Kognitívna naratológia

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Kognitive Narratologie (D)
Cognitive narratology (En)

Explikácia pojmu

Kognitívna naratológia ako súčasť tzv. postklasickej naratológie[1] skúma kognitívne procesy, ktoré sa odohrávajú pri vnímaní a porozumení naratívnych textov. Jej hlavné zameranie spočíva v odkrývaní súvislostí medzi naratívnymi a kognitívnymi štruktúrami. Snaží sa opísať pôsobenie určitých kognitívnych a kultúrne štandardizovaných schém, ktoré sa aktivujú práve pri recepcii naratívnych textov. Funkcia týchto schém spočíva v integrovaní nových informácií do existujúcich štruktúr poznania: „Kognitívne prístupy naratológie sa často odvolávajú na všeobecnú psychickú schopnosť človeka, ktorá spočíva v tom, že dokáže pochopiť, čo si sám myslí, čo vníma alebo cíti, resp. čo si iní myslia, vnímajú alebo cítia.“ [2] (Eder 2016, 109) Východisko kognitívnej naratológie spočíva v presvedčení, že rozprávanie je vždy produkt ľudského ducha a je možné ho chápať iba v spojitosti s porozumením príslušných kognitívnych procesov (Mandl – Reiserer 2000). Medzi naratológmi existuje istý konsenzus, ktorý hovorí o tom, že naratívne texty sú špecifické v tom, že okrem sekvenciality, rozprávača a pod. sa v nich objavujú aj viac-menej invariantné obsahové štruktúry, ktoré zabezpečujú, že z udalostí a činov sa stávajú príbehy (stories). V naratologickom diskurze sa tieto štruktúry nazývajú rôzne: Story Grammar[3], Superstructure[4] v nemeckom kontexte je to Erzähl-Schema[5]. Aj keď ide o rôzne koncepty, idea je v podstate rovnaká – ide o prototypický priebeh udalostí. Pri rozprávaní príhod sa pridržiavame viac-menej nevedome istých naratívnych konvencií. Takéto zvnútornené štruktúry, resp. schémy[6] podmieňujú úspešnosť textovej komunikácie. Schémy[7] umožňujú jedinou propozíciou aktivovať komplexné súvislosti a generovať rozsiahle a detailné predstavy na základe minimálnych informácii obsiahnutých v textoch. Schémy reprezentujú všetko, čo sa dá poznať a sú medzi sebou zosietené a hierarchicky organizované. Sú rozhodujúcim faktorom pri výbere relevantných informácií a rozhodujú aj o spôsobe ich spracovania. Otázky ich pôvodu, vzniku a stability, resp. variability sú stále predmetom diskusií. Teória schém napr. hovorí o tom, že recipient svojím kontaktom s naráciami a zároveň svojou orientáciou v skutočnosti internalizuje určité stereotypy, na podklade ktorých dokáže porozumieť textu, ktorý je principiálne vždy otvorený a obsahuje mnoho prázdnych miest. Teória schém[8] rezonovala aj v kognitívnej naratológii. Rozšírený je hlavne názor, že schémy vzťahujúce sa na literatúru sú kultúrne a historicky príznačné, čo značí, že literatúra môže prispieť k odkrývaniu interpretačných rámcov/rastrov (frames, Wahrnehmungsrahmen) istej spoločnosti v jej historickej situovanosti, ale aj naopak, poznanie týchto rámcov pomáha k lepšiemu porozumeniu literárnych textov (Semino 1997). Semino definuje schému ako organizačný raster poznatkov a skúseností a koncentruje sa na organizáciu vedomostných štruktúr na strane čitateľa, čo vedie v konečnom dôsledku ku konštituovaniu sveta naratívneho textu. Porozumenie chápe ako hľadanie podobností s vlastným skúsenostným a vedomostným pozadím, čo je klasický hermeneutický problém.

