára všetky elementy tohto systému. Pokračovanie komunikácie je potom
pokračovaním autopoiézy systému. Sociálne systémy nefungujú iným spôsobom ako
komunikáciou a mimo sociálnych systémov nenájdeme žiadnu komunikáciu.
Komunikácia je zároveň výlučne endogénnou operáciou sociálneho systému,
nenájdeme preto komunikáciu medzi sociálnymi systémami a ich okolím, teda medzi
všetkým, čo nie je komunikáciou (vedomie, biologická podstata života
a pod.).[5]
Sociálny systém produkuje komunikáciu prostredníctvom komunikácie a je voči
okoliu uzavretý v tom zmysle, že z neho neprijíma žiadne informácie. Toto
je jediný predpoklad na to, aby sa sociálny systém prostrediu zároveň otvoril.
Otvára sa však výlučne v tom zmysle, že ho môže pozorovať, nie komunikovať.
Prostredie je tomto procese konštruované ako informácia.
Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-20-0179.
[1] Luhmann konštatuje: „Na jednej
strane mimo komunikačného systému spoločnosti neexistuje žiadna komunikácia.
Tento systém je jediný, ktorý využíva tento typ operácie, a je preto reálne
nutne uzavretý. Na druhej strane to neplatí pre všetky ostatné sociálne
systémy. Tie preto musia definovať svoj špecifický spôsob fungovania alebo
určiť svoju identitu prostredníctvom reflexie, aby mohli regulovať, ktoré
zmyslové jednotky vnútorne umožňujú sebareprodukciu systému, t. j. majú sa
znovu a znovu reprodukovať.“ (Luhmann 1991a, 60–61)
[2] Perturbácia
znamená spustenie procesu spracovania informácií. Tento proces organizuje systém
svojimi operáciami. Tento pojem z pohľadu systému Luhmann dopĺňa
komplementom „rezonančná schopnosť“ (Luhmann 2004, 121). Perturbácia je teda
iba pre daný systém perturbáciou, ktorá v prostredí systému v danom
formáte neexistuje.
[3] To znamená, že s konceptom
dvojitej kontingentnosti sa negujú akékoľvek predstavy pôvodu.
[4] Informácia znamená diferenciu,
ktorú mení stav systému, čiže spôsobuje novú diferenciu (porovnaj Luhmann 1998,
190).
[5] Psychické systémy nie sú súčasťou
sociálnych systémov, ale patria do ich prostredia.
Bibliografia
Luhmann, Niklas. 1991a. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1991b. Soziologische Aufklärung 2. Aufsätze zur Theorie der Gesellschaf. 4. Auflage, Wiesbaden: Springer Fachmedien.
Luhmann, Niklas. 1992. Die Wissenschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.
Maturana, Humberto R., Francisco J. Varela. 1984. Der Baum der Erkenntnis. Die biologischen Wurzeln menschlichen Erkennens. München: Goldmann.