Interkulturalita

Pod pojmom interkulturalita rozumieme na úrovni fenoménu stret dvoch či viacerých kultúr, pričom dochádza k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. V procese tohto stretu dochádza k reflexii vlastnej kultúrnej identity na všetkých stranách. Vlastná a cudzia kultúra vstupujú do vzťahu (Földes) vzájomnej produktívnej výmeny, cudzie sa stáva súčasťou sebareflexie a integrálnym elementom kultúrnej skúsenosti. Tým podľa Aloisa Wierlachera vzniká „tretí poriadok“, ktorý emerguje zo selektívnej a reduktívnej  interakcie elementov jednej aj druhej kultúry. Často sa pod interkulturalitou rozumie aj porovnávanie kultúr a cieľom takejto komparácie je opis kultúrnych rozdielov.[1] Na metaúrovni reflexie tohto fenoménu ide o transdisciplinárny koncept, na podklade ktorého sa modeluje analytické inštrumentárium na opis či interpretáciu podmienok, možností a dôsledkov interakcie medzi kultúrami. Takýto koncept interkulturality určuje vnímanie stretu kultúr vo vedeckom kontexte približne od 80. rokov 20. storočia a v priebehu 90. rokov presakuje do verejného priestoru.

Pojem interkulturalita implikuje dnes celý rad konceptov kultúry, komunikácie a inakosti. Alexander Thomas definuje kultúru okrem iného ako orientačný systém, ktorý „ovplyvňuje vnímanie, myslenie, usudzovanie, hodnotenie, motivácie, emócie a konanie všetkých členov príslušného sociálneho spoločenstva.“[2]

Kultúra sa chápe teda ako kognitívny a sociálny orientačný systém, ktorých médiom sú systémy symbolov a z nich hlavne jazyk, ktorý považujeme za konštitutívny prvok kultúry. Všetky systémy sú funkčne definovateľné ako mechanizmy kontaktu, umožňujúce a kanalizujúce komunikáciu. A keďže ani kultúra, ani komunikácia sa nedajú vo svojej dynamickej komplexnosti vyčerpávajúco definovať, ich určenie sa pohybuje na úrovni modelovania, vo sfére teórie, či v podobe metafor.[3]

Táto pojmová štruktúra kultúry preniká vedecký diskurz postkoloniálnych štúdií a signalizuje kulturologický obrat („cultural turns“ /porovnaj Bachmann-Medick 2006/) v humanitných a sociálnych vedách. Identita a alterita sa stávajú signálnymi pojmami vo výraznej miere v pedagogickom diskurze. Interkulturalita ako pojem implikuje senzibilitu voči posilňujúcej sa internacionalizácii a globalizácii a stojí úzkej súvislosti s konceptmi multikulturality a transkulturality a v rámci nich integrovanými fenoménmi code mixing a code switching.

V kapitole Germanistik und European Studies v Príručke interkultúrnej komunikácie a kompetencie opisuje Paul Michael Lutzeler interkulturalitu ako „vzťahový pomer, ktorý sa v dôsledku blízkosti zintenzívňuje a potenciálne napĺňa konfliktami, čo môže viesť ku kultúrnemu zmenu.“[4] Podľa Ortrud Gutjahrovej interkulturalita však neznamená výmenu toho, čo je kultúre vlastné, ale sa vzťahuje na pomedzné pole, ktoré sa konštituuje z výmeny medzi kultúrami ako oblasť nového poznania, čím sa umožňuje identifikácia vzájomných diferencií.[5]

Napriek hore uvedeným citátom a odkazom, ktoré nájdeme v Príručke interkultúrnej komunikácie a kompetencie, nenachádza sa v nej samostatné heslo „Interkulturalita“.  Csaba Földes hovorí dokonca o Interkulturalite ako o „čiernej skrinke“.[6] V jeho článku s rovnomenným názvom opisuje interkulturalitu ako megaprojekt alebo megatému (504, 509). Vedné disciplíny, pre ktoré je relevantné poznanie špecifík a vlastnej dynamiky komunikačných procesov, vnímajú kultúru ako orientačný priestor. Pozorovanie komunikačných procesov v konšteláciách kontaktu viacerých kultúr sa deje na metaúrovni teoretických konštruktov, a teda z aspektu pozorovateľa druhého rádu. Tento teoretický konštrukt sa všeobecne označuje ako teória interkultúrnej komunikácie, ktorej aplikačné polia sú tie, kde sa vyžaduje interkultúrna kompetencia.