Kognitívna teória metafory

Kognitívna teória metafory generuje model mentálnej reprezentácie metaforických štruktúr. Metaforu vníma ako prvok konceptuálnej štruktúry ľudskej kognície. Vznikla v rámci kognitívnej lingvistiky, ktorá sa začala etablovať približne od polovice 20. storočia a je pôvodne súčasťou kognitívnej sémantiky. Na rozdiel od generatívnej lingvistiky, ktorá v jazyku vidí uzavretý modul so sebe vlastnými pravidlami, kognitívna lingvistika sa vníma ako alternatíva ku generatívnej paradigme a jazyk charakterizuje ako prejav všeobecných ľudských kognitívnych schopností (Jäkel 2003, 20). Kognitívna lingvistika kritizuje diferencovanie medzi doslovným a obrazným jazykom. Primárne sa to týka jej holistického variantu, ktorý nerozlišuje medzi skutočnosťou a jazykovým poznaním. Význam je podľa nej prístupný a opísateľný iba cez prizmu všeobecných princípov kognície, ako sú konceptualizácia, kategorizácia, rozoznávanie vzorov a pod. Jazykové a kognitívne princípy sú preto od seba neoddeliteľné. Kognitívna teória metafory odkrýva mechanizmy, ktorými človek konceptualizuje skutočnosť a akým spôsobom do týchto primárnych konceptov integruje nové poznanie, čím odhaľuje štruktúru našej kognície.

V rámci kognitívnej literárnej vedy sa kognitívna teória metafory diskutuje hlavne cez optiku konceptuálnej teórie metafory, ktorá sa vyprofilovala na podklade štúdie Georga Lakoffa a Marka Johnsona Metaphors we live by z roku 1980[1]. Jej hlavnou premisou je, že metafora vykazuje popri jazykovej  aj kognitívnu dimenziu a že väčšia časť systému konceptov našej skutočnosti pozostáva z metafor. Inými slovami, metafory nie sú iba jazykovými fenoménmi, ale predstavujú zároveň konceptuálne štruktúry, ktoré sú prvkami našich mentálnych reprezentácií. Tým sa stavajú do opozície k tradičným teóriám metafory, ktoré vychádzajú z presvedčenia, že v zásade každý metaforický výraz možno nahradiť nemetaforickým. Metafora sa na rozdiel od klasického chápania vníma ako nástroj orientácie a produkcie obrazov našej reality. Jazyk je pre Lakoffa a Johnsona priestorom, v ktorom možno vydestilovať systém konceptov ľudského poznania sveta, keďže jazykový komunikačný systém je položený na tom istom základe ako systém týchto konceptov. Pokiaľ bola metafora v ponímaní rétoriky niečím mimoriadnym a zvláštnym, z kognitívneho hľadiska sa stáva niečím zásadným a takisto všedným.

V roku 1993 vychádza Lakoffova štúdia The Contemporary Theory of Metaphor, v ktorej už autor konštatuje, že „súčasná teória metafory“ sa dokázala presadiť voči klasickej aristotelovskej teórii. Lakoffova súčasná teória metafory už iba potvrdzuje, že metaforika nie je čisto jazykový fenomén, ale že metafory predstavujú objektivizáciu kognitívnych procesov. Metaforiku preto chápe ako kognitívny proces, ktorým dokážeme uchopiť abstraktné a komplexné fenomény (napr. čas, vývoj) pomocou konkrétnych a jednoduchých konceptov.

Ďalšia spoločná publikácia týchto dvoch autorov s názvom Philosophy in the Flesh z roku 1999 sa dotýka filozofických smerov a ich metaforickej podstaty. V ich teórii nájdeme početné styčné body so skoršími teóriami metafory, hlavne v európskom lingvistickom a filozofickom kontexte, ktoré dávno pred kognitívnou teóriou metafory poukazovali na kognitívne dimenzie metafory. Lakoff a Johnson ale opäť rozpútali takmer zabudnutý výskum metafory tak v lingvistike, ako aj jazykovo-filozofickom či psychologickom kontexte.  

Lakoffova neskoršia práca Neural Theory of Metaphor z roku 2008 dôvodí existenciu a funkciu metafory v skúsenostnej štruktúre a vysvetľuje pôvod tzv. primárnej metafory (primary metaphor) a poukazuje na fakt, že v rôznych kultúrach nachádzame rovnaké metafory. Toto je zároveň základná premisa teórie prirodzenej metafory. Metaforická konceptualizácia sa podľa nej zakladá na neuronálnych prepojeniach získaných na základe primárnych skúseností, ako sú napr. senzorika, motorika, lokomócia, vnímanie trojdimenzionálneho priestoru, vnímanie seba a objektov v priestore a pod.  

Fauconnier a Turner napríklad skúmajú komplexné kognitívne procesy na podklade metaforického prenášania významov, pričom sa opierajú o teóriu mentálnych priestorov (mental spaces). 

Všetky spomenuté práce majú jedno spoločné, a síce je to postulát, že metafory v našich diskurzoch neslúžia iba ako rétorické figúry k zintenzívneniu pôsobenia rečového prejavu, ale že skôr ide o modely myslenia, ktoré organizujú naše konanie, pomáhajú nám navzájom sa organizovať a sú naším orientačným mechanizmom. Tým sa stávajú predpokladom poznávania a konštrukcie životnej reality.

---

Metafora štruktúruje naše poznanie. Jej hlavnou funkciou je kognitívne a jazykovo sprístupniť abstraktné súvislosti. Metafory systematicky prepájajú domény konkrétneho poznania s abstraktnými a ťažko uchopiteľnými oblasťami, prečo časť poznania východiskovej (konkrétnej) domény (source domain) sa premieta do cieľovej (komplexnej či abstraktnej) oblasti (target domain)[2].  Tieto prepojenia sa nazývajú mappings. Ide o pôvodne matematický pojem, ktorý prebral Lakoff v štúdii Women, Fire, and Dangerous Things z roku 1987. Ako synonymum pojmu mapping Lakoff a Johnson používajú aj pojem metaphorical projection (metaforický prenos). Nejde tu o prenos jednotlivých elementov, ale o prenos štruktúr, ktoré na úrovni jazyka následne dostávajú konkrétnu podobu[3]. Abstraktné myslenie je postavené na základoch štruktúr zmyslového vnímania. Tým pádom sa metafora stáva špecifickým prejavom aplikovaného poznania. Prenos štruktúry zmyslového poznávania na cieľovú doménu abstraktno-pojmového myslenia je jednosmerný, neexistuje prenos opačným smerom.

Spoločným aspektom tradičnej a kognitívnej teórie metafory je prenos významových prvkov z jednej domény do druhej. V Aristotelovej teórii metafory dochádza k prenosu významu z jednej (jazykovej) domény do druhej (takisto jazykovej). Hovorí o „prenose slova z  rodu na druh alebo z druhu na rod alebo z jedného druhu na iný alebo podľa pravidiel analógie“[4].  Naproti tomu kognitívna teória situuje metaforu do priestoru medzi kogníciou a jazykom a prenos sa príslušne deje medzi kognitívnymi štruktúrami (konceptmi) a jazykom. Štruktúry zdrojovej domény sa skladajú primárne z elementov konkrétnych, zmyslových, senzomotorických skúseností (napr. pohyb v priestore, relácie hore – dole a pod.). Táto projekcia môže byť motivovaná koreláciou oboch oblastí (napr. zlosť v ňom vrela, zovrela v ňom krv/žlč; Er kochte vor Wut; He is boiling with rage; Egli stava bollendo di rabbia – konceptuálna metafora ANGER IS HEAT[5]), ich štruktúrnou podobnosťou (život je boj, život je hazardná hra – konceptuálna metafora LIFE IS A GAMBLING GAME[6]), ontologickou podobnosťou (myšlienky sú predmety –  IDEAS (OR MEANINGS) ARE OBJECTS[7]).

V zásade je konceptuálna metafora iba dekontextovaná abstrakcia, ktorá sa realizuje prostredníctvom metaforických výrazov. Pomocou diferenciácie medzi type a token (lingv. Vorkommnis) sa dajú rozlišovať aj konvenčné metafory od nových metafor (new metaphors). Nové metafory, predovšetkým v literárnych textoch, Lakoff a Johnson definujú ako úplne nové koncepčné metafory (1980, 235). V práci More Than Cool Reason[8] Lakoffa a Turnera z roku  1989  síce nájdeme túto myšlienku tiež, ale už iba ako margináliu. Nové metafory vznikajú v zásade iba pomocou modifikácie alebo prostredníctvom kombinácie existujúcich koncepčných metafor. V neskorších prácach (Lakoff / Johnson 1999)[9] sa už o nových koncepčných metaforách nehovorí vôbec.

Lakoff a Johnson (1980) klasifikujú konceptuálne metafory podľa funkčného hľadiska na structral metaphors (ARGUMENT IS WAR), orientational metaphors (HAPPY IS UP / SAD IS DOWN) a ontological metaphors (INFLATION IS AN ADVERSARY). Avšak výskumná prax ukázala, že táto klasifikácia je nejednoznačná, pretože neumožňuje jasné vymedzenia. Ontologické metafory predstavujú skôr variant štruktúrnej metafory. V analýzach sa takisto ukázalo, že aj orientačná metafora môže byť iba variantom štruktúrnej metafory (v tomto prípade s priestorovou zdrojovou doménou). O to viac je možné redukovať všetky typy metafor na štruktúrnu metaforu, keď si všimneme, že autori považujú štruktúrnu metaforu za primárnu a že sa jej definícia v žiadnom bode neodlišuje od definície metafory ako takej. Ich „nefunkčná“ klasifikácia vedie vo výskumnej praxi k tomu, že sa používa iba termín konceptuálnej metafory.

V kognitívnej teórii metafory je podstatné, že kognitívna projekcia sa voči jazykovej vníma ako nadradená.  V tomto zmysle sa metafora primárne realizuje na konceptuálnej (kognitívnej) úrovni a až sekundárne sa objektivizuje na povrchu jazyka. To vysvetľuje okrem iného, prečo dokážeme spontánne a bez problémov porozumieť aj novým a jazykovo nekonvencionalizovaným metaforám. Medzi metaforickým systémom v konkrétnych jazykoch a konceptuálnym kognitívnym modelom metafory je vzťah reciprocity. Ako sa o metaforách nedá uvažovať nemetaforicky, ani teórie či poznanie nejestvujú mimo metaforických konceptov. Avšak metafora nie je vedomým nástrojom produkcie poznania, je naším nereflektovaným a inštinktívnym organizačným mechanizmom, ktorý sa vyvíja ešte pred osvojením si jazyka.

Kognitívna metafora ako nástroj myslenia funguje v prípadoch, keď sa človek snaží integrovať novú informáciu do aktuálnych schém poznania. Ak neexistujú vhodné schémy spracovania takejto novej informácie, aktivizujú sa podľa možnosti podobné vhodné schémy. Následne vzniká z tejto konceptuálnej podobnosti nová schéma, ktorá sa zhoduje s predchádzajúcimi iba parciálne, v mnohých aspektoch je ale odlišná. Hovorí sa preto, že medzi zdrojovou a cieľovou doménou existuje parciálna kompatibilita. Môžeme sa venovať aj otázke, ktoré koncepty sú metaforické a ktoré nie, ale oveľa zmysluplnejšia je otázka, ktoré aspekty toho ktorého konceptu sa dajú chápať iba metaforicky a ktorých podstata vôbec nie je metaforická. Spravidla sa ale jedna zdrojová doména premieta do viacerých cieľových domén, alebo inak, viaceré cieľové domény môžu byť štruktúrované jednou zdrojovou oblasťou. Lakoff a Turner 1989 odkazujú aj na početné príklady, kedy sa viaceré zdrojové oblasti premietajú  na jednu cieľovú oblasť. Tieto oblasti sú často od seba ontologicky úplne nezávislé. Tu sa odkrývajú možnosti výskumu metafory ako štruktúrovaného priestoru medzi jazykom a kogníciou. Lakoff a Johnson modelujú tzv. kognitívnu sémantiku, upozorňujú na neopodstatnenosť odčleňovania sémantiky od pragmatiky takisto ako jazyka a kognície. Naopak, práve v metafore sa im ukazujú prepojenia oboch úrovní. Ich kognitívna sémantika preto neskúma vzťah označujúceho a označovaného, ale vzťahy medzi slovom a skúsenostnými konštrukciami vedomia. Jazykové fenomény autori definujú jednoducho ako reprezentácie kognitívnych procesov.

---

Metafora je spôsob konceptualizácie skúsenosti a organizácie poznania, ktorého štruktúra sa dá vysvetliť ako sémantická sieť s mnohými uzlami a reláciami medzi nimi. V tejto štruktúre je možné sledovať vypĺňanie tzv. škár/štrbín/prázdnych miest (slots) po príslušnej projekcii zdrojovej domény na cieľovú. Tu dochádza k prepájaniu skúsenostnej a jazykovej úrovne. Takýmito projekciami poznania sa vytvárajú komplexné kognitívne štruktúry, v ktorých nachádzame reprezentácie poznania cieľových domén. Tieto reprezentácie samozrejme nemusia mať metaforický pôvod. Táto skúsenostno-konceptuálna úroveň je prístupná empirickému skúmaniu. Otázka porozumenia sa dá zodpovedať iba na podklade odkrývania princípov konceptuálneho štruktúrovania poznania, ktoré nám ukazujú, prečo sa zmysly a rozum (biológia a vedomie) nedajú od seba oddeliť. Hlavne Johnson upriamuje svoju pozornosť na biologické/telesné predpoklady poznania a porozumenia[10]. Kognitívne schopnosti ako sú jazyk alebo myslenie nie sú oddelené od našej telesnosti a kognitívni lingvisti principiálne vychádzajú zo spriahnutia tela a kognície (myslenia a jazyka). Johnsonova „telesná“ sémantika stavia na teórii imaginácie, ktorá vychádza z premisy nepreniknuteľnosti telesnej skúsenosti, teda z presvedčenia, že človek konceptualizuje svet principiálne na základe jeho primárnych (senzomotirických) skúseností. Johnson tvrdí, že telesnosť determinuje každý druh skúsenosti.  Na mysli má elementárne predpojmové telesné skúsenosti, z ktorých vznikajú tzv. obrazové schémy (image-schemata, Vorstellungsschemata), elementárne senzomotorické vzory, ktoré štruktúrujú každé nové poznanie a sú základnou stavebnou jednotkou kognitívnych modelov.[11] Obrazové schémy, napriek alebo práve vďaka ich elementárnej jednoduchosti, sa následne premietajú do komplexnejších a abstraktných významov a dávajú im diferencovanú štruktúru. Obrazové schémy (image-schemata) a ich projekcie sú základným mechanizmom konceptualizácie skutočnosti a ľudského myslenia. Toto je zároveň premisa radikálneho konštruktivizmu a Johnsonov pojem metafory je teda zásadne epistemologicky konštruktivistický.

Konceptuálny systém je štruktúrovaný metaforickým prenosom obrazových schém (image-schemata) na cieľové domény. Spôsob, ako konceptualizujeme skutočnosť, je principiálne metaforický a metafory majú preto primárne epistemickú funkciu – organizujú poznanie. Sú elementmi jazyka, ako aj prvkami mechanizmu poznania.

Kognitívna teória metafory operuje pojmami „konceptuálna metafora“ (THEORIES ARE BUILDINGS) a „metaforický výraz“, resp. konvenčná metafora (svoju teóriu postavil na slabých základoch; Er baute seine Theorie auf älteren Positionen auf; Er untermauerte seine Theorie mit Beispielen...).  Konceptuálne teórie spájajú vždy dve domény, zdrojovú (stavba) a cieľovú (teória). Konceptuálna metafora je meta-entita situovaná nad jazykovou manifestáciou daného konceptu. Abstraktné domény sú vždy projekčnými plochami pre konkrétne primárne skúsenosti. Táto jednosmernosť prenosu je jednou zo základných téz kognitívnej teórie metafory. To ďalej znamená, že abstraktné domény spočívajú, resp. majú pôvod v bezprostredne zmyslovom prežívaní. Jedným z najdôležitejších predpokladov pre obsiahnutie abstraktných obsahov spočíva v konceptualizácii v podobe metaforickej projekcie.

Ďalším princípom prenosu je the invariance principle (princíp invariantnosti), ktorý znamená, že projekciou štruktúr pôvodnej domény do cieľovej oblasti sa jej inherentná štruktúra nenaruší:

 

Metaphorical mappings preserve the cognitive topology (that is, the image-schema structure) of the source domain, in a way consistent with the inherent structure of the target domain. What the Invariance Principle does is guarantee that, for container schemas, interiors will be mapped onto interiors, exteriors onto exteriors, and boundaries onto boundaries; for path-schemas, sources will be mapped onto sources, goals onto goals, trajectories onto trajectories; and so on[12]. (215)

 

Mapping sa potom deje vždy parciálne a je štruktúrne obmedzený, čo znamená, že mapping sa vo svojej parciálnej korešpondencii týka samozrejme oboch oblastí. Lakoff a Johnson (1980) ale aj Kövecses (2002) hovoria o zvýrazňovaní (highlighting) a zastieraní (hiding) určitých aspektov príslušných oblastí, hovoria, že metafora má perspektivujúcu funkciu.

Okrem toho sa metafore bežne pripisujú aj iné funkcie: napr. označovacia funkcia v súvislosti s konštituovaním významov a poznania, ako aj názorne vysvetľujúca funkcia a funkcia sprostredkovania poznania. V rámci textu je metafora zodpovedná za zabezpečenie jeho koherentnosti[13].

Konceptuálne metafory sú v našom kognitívnom systéme zahniezdené tak, že si ich metaforické podhubie bežne vôbec nevšímame. Sú konvencionalizované a sú pevnou súčasťou lexikónu (napr. Tvoje slová ma zranili/ma bolia etc.). Toto je v skratke jadro celej problematiky, a síce odhaľovanie systematických vzťahov medzi zásadnými (bazálnymi/primárnymi) skúsenosťami človeka a jazykom.

Nie je to objav Lakoffa a Johnsona. Harald Weinrich[14] svojou teóriou obrazových polí predznačuje neskorší vývin týchto ideí u Lakoffa a Johnsona. Mnohí kritici konceptuálnej teórie metafory sa pokúšajú rekonštruovať  jej „európsky“ pôvod. V anglosaskom prostredí sa často spomína Max Black[15] ako predchodca kognitívnej teórie metafory. Okrem toho poukazujú na nekonzistentnú terminológiu[16]. Najzávažnejším neuralgickým bodom odbornej kritiky je metodológia. Lakoff a Johnsonn stotožňujú kognitívne štruktúry s jazykovými, konceptuálne štruktúry ľudského myslenia dokladajú výsledkami vyhodnocovania jazykového materiálu, čo predstavuje metodologický hysteron-proteron.