Pri recepcii naratívnych textov zohrávajú hlavne scripts (Handlungs-Schemata) dôležitú úlohu. Často sa pojem script používa ako synonymum pojmu schema[9]. Pojem script zaviedli Schank a Abelson v roku 1977. Pojem script používajú na označenie organizácie poznania, ide o prototypické situácie, resp. sekvencie scén dlhodobo uložených v našej pamäti. Tak schémy, ako aj scripts sú modifikované kultúrne. Obe riadia našu pozornosť a upriamujú nás na to, čo už poznáme.

Kognitívna naratológia v narácii predpokladá základnú bázu kognície. Skúma mentálne reprezentácie a kognitívne procesy, ktoré sú rozhodujúce pre ľudskú schopnosť produkovať a recipovať zmysel na podklade príbehov. (porovnaj Herman 2003, 12) Tým sa stáva integrálnou súčasťou kognitívnej literárnej vedy, ktorá opisuje kognitívne predpoklady porozumenia textu.   

Základy kognitívnej naratológie položil David Herman. Vo svojich prácach prepája tri literárnovedné paradigmy: štrukturalistickú, pragmatickú a kognitívnu. V prvom rade kognitívna naratológia sa, za použitia zistení z oblastí kognitívnych vied, venuje analýze textových štruktúr, ktoré umožňujú recipientovi generovať predstavy o fiktívnej postave a o jej kognícii (fictional mind; cognitive mental functioning), o jej emóciách, vnímaní, o jej mentálnych reprezentáciách a pod. Kognitívna naratológia takisto posúva tradičnú štrukturalisticky orientovanú naratológiu do svetla poznatkov z oblasti kognitívnych vied a otvára otázky naratívnej realizácie perspektívy, priestoru, času, postavy a pod. na pozadí poznania kognitívnych mechanizmov.

Na rozdiel od štrukturalisticky a na text orientovaných variantov naratológie sa však kognitívna naratológia primárne sústreďuje na účasť recipienta na literárnej komunikácii[10]. Tým sa stáva recepčná estetika v podaní štrukturalisticky orientovaného fenomenológa Wolfganga Isera istým predchodcom kognitívnej naratológie (porovnaj Schneider 2010).[11]  Kognitívna literárna veda ako jej „právny nástupca“ skúma kognitívne parametre, ktoré organizujú, resp. vplývajú na proces recepcie. Tieto tzv. frames predstavujú štruktúry poznania recipienta a sú vyskladané z viacerých sekcií poznania (literárne, kultúrne, jazykové, sociálne a pod.). Frames, ako aj  scripts či preference rules[12] sú kategórie, prostredníctvom ktorých sa kognitívna naratológia snaží objasniť, akým spôsobom dokáže naratívny text úspešne priviesť recipienta k tomu, aby generoval koherentný a zmysluplný príbeh. Herman odkazuje na výnimočné postavenie tzv. scripts spomedzi ostatných schém.[13]

Z aspektu teórie vnímania sa aj narácia dá chápať principiálne ako istý druh procesu vnímania. Zmyslové orgány nedokážu vnímať veci ako také, ale vnímajú iba rozdiely, ktorými sa vyznačujú vzhľadom na iné veci. Tieto rozdiely sa podieľajú v korelácii s pohybom (nie vývinom) na konštrukcii stabilného koherentného obrazu skutočnosti. Ten istý princíp platí aj pre generovanie fiktívnej skutočnosti. Kognitívna naratológia sa preto snaží opísať naráciu z aspektu aktivity recipienta, a síce na podklade jeho biologicky podmienených aktivít[14].

V pozadí výskumu narácie v kontexte kognitívnej naratológie sa otvárajú psycholingvistické, resp. psychologické otázky (Brône – Vandaele 2009). Oproti štrukturalisticky orientovanej naratológii sa tu skúma takmer výlučne súvislosť medzi znakmi textu a aktivitou recipienta. Preto sú pre porozumenie udalostí, konania a pod. v naratívnych textoch rozhodujúce tie kognitívne štruktúry, ktoré reprezentujú ľudské skúsenosti. Otázka potom znie, ako súvisia (hlavne na komunikačno-funkčnej úrovni) naratívne štruktúry textu s kognitívnymi štruktúrami recipienta.

V zmysle naratívnej psychológie sa kognitívna naratológia orientuje aj smerom na bežnú každodennú naráciu. Naratívna psychológia považuje naratívny charakter ľudskej mysle za kľúčový, resp. mimoriadne dominantný modus (narrative modus) porozumenia a pamäte, resp. spomínania, teda nejde iba o problematiku produkcie narácie, ale o odkrývanie naratívnych stratégií ako stratégií našej kognície vôbec (László 2008). Naratívny modus znamená, že človek uvažuje hlavne v naratívnych štruktúrach, ktoré sú vyskladané z aktérov, udalostí, akcií a reakcií, z úmyslov, časo-priestorových sekvencií a pod. Dominantnosť naratívneho módu si môžeme všímať aj v prípadoch, kde nenachádzame žiadne naratívne súvislosti, teda pri singulárnych udalostiach, ktoré dodatočne vkladáme do základnej a univerzálnej triadickej štruktúry začiatok – priebeh – koniec, resp. kde neexistuje žiaden dej, napr. pri výklade všeobecných súvislostí nejakého mechanizmu alebo princípu (pri definíciách a poučkách).

---

Kognitívna naratológia však primárne skúma mentálne spracovanie textu a jeho naratívnych zložiek, pričom sa sústreďuje na konštruktívny proces kreovania zmyslu na strane recipienta. Využíva pritom koncepty ako frames alebo schemata. Vďaka týmto konceptom nám stačí veľmi obmedzené množstvo informácií v texte, aby sme dokázali vykonštruovať mimoriadne komplexný koherentný obraz o svete v naratívnom texte.

Kritici kognitívnej naratológii vyčítajú, že nivelizuje rozdiel medzi estetickým zážitkom a zážitkami všedného dňa, a síce z pozície základnej premisy, že oboje vyrastá z podhubia kognitívnych univerzálií. Potenciál kognitívnej naratológie vidia ale v tom, že otvára otázky antropologickej proveniencie, čo literárnu vedu obohacuje o silne empirický aspekt. Jednou z centrálnych teoretických konštrukcií, na ktorých stojí kognitívna naratológia, je tzv. theory of mind. Tento pojem označuje základnú ľudskú schopnosť rozoznávať mentálne stavy u seba a u iných, a je známa aj ako empatia.  Experimentálne sa to potvrdzuje v existencii tzv. canonical neuronsmirror neurons[15].  Systém zrkadlových neurónov je základom všetkých foriem theory of mind[16]. Aj ďalšie modely štruktúrovania poznania sú v kontexte kognitívnej naratológie v diskusii, ako napr. mental mapping alebo blending (Porovnaj Rath 2011; Schneider 2000) – tieto sú prítomné samozrejme na celej ploche kognitívnej literárnej vedy, ktorá sa venuje procesom literárnej komunikácie na pozadí výskumov ľudskej kognície.

Trocha poddimenzovaný je aj v kognitívnej naratológii výskum emócií, avšak nie v zmysle ich textovej reprezentácie, alebo ich pochopenia zo strany recipienta, ale v zmysle pôsobenia princípov empatie, spoluprežívania v interakcii s naráciou (Miall 2006).


[1] Tzv. postklasická naratológia prekonáva štrukturalistickú paradigmu a svoje pracovné pole vníma multidimenzinálne na ploche vymedzenej textom, vedomím a komunikáciou. Táto široká kontextualizácia predmetu výskumu stiera pôvodné štrukturalistické kontúry naratológie. Postklasická naratológia obsahuje príznačne mnoho výskumných koncepcií a definícií narácie, skúmajú sa kultúrne, historické alebo ideologické aspekty narácie. Okrem kognitívnej naratológie sa sem radí (inter)kultúrna, postkoloniálna, feministická, afektívna, etická či historická naratológia. Kľúčovým potenciálom postklasickej naratológie je jej principiálne interdisciplinárny charakter. Práve z interdisciplinárneho hľadiska vyrastá napr. transgenerická či transmediálna naratológia. Výrazné postavenie v kontexte postklasických naratologických smerov má Fludernikovej pojem prirodzená naratológia (narutal narratology), ktorý vyrástol na podloží pragmatiky, recepčnej teórie a konštruktivizmu. Porovnaj Fludernik 1996, Preface; Fludernik – Alber 2010.

[2] „Kognitive Ansätze der Erzählforschung berufen sich häufig auf die allgemeine psychische Fähigkeit des Menschen, erschließen zu können, was man selbst denkt, wahrnimmt oder fühlt bzw. was andere denken, wahrnehmen oder fühlen.

[3] Za konceptom „story grammar“ sa skrýva hypotéza, že istý príbeh (v analógii k vete) je organizovaný istou (generatívnou) gramatikou (porovnaj Mandler 1978).

[4] Podľa Teuna van Dijka (1980) ľudia disponujú stabilnými vzormi, na základe ktorých produkujú a recipujú typické druhy textov. Podľa toho majú k dispozícii schému pre fikcionálne a nefikcionálne druhy, pre list, reportáž, správu, interview a pod. Týmto schémam na strane textu zodpovedá pojem superštruktúra.

[5] Holandský kognitívny psychológ Rolf Zwaan (1994) realizoval experimentálnu štúdiu, pri ktorej jeho študenti mali čítať kratšie texty. Jednej skupine k textom povedal, že ide o literárne texty, druhej skupine že sú to články z novín. Obe skupiny čítali identické texty, ale čítali ich rôzne. To sa ukázalo už na rýchlosti čítania, ale podstatný rozdiel sa zistil v stratégiách narábania s nimi. Študenti v skupine, ktorá vychádzala z toho, že čítajú literárne texty, sa koncentrovali hlavne na jazykové a formálne aspekty, druhá skupina sa sústredila viac na obsahové zložky a ich kauzalitu.

Roy Freedle a Gordon Hale (1979) zasa čítali deťom v škôlke. Raz to bol ne-naratívny výkladový text, inokedy to bol príbeh. V oboch prípadoch boli oba texty obsahovo veľmi podobné. Pri výklade si deti z obsahového hľadiska nedokázali spomenúť na nič z toho, čo počuli. Keď sa deťom čítal príbeh, boli schopné bez problémov ho prerozprávať.  V prípade príbehu išlo o konkrétnu udalosť, vo výklade o vysvetlenie všeobecných súvislostí, ktoré sú platné pre viaceré konkrétne udalosti. Skutočne prekvapivé výsledky ale dosiahol experiment pri jeho modifikácii, keď deťom prečítali najprv príbeh a v následnosti na to výkladový text. Deti v tomto prípade nemali problém vyrozprávať, čo bolo obsahom výkladového textu, avšak použili na to stratégie predtým počutého naratívneho textu.

[6] Taylor a Crocker definujú schému nasledovne: „A schema is a cognitive structure that consists in part of the representation of some defined stimulus domain. The schema contains general knowledge about that domain, including a specification of the relationships among its attributes, as well as specific examples or instances of the stimulus domain.“ (Taylor – Crocker 1981); Mandl a Reiserer (2000) pojem kognitívna schéma definujú takto: „Kognitive Schemata werden als Ordnungseinheiten innerhalb semantischer Netzwerke angenommen, die es ermöglichen, neue Erfahrungen in die vorhandenen Wissenssysteme zu integrieren.“ (96)

[7] Schéma sa často používa ako strešný pojem pre „scripts“, „frames“ , „models“, „stereotypes“ a pod.

[8] V roku 1932 britský psychológ Frederic Bartlett realizoval zaujímavú experimentálnu štúdiu v rámci projektu Remembering.  Britským probandom dal čítať tradičný príbeh o pôvodných obyvateľoch Ameriky s názvom The War of the Gosts s cieľom odkryť mechanizmy spomínania. Probandi na základe prečítaného mali za úlohu príbeh prerozprávať. Ukázalo sa, že všetci účastníci experimentu daný príbeh zmenili, a síce iba na určitých miestach, kde niečo vynechali alebo modifikovali. Bartlett tento jav odôvodnil existujúcimi vzormi v pamäti (nazval ich schémy) recipientov, s ktorými tento vzdialený príbeh nebol celkom zlučiteľný. Radom ďalších podobne štruktúrovaných štúdií položil základy teórie schém. Dnes je jeho teória prítomná hlavne v psychológii a na jej podklade sa skúmajú hlavne fenomény vnímania, pozornosti, pamäte či spracovania informácií. 

[9] Pojem schéma sa používa na označenie prototypického poznania objektov alebo ľudí. Pojem script označuje poznanie prototypických situácií. V kontexte kognitívnej literárnej vedy je tento rozdiel irelevantný a používa sa širší pojem schéma – porovnaj Semino 1997.

[10] Kognitívna literárna veda  sa pohybuje v priestore medzi tradičnou naratológiou, lingvistikou a kognitívnou psychológiou.

[11] Sven Strasen komentuje nasledovne: „Bei aller Kritik an Isers Position muß festgehalten werden, daß die Literaturwissenschaft ihm wichtige Einsichten in den Rezeptionsprozeß verdankt. So ist es zweifellos ein großes Verdienst Isers, im Anschluß an Ingarden den Begriff der Unbestimmtheit in der literaturwissenschaftlichen Diskussion etabliert zu haben. Iser erkennt damit auch, daß sprachliche Äußerungen stets verschiedene Aktualisierungen durch Rezipienten ermöglichen. Damit eröffnet er eine Perspektive auf den literarischen Kommunikationsprozeß, die viele Einsichten über den Zusammenhang von Weltwissen und Bedeutungszuweisen, wie sie etwa von der Schematheorie und anderen kognitionstheoretischen Ansätzen vorgestellt werden, vorwegnimmt oder vorbereitet.“ (2008, 81 n.)

[12] Všetky tri kategórie majú svoj pôvod v psychológii.

[13] Script je aj podľa neho mentálna reprezentácia typického priebehu istej série udalostí (v naratívnych textoch sa tým myslí sekvencialita).

[14] Z aspektu vývinovej psychológie sa naratívna kompetencia vyvíja veľmi skoro, resp. že ide o vrodenú schopnosť.

[15] Aktivácia rovnakých areálov v prípade rovnakých vlastných úkonov a úkonov, ktoré vykonáva niekto iný. Porovnaj napr. Keysers 2013.

[16] Okolo výskumov zrkadlových neurónov sa stále vedú kontroverzné debaty, hlavne sa spochybňuje validita realizovaných experimentov. 

Bibliografia

Bartlett, Frederic Charles. [1932] 1995. Remembering: A Study in Experimental and Social Psychology. Cambridge University Press; 2 edition.
Brône, Geert – Vandaele, Jeroen (2009): Cognitive poetics. Goals, gains and gaps. Berlin, New York: Mouton de Gruyter.
Eder, Thomas. 2016. „Broken Narratology? Zu eineigen neuen narratologischen Theorien.“ In Narrative im Bruch: Theoretische Positionen und Anwendungen. eds. Anna Babka, Marlen Bidwell-Steiner, Wolfgang Müller-Funk, Vienna University Press, 107-132.
Fludernik, Monika. 1996. Towards a "natural" narratology. London, New York: Routledge.
Fludernik, Monika. 2006. Einführung in die Erzähltheorie. Darmstadt: WBG.
Fludernik, Monika – Jan Alber, (eds). 2010. Postclassical Narratology: Approaches and Analyses (Theory and Interpretation of Narrative).
Freedle, Roy – Gordon Hale. 1979. Acquisition of New Comprehension Schemata for Expository Prose by Transfer of a Narrative Schema. In Freedle, Roy O. (ed.) New Directions in Discourse Processing. Norwood, NJ: Ablex, 121-135.
Herman, David. 1997. "Scripts, Sequences, and Stories: Elements of a Postclassical Narratology." PMLA 112: 1046-1059.
Herman, David. 1999. "Towards a Socionarratology: New Ways of Analyzing Natural-language Narratives." In David Herman, editor, Narratologies: New Perspectives on Narrative Analysis, pp. 218-246. Columbus: Ohio State University Press.
Herman, David. 2003. Stories as a tool for thinking. In D. Herman (Ed.), Narrative theory and cognitive sciences, 163-192. CSLI Publications.
Herman, David. 2004. Story Logic: Problems and Possibilities of Narrative. University of Nebraska Press.
Herman, David, and R. Michael Young. 2000. "Narrative Structure in Intelligent Tutoring Systems." Paper delivered at the Society for the Study of Narrative Literature; Atlanta, GA.
Herman, David, ed. 2008. Narrative theory and the cognitive sciences. Stanford: CSLI.
Herman, David. 2009. Basic elements of narrativ. Malden, Oxford, Chichester: Wiley.
Keysers, Christian. 2013. Unser empathisches Gehirn: Warum wir verstehen, was andere fühlen. München: C. Bertelsmann Verlag.
László, János (2008). The Science of Stories: An Introduction to Narrativep Pschology. London and New York, Routledge; alebo H. Porter Abbott: The Cambridge Introduction to Narrative. Cambridge University Press. 2008
Mandl, Heinz – Markus Reiserer. 2000. Kognitionstheoretische Ansätze. In J. H. Otto, H. A. Euler & H. Mandl (Hrsg.), Emotionspsychologie (95-105). Weinheim: Beltz.
Mandler, Jean M. 1978. A code in the node: The use of a story schema in retrieval. Discourse Processes, 1, 14-35.
Miall, David. 2006. Literary Reading. Empirical and Theoretical Studies. New York. Lang.
Rath, Brigitte 2011. Narratives Verstehen. Entwurf eines narrativen Schemas. Weilerswist. Velbrück Wissenschaft.
Semino, Elena. 1997. Language and world creation in poems and other texts. London : Longman.
Schank, Roger C. – Robert P. Abelson. 1977. Scripts, Plans, Goals and Understanding: an Inquiry into Human Knowledge Structures (Chap. 1-3), L. Erlbaum, Hillsdale, NJ.
Schneider, Ralf. 2000. Grundriss zur kognitiven Theorie der Figurenrezeption am Beispiel des viktorianischen Romans, Tübingen, Stauffenburg.
Schneider, Ralf. 2010. "Methoden rezeptionstheoretischer und kognitionswissenschaftlicher Ansätze." In: Vera and Ansgar Nünning (eds.). Methoden der literatur- und kulturwissenschaftlichen Textanalyse. Stuttgart: Metzler, 91-108.
Strasen, Sven. 2008. Rezeptionstheorien: Literatur-, sprach- und kulturwissenschaftliche Ansätze und kulturelle Modelle. Trier.
Taylor, Shelley E. – Jennifer Crocker, 1981. Schematic bases of social information processing. In: Higgins, Edward T. – Herman, Peter C. – Zanna, Mark P. (eds.): Social cognition: The Ontario Symposium, Vol. 1. Hillsdale: Lawrence Erlbaum, 89-134.
van Dijk, Teun A. 1980. Macrostructures. An interdisciplinary study of global structures in discourse, interaction, and cognition. Hillsdale: Lawrence Erlbaum.
Zwaan, Rolf A. 1994. Effect of genre expectations on text comprehension. Journal of Experimental Psychology, 20 (4), 920-933.

<< späť