Implicitný čitateľ

Na strane príjemcu epickej komunikácie je abstraktný autor konfrontovaný s abstraktným čitateľom. V oboch prípadoch o sémantické konštrukcie, nie o fenomény pragmatickej komunikácie. Nositeľom projekcie obrazu čitateľa nie je konkrétny autor, o ktorého intenciách vieme len málo, ale dielo, ktoré vytvoril, resp. abstraktný autor tohto diela.

Rekonštruujúci konkrétny čitateľ pripisuje abstraktnému autorovi isté vlastností, z čoho vyplýva, že abstraktný čitateľ je závislý od individuálneho čítania a porozumenia textu konkrétnym čitateľom. To isté platí aj pre v prípade abstraktného autora.

Existuje viacero starších koncepcií abstraktného čitateľa. Už Booth (1961) charakterizoval implicitného čitateľa ako náprotivok implicitného autora (implied author – implied reader).

Alice Jedličková hovorí o štruktúrnom adresátovi diela „adresát strukturní” (1993) pod ktorým rozumie takého adresáta, ktorého podobu je možné vysledovať v štruktúre literárneho textu, je v štruktúre literárneho textu zakódovaná. Adresát je podľa Jedličkovej abstraktným súborom „kvalit rekonstruovatelných ze struktury literárního textu, v němž je tato organizace výrazem určitého záměru” (Jedličková 1993, 7, 13)

 Miroslav Červenka opisuje kategóriu osobnosti adresáta v zmysle abstraktného čitateľa, nasledovne: „Byl-li subjekt díla korelátem souborů aktů tvořivé volby, je významová celistvost osloveného souborem vyžadovaných schopností porozumění: schopnosti užívat týchž kódů a rozvíjet jejich zásobu analogicky s tvořením mluvčího, schopnosti dotvářet potencialitu díla v estetický objekt.“ (Červenka 1968, 175)[1]

 Štúdium čitateľských rolí sa v literárnej vede prehĺbilo prácami Wolfganga Isera (1972, 1976). Iser sa pomocou konceptu „implicitného čitateľa“, ktorý významovo kolíše medzi adresátom diela a adresátom rozprávania, zameral na „štruktúru vpísanú do textov“, „transcendentálny model, ktorý možno použiť na opis všeobecných štruktúr účinku fikčných textov“: „[...] implicitný čitateľ [nemá] skutočnú existenciu; stelesňuje totiž súhrn predorientácií, ktoré fikčný text ponúka svojim možným čitateľom ako podmienky recepcie. V dôsledku toho implicitný čitateľ nie je ukotvený v empirickom substráte, ale je založený v štruktúre samotných textov. Ak predpokladáme, že texty získavajú svoju realitu až vtedy, keď sú čítané, znamená to, že kompozícia textov sa musí vyznačovať aktualizačnými podmienkami, ktoré umožňujú, aby sa význam textu konštituoval v recepčnom vedomí príjemcu.“ (Iser 1976, 60 f.)[2]

Jasnú diferenciáciu adresáta textu zaviedol Gunter Grimm (1977, 38 a nasl.), ktorý razil kategóriu „predstavovaného“ čitateľa (imaginierter Leser). Táto znamená predstavu, ktorú má autor o svojich skutočných čitateľoch. A napokon zaviedol kategóriu „koncipovaného“ čitateľa (konzipierter Leser), kde ide o tvarovanie čitateľa vo vzťahu k textu.

Abstraktným čitateľom sa tu rozumie obsah obrazu recipienta, ktorý mal autor pred sebou pri písaní, alebo presnejšie obsah autorovej predstavy o recipientovi, ktorý je v texte zafixovaný cez určité indikatívne znaky.

V terminológii Guntera Grimma (1977, 38 nasl.) nachádzame kategóriu „intendovaného čitateľa“ (intendierter Leser), ktorý nie je súčasťou diela, nie je fixovaný v texte, existuje len vo fantázii konkrétneho autora. Takýto čitateľ patrí výlučne do sféry konkrétneho autora, v intencii ktorého je jeho existencia konštituovaná.

Na jednej strane sa abstraktný čitateľ teda javí ako postulovaný adresát, ktorému je dielo adresované a ktorého jazykové kódy, normy a estetické predstavy sa zohľadňujú do tej miery, aby dielo bolo zrozumiteľným. Na druhej strane abstraktný čitateľ funguje ako projekčná plocha pre obraz ideálneho recipienta